Mesto Svätý Jur

Povesti

O svätom Jurajovi

Kedysi dávno sa na dolnom konci usídlil hrôzostrašný šarkan. Každý rok mu obyvatelia okolitého chotára museli obetovať po jednom mládencovi alebo šumnej panne. Meno obete muselo byť vykresané do kameňa a mien na kameni pribúdalo. Nenašiel sa nikm kto by kraj zbavil potvory.

Stalo sa raz, že tou krajinou prechádzal rytier Juraj na bielom tátošovi. Zbadal hlúčik smutných uplakaných ľudí a spýtal sa ich: "Čo sa deje, ľudkovi? Jakživ som taký slzavý kraj nevidel." Zo skupiny ľudí k nemu prikročil vládca tej krajiny a všetko mu vyrozprával. Aj to, že práve dnes vylosovali jeho dcéru Iľču. Rytier sa chopí kopije a už sa pýta len na cestu k šarkanovi. Striebrom blyští sa jeho pancier, purpurom jeho dlhý vlajúci plášť. nebola to však bitka, lež hromobitie. Človek a zver, tma a svetlo, jasný rytier s čiernym šarkanom. Len čo potvorisko roztvorilo papuľu, zabodol Juraj svoju kopiju tak dôkladne, že zasiahol rovno pažerák šarkana a naveky zahasil jeho mátožný život.

Oslobodený ľud by rytiera na rukách nosil. na pamiatku nazvali oslobodenú osadu po ňom Svätým Jurom a jeho podoba skvie sa vo svätojurskom erbe. Rytier v striebornom brnení z bieleho koňa prebodáva kopijou strieborne sfarbeného draka.

"Ty si nám dal meno, svätý rytier Juraj..." takto sa začína text pod medirytinou vyobrazenia mesta Svätý Jur z roku 1736.

 

 

O hrade Biely Kameň

Na svätého Jána žala mladá žena trávu neďaleko hradu Biely Kameň. Mala so sebou malého synćeka. Dieťa sa hralo v tráve, kým matka pracovala. Veľmi sa ponáhľala, lebo už bol večer a stmievalo sa. Zrazu sa obzrela, ale syna nevidela. Rozbehla sa hľadať ho. Našla ho na hrade. Chlapča si myslelo, že sa s ním chce hrať a vbehlo veľkým otvorom do zrúcaniska hradu. Skočila za ním do otvoru, ktorý nikdy predtým nespozorovala, chytila ho a ... Vtom zastala ako skamenená. Okolo nich boli kopy zlata a drahých kameňov. Položila chlapčeka na zem, nakládla si zlata do zástery a vybehla von. Zlato vysypala na kôpku trávy, ktorú nažala a vracala sa po ďalšie. Takto, vidiac nesmierne bohatstvo, zabudla chudobná žena i na svoje dieťa. Utekala späť, ale aké bolo jej prekvapenie a úžas, keď po otvore nebolo ani stopy. Zúfalstvo ju pochytilo a celú noc márne hľadala svojho synáčika. Zlato, ktoré vyniesla z hradu, zmenilo sa na kamene. Utrápená obrátila sa na svätojurského farára. Ten jej poradi, aby presne o rok išla na to isté miesto a keď sa zem otvorí, vbehla dnu, žiadne poklady si nevšímala, len syna vyhľadala a vyniesla von.

Celý dlhý rok užialená matka vyčkávala. Deň svätého Jána celý strávila na hrade, aby neprepásla vhodnú chvíľlu. Keď sa pivnice otvorili, vbehla dnu a naozaj tam sedel jej synáčik a hral sa s farebnými kamienkami. Schytila ho, vyniesla von a rýchlo odniesla domov. Bola šťastná, že opäť má to najcennejšie - svoje dieťa. Chlapec zvieral v rukách pár drahokamov, ktoré sa už na kamene nezmenili a zostali mu na pamiatku.

 

 

O Tureckej studničke

17. septembra 1663. Hoci sa na opevnení mesta usilovne pracovalo, hradby stále neboli dokončené a turecké nebezpečenstvo bolo príliš blízko. Pohroma prišla nadránom, bleskovo. Obyvatelia sa neubránili. Po strechách skákal červený kohút, lúpilo sa, zabíjalo, bralo do zajatia. Kto nevládal, snažil sa skryť, kto vládal, utekal. Kto dôveroval mladým nohám, rozbehol sa smerom do viníc.

Tam utekala i mladučká dievčina zo Segnerovie rodiny. Dych sa krátil, srdce v hrdle, dupot konských kopýt už kdesi za chrbátom. Kde hľadať pomoc, kde záchranu? Zrak jej padol na nie priveľmi hlbokú studienku pod vinohradom. Skok do vody, prikrčila sa a čakala na zázrak. Vtom, kde sa vzal, tu sa vzal, veľký pavúk križiak sa pustil do roboty. V okamihu utkal sieť a uvelebil sa v jej strede. Turci, vidiac sieť neporušenú, prebehli naokolo. Dievča bolo zachránené.

Keď sa Svätojurania spamätali z najhoršieho, keď porátali mŕtvych, zajatých a všetky straty, rozprávali si aj o tomto zázračnom zachránení. Studničku pomenovali Turecká. Andeas Segner, brat zachráneného dievčaťa, nechal z bieleho pieskovca vytesať hlavu Turka a platňu osadiť na studničku. V studničke bývala dobrá studená voda.

Studnička zanikla, povesť zostala a dedila sa z pokolenia na pokolenie. Po rekultivácii v roku 1967 pamätný kameň zo studničky objavili a teraz je vystavený v mestskom múzeu.

 

Mgr. Beáta Vlasáková, Františka Hlaváčiková