Na stráne je ďaleko a je to drina Naše spolunažívanie Auto je fetiš Vysvetľovať a napravovať Pomôžte, ak môžete Proti pohánkovcu V stredu aj vo štvrtok Čo s pozemkami

NA STRÁNE JE TO ĎALEKO A JE TO DRINA

Pevne som sa rozhodol, že o tom, čo všetko ľudia povyhadzujú za humná, do potokov a výmoľov, už nebudem písať. Uznajte. Tretí rok vychádzajú naše Svätojurské ohlasy a vyšlo ich už okolo dvadsať čísel. Nenájdete medzi nimi ani jedno, kde by sa to aspoň nespomenulo. Mal som a stále mám pocit, že hovorím dookola to isté, a neviem sa ho zbaviť. A už zase na priateľský, ale predsa len nátlak vrchnosti o tom musím písať znovu.

Keď sme začali náš občasník vydávať, bola situácia trochu iná. Nikto nechápal cenu starého železa, ale každému doma zavadzalo. Každý ho vyhadzoval, kde sa mu to hodilo. Chcel som napísať kde sa mu to najlepšie hodilo, ale to by bol omyl. Vraky áut a metrákové kusy profilového železa sa našli na miestach, kam sa dalo dostať len hore kopcom. Dnes keď aj niekto železo vyhodí, sú celé partie, ktoré ho zbierajú a zaručene nájdu, odvezú a predajú.

Tohto roku otvorili v Jure zberňu kovového šrotu a v nej mesto umiestnilo kontajnery na komunálny odpad. Pod tým by sme mali rozumieť všetko, čo sa z domácnosti vyhadzuje, ale nie staré lieky vo veľkom alebo autobatérie, nie niečo nebezpečné, čo ohrozuje našu Zem.

Voľakedy boli tie kontajnery rozmiestnené v meste a jeho najbližšom okolí, aby sa ľudia zbavili odpadu a výsledok bol, že auto, ktoré kontajner priviezlo, ešte neopustilo jurský chotár, a už bol plný. Niektorí stavebníci na kontajner striehli a len čo prišiel, prišli s plným nákladným autom. Dokonca chodili do nich vysýpať aj Nejurania, úplne cudzí ľudia.

Dobrá myšlienka sa úplne minula cieľom.

Tak o tomto som písal skoro do každého čísla.

Jednako je tu čosi spoločné všetkým ľuďom a všetkým Juranom: aj najväčší bordelár má nejaký poriadok, aj keď veľmi chaotický. Každý ho chce mať podľa svojich kritérií. Možno ten, kto má čistejší dvor ako iný izbu, po nociach tajne vyváža čo aj za dve šajbrle celkom obyčajnej špiny a so zadosťučinením ich rozhodí popri ceste vedúcej do vinohradov. Nemeditujme nad tým. Berme za hotovú vec, že každý má svoj zmysel pre poriadok, jeden viac a druhý menej. Ide skôr o to, kde ten poriadok chce mať. Za mojím domom a dvorom môže byť čo chce, púšť alebo hory navŕšeného odpadu. V rozprávkach boli hory aj lesy železné, medené a olovené. V tomto novodobom rozprávaní pribudli aj nové kovy.

Kto videl film podľa novely J. Fietzgeralda Scotta a v ňom desaťmetrový hrebeň navŕšeného odpadu popri periférnych chatrčiach v dĺžke celých kilometrov - nuž klobúk dolu prd režisérom a kameramanom. Bezútešnosť, ktoré tento obraz vyvolal aj v tých najľahostajnejších a najnecitlivejších ľuďoch, je neopísateľná. Aby som ju aspoň trošku priblížil: Hovorili mi svetaskúsení ľudia, že niet bezútešnejšieho pohľadu ako pohľad na írske stráne. Trochu to môže robiť svetlo, trochu to, že Stredoerópan je zvyknutý na stromy aspoň niekde. No tá nádherná zeleň, aká v strede Európy neexistuje. Nie. Írsko s nádherným purpurom šedivníka, sivými skalami, a to všetko uprostred tej najsýtejšej zelene, kam sa to úbohé Írsko hrabe na Fietzgeraldove hory odpadu popri železnici prechádzajúcej slumami.

Bola to bezútešnosť ktorá vyvoláva nechuť do života a celkom sa dá uveriť tomu, že je schopná vyvolať samovražednú náladu, takú, že stačí maličkosť a je o smrteľníka menej.

Tak toto je niečo, čo nevedomky a bez zlého úmyslu chystáme. Nie írske vrchy a pláne, ale hory jednotvárnej, odpornej šede. Škoda, že film má iba obraz a zvuk a nie vôňu. Základy sú hotové. To je naša budúcnosť?

Lepšie sa to ani nedalo vymyslieť. Vyvezte si svoj odpad pohodlne po rovine a dolu kopcom, a neteperte sa s tým po strmej betónke k hájnickým búdam alebo po ešte strmšej serpentíne smerom na Biegrovu vilu do výmoľa. Je to ďaleko a je to drina. Uznávam, že ľudia bývajúci pod hradskou musia prekonať stúpanie. Ale nie veľké a nie dlhé. Ale strminám po betónke a serpentíne sa aj tak vyhnú. Dajme si povedať a vyhnime sa zbytočnej ťažkej robote. Uznávam, že ostatní to majú skoro celou cestou dolu kopcom. Ale vždy je to tak. Nemôžu byť na tom všetci absolútne rovnako.

Dúfam, že to bolo naposledy. Neverím, že to bolo naposledy, čo som o odpade písal.

Naše spolunažívanie

Zdalo by sa, že so spolunažívaním v našom mestečku nemôžu byť ťažkosti, veď sme všetci "Svätojurania, a väčšina z nás sa snaží žiť v duchu kresťanských zásad alebo zásad bežnej morálky. Napriek tomu nezhody a problémy medzi nami boli, sú a určite aj budú. Veď ani jeden obyvateľ Svätého Jura nežije absolútne oddelený od ostatných. Stretáva sa s nimi doma, na ulici, v pohostinstvách, v obchodoch, na futbale, zábavách, a pri bežných rozhovoroch. Každý má svoj vlastný pohľad na vec, svoj názor a svoju povahu. Dochádza tak k situáciám, ktoré prekračujú nielen rámec morálny, ale i rámec právny. Štát má záujem na tom, aby občianske spolunažívanie v jednotlivých obciach fungovalo a najmä v zmysle zákona o priestupkoch trestá tých, ktorí sa proti nemu previnia. Mesto Svätý Jur prostredníctvom svojich orgánov má v tejto oblasti tiež významnú úlohu. Je povinné viesť občanov k tomu, aby nesťažovali plnenie úloh mesta, nenarúšali verejný poriadok a občianske spolunažívanie.

Obyvateľ Svätého Jura ako obyvateľ každého mesta a obce má právo na pokojné občianske spolunažívanie. Ak je toto právo ohrozené alebo narušené, môže podať sťažnosť, návrh, oznámenie alebo žiadosť na Mestský úrad vo Svätom Jure. Keďže mestské zastupiteľstvo sa nemôže priamo zaoberať každou došlou vecou, využilo zákonnú možnosť a zriadilo komisiu zaoberajúcu sa problémami občianskeho spolunažívania. Komisia pre ochranu verejného poriadku je zriadenie, ktoré rieši problémové situácie vznikajúce najmä medzi manželmi, príbuznými a susedmi. Vo Svätom Jure je veľa domov s viacerými bytmi a spoločným dvorom. 1/4udia žijúci v takýchto domoch sú oveľa viac vystavení možnosti vzájomnej nevraživosti, vyúsťujúcej až do každodenných hádok. Spoločný dvor sa tak stáva bojovým poľom. Na ňom padajú ostré slová, vyhrážky a dochádza aj k fyzickým útokom. Je dosť prípadov, keď chov psov a iných domácich zvierat obťažuje susedov.

Spolunažívanie občanov sa môže narušiť z viacerých dôvodov. Najčastejšie je to neznalosťou zákonov Slovenskej republiky a Všeobecne záväzných nariadení Mesta Svätý Jur. Každý obyvateľ má možnosť oboznámiť sa s nariadeniami mesta, a to na úradnej výveske mestského úradu. Na nej musí byť nariadenie vyvesené 15 dní, aby mal každý dostatok času na jeho prečítanie. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa porušuje spolunažívanie, je ľahostajnosť a nedbanlivosť. Aj keď občan vie, že svojím správaním môže porušiť občianske spolunažívanie, neberie to na vedomie, a hoci neúmyselne, predsa ho len poruší. Preto by sa obyvatelia nemali spoliehať, že sa nič nestane ( ak napríklad chodia von so psom bez vôdzky a košíka, nechajú sliepky voľne pobehovať alebo spravia niečo, čo sami pokladajú za žart, ale ich susedia nie). Najhorší prípad porušovania občianskeho spolunažívania je jeho úmyselné porušovanie.

Bolo by dobré, keby si naši občania uvedomili, že najčastejšie priestupok proti občianskemu spolunažívaniu spáchajú tým, že niekoho urazia, verejne ho zosmiešnia, z nedbanlivosti mu ublížia na zdraví, vyhrážajú sa mu ujmou na zdraví, robia mu napriek, hrubo sa správajú alebo niekoho nepravdivo obvinia zo spáchania priestupku. Ďalej je dôležité vedieť, že priestupok proti občianskemu spolunažívaniu spáchajú aj úmyselným uvedením nepravdivého údaju pred orgánom obce. Ak sa skutok, ktorý je priestupkom, nepodarí vyriešiť v komisii pre ochranu verejného poriadku, Okresný úrad v Pezinku môže za uvedené priestupky uložiť pokutu až do 3000 Sk.

Je potešujúce, že väčšina obyvateľov Svätého Jura sa dostaví na písomné predvolanie na prerokovanie sťažnosti a názor komisie pre ochranu verejného poriadku rešpektujú. Hlavnou úlohou komisie je občanom nielen dohovárať, ale predovšetkým zmierovať ich malé či veľké a dlhotrvajúce spory prejavujúce sa v neustále opakovaných sťažnostiach. Mnoho ich vzniklo z nedorozumení, malicherností či zdedených sporov celých generácií. Končia sa plačom, priekmi, fyzickými útokmi a zbytočným stresom pre všetky zainteresované strany, ktoré už pomaly ani nevedia, z akého koreňa celá džungľa vyrástla. Je skutočne povzbudzujúce, ak sa vec vyrieši v kompetencii orgánu obecného zastupiteľstva, a nemusí zasahovať Okresný úrad v Pezinku, policajný útvar či prokurátor. Sú však aj takí ľudia, ktorých správanie už nemožno riešiť v komisii pre ochranu verejného poriadku a je nevyhnutný zásah zvonku. Je to tak vtedy, keď bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, ktorý nie je vhodné či možné vybaviť uložením blokovej pokuty. Vtedy aspoň komisia občana poučí, ako by mal či mohol ďalej postupovať, na koho sa má obrátiť a čo všetko na to bude potrebovať. Nezabúdajme, že činnosť orgánov mesta je v istom zmysle služba jeho obyvateľom.

JUDr. HELENA ACHBERGEROVÁ, predsedníčka komisie pre ochranu verejného poriadku

AUTO JE FETIŠ

Keby naše noviny mali nejaké ústredné heslo ako Pravda za socializmu "Proletári všetkých krajín spojte sa!", pod Jurajom na koni s mečom v boji s drakom a hlavičke SVATOJURSKE OHLASY by sa v našich novinách skvel nápis S olivovou ratolesťou, Rozsievajme medzi ľuďmi pokoj alebo niečo podobné. Nie že by redakcia nemala, keď treba, dosť bojového ducha, ale kam sa dnes obzriete, všade samý bojovník. Šíky Donov Quijottov meravo stoja v bojovom postoji proti krídlam veterných mlynov, a všetci sú pripravení zaútočiť. Nezmieriteľné postoje bojovníkov sa rozrastajú. Keby sa noviny raziace občiansky princíp postavili len trošku viac na jednu stranu, bola by to katastrofa. Zradili by samy seba.

Redakcia tancuje na špičke ihly. Anjelom bolo ľahko, veď sú anjeli. 1/4ahko bolo aj teológom viesť o počte anjelov na špičke ihly učené dišputy. Ich teoretické závery boli neškodné. Ale čo predstavitelia mesta, jeho úradu a redakcie, ktoré aj tak vo všetkých detailoch nefúkajú vždy do jedného mecha a s rovnakým úsilím, aj keď sa ako snažia.

Počet áut aj v takom Jure sa rozrastá a rozrastá sa aj počet vrakov. Mali ste si po tie tri oberačkové soboty popozerať tých veteránov, ako s najväčším úsilím prekonávali aj tie najmiernejšie stúpania. A do toho príde nevinná žiadosť, vraj tak a tak, napíš.

Pár dní trvalo, kým si ľudia na Bratislavskej ulici zvykli na bielu čiaru na ľavej strane, keď idete od viechy k Ulici Dr. Kautza. Večer stoja autá v súvislom prúde, cez deň trochu, ale nie veľmi zredne. Ulica je ich plná. Bratislavská slúži ako dobrý príklad, ale ide vlastne o všetky ulice v Jure.

Pohovoril som si o tom s viacerými. Áut je priveľa. Mnohým sa nechce vchádzať a vychádzať niekoľkokrát za deň, mnohí nemôžu kvôli zveseným a zadŕhajúcim bránam, ktoré ledva držia pokope. A ľudia si myslia, že ak je ich povinnosť odmetať sneh spred svojich domov, majú rovnaké právo tam ja parkovať. Vlastne majú pravdu aspoň trochu, nie? Ktosi dokonca dal celkom prijateľný návrh, že by si ľudia mohli parkovacie miesta kúpiť. Prijateľný? A čo je na ňom prijateľné? Veď tu bývam. Prečo by som si mal kupovať parkovacie miesto pred svojím. Ale keby sa čo robilo, s vecou sa nepohne: autá pribúdajú, a nie je najmenšia vyhliadka, že začnú ubúdať.

Sú aj prípady, že niekto má dve, tri, ba aj štyri autá a zaparkuje ich, kde sa dá, aj pred susedom, lebo pred svojím domom nemá toľko miesta, a hneď je oheň je na streche. Ulica je verejná a je pre každého. Ale keď sa situácia začne takto vyvíjať, musí sa niečo vymyslieť, aby sa v nej každý s každým nepohádal. Koľko už bolo v iných mestách sporov, dokonca súdnych, o parkovacie miesta a aj právnici a súdy boli nejednotné. Právnici sú nejednotní vždy, lebo každý niekomu drží stranu. My ju chceme držať občanovi, a je jedno, či má, alebo nemá auto.

Jednako najhoršia situácia nie je v Bratislavskej, ale na Ulici Dr. Kautza, tam, pravda, iba nárazovo, keď má Rema 1000 priveľa návštevníkov. Na ich pozadí sa dá všetko pekne a jasne ilustrovať. Ostatne raz sme o tom návale áut na Kautzovej ulici už písali. Žiaden majiteľ auta nie je ochotný urobiť jediný krôčik navyše. Veď načo má auto? Zdá sa, že čím je drahšie, tým menej krokov je ochotný jeho majiteľ urobiť, akoby existovala nepriama úmernosť medzi cenou auta a maximálnym počtom krokov jeho majiteľa za deň.

Vždy mám dojem, že Rema drží vtedy nejaké školenie, lebo áut je veľa a stoja tam od rána do večera. Niektorí vodiči sa takmer dotýkajú autami tabuľky, ktorá upozorňuje, že je to autobusová zástavka, a nikomu to neprekáža, iba šoférovi v autobuse a cestujúcim. Ešteže aj sami sa musia dostať z miesta, a tak nechajú uzučký koridor pre autobus takmer neprejazdný, jednako nie je kde zastať a ľudia nemôžu vystúpiť.

Darmo, auto je fetiš.

To isté platí o Bratislavskej ulici s malými rozdielmi. Na Bratislavskej preplnenosť autami nie je nárazová, ale pravidelná, autá sú lacnejšie, ale keby mal niekto zaparkovať so svojím o tridsať alebo päťdesiat metrov ďalej, ako býva, pokladal by to za osobnú ujmu a narobil by z toho randál.

Keď som ešte cestoval do Bratislavy a prichádzal náš autobus z Nešticha, ako naschvál stálo na zastávke na Prostrednej ulici pred Hupkovým obchodom auto s tovarom a stálo vždy tak, aby sa autobus k zastávke nedostal. Jeden z autobusárov bol vždy v tejto situácií na pokraji infarktu. Nerozčuľovalo ho ani tak to, že to auto zavadzia, napokon mohlo mu byť jedno, či stojí od chodníka meter alebo tri. Rozčuľovala ho hlúposť a bezohľadná arogancia šoféra, ktorý nevedel a nechcel pochopiť.

Lenže autobusár nevedel, že šofér dodávky s tovarom zažíva dosť často to isté, keď niekto cestou do roboty sa bezstarostne zastaví pred obchodom tak, aby sa nedal vykladať tovar, a šofér dodávky mal k infarktu rovnako blízko ako autobusár.

Dvakrát to isté nie je to isté.

Nepôjde to ináč, ľudia budú musieť chcieť, budú musieť v sebe nájsť porozumenie. Čím viac ľudí pokope, tým viac sa musia usilovať vcítiť sa do kože toho druhého. To je jediná cesta, lebo všetky ostatné vedú späť do lesov a jaskýň.

Jeden taký šofér pravidelne zastavoval pred svojím domom rovno pred bránou tak, že do dvora sa nedalo vojsť a ani z neho vyjsť ani len s detským kočíkom. Nebol to zlý človek a vždy s odzbrojujúcim úsmevom povedal, že to len na chvíľu, ale niekedy to trvalo celé hodiny. Nechcel robiť ľuďom prieky, ale robil ich. Bolo to hlboko v ňom, lebo mal auto. Stačilo mu potiahnuť dva tri metre, ale on nie. Toto odlišuje šoféra od pešiaka. Šofér sa nevie znížiť k chodcovi.

Majitelia áut na Bratislavskej ulici si tento spor nevyriešia sami a hneď. Vlastne väčšina o ňom ani nevie, každý si spomenie až vtedy, keď na svojom mieste zbadá cudzie auto, ale vtedy už vidí červeno.

V prípade áut nie je našťastie komu držať stranu. Každý musí vedieť, že áut bude čoraz viacej a miesto na parkovanie bude čoraz vzácnejšie. Možno príde mnohým na zlosť na program aj kúpa parkovacieho miesta. Možno niečo iné. A čo, ak mi vtedy niekto zastane na mojom obdĺžničku, ktorý som si zaplatil? Príde odťahovacie auto? Ak nie, prečo by som si kupoval miesto a za moje peniaze tam bude parkovať niekto iný?

Takto plasticky vidíme, akú daň platí človek za vymoženosti, ktoré z nedostatku lepšieho výrazu vo všeobecnosti nazývame pokrok.

VYSVET1/4OVAŤ A NAPRAVOVAŤ (2)

V minulom čísle sme uverejnili pod tým istým titulom ako dnes prvú várku otázok pána Martina Kaufmanna aj s našimi odpoveďami. Informácie na spracovanie odpovedí sme väčšinou získali na mestskom úrade od zodpovedných pracovníkov. Nie že by sa redakcia chcela schovávať za niečí chrbát, ale sama problematiku podrobne nepozná, a preto hľadá zdroj informácií pri prameni, tam kde má byť najčírejší, ale nenechá si nahovoriť somarinky. V tomto čísle otázky pána Kaufmanna vyčerpáme. Boli to dobré otázky, ktoré zrejme trápili mnohých občanov. Ak tvrdí politik, že občan je na prvom mieste, neverte mu, lebo je to len obyčajná fráza. Ak tvrdí novinár, že mu záleží na čitateľovi, verte mu, pretože novinár bez čitateľa nemôže existovať, novinárovi na čitateľovi musí záležať, musí si ho hľadieť, ba aj rozmaznávať ho. Pre naše noviny je občan a čitateľ to isté. Tým chceme povedať, že čo sa v týchto novinách napíše, je pevné presvedčenie redakcie, a nie neokrôchané výhovorky.

Kvôli rekonštrukcii Prostrednej ulice chodia mnohí ľudia zdola do piaristického kostola po Mikovínyho ulici. Lenže táto ulica je vlastne zredukovaná na obyčajný hrboľatý chodník. Keď je pekne, strašne sa tam práši, keď prší, chodník je samé blato. Je nevyhnutné, aby vedenie mesta dalo predĺžiť úhľadný chodník od pošty po zdravotné stredisko až hore ku kostolu. Nejde o maličkosť, ale o pohyb 200 - 300 ľudí.

Mesto tento stav dobre pozná a menej ho trápi pohyb tých 200-300 ľudí ako ťažkosti občanov, ktorí tam bývajú. Ťažko sa tam zatiahne s autom do dvora, s väčším nákladným to do mnohých domov nejde vôbec. 1/4udia, ktorí tam bývajú, takisto chodia po prachu a blate, a denne. Mesto si je toho všetkého vedomé. Jednako nateraz je nemožné s vecou pohnúť. Mesto má na krku výstavbu Prostrednej ulice, ktorá pohltí všetky peniaze a možno aj energiu zainteresovaných. Ale čo nebolo, bude. Všetko naraz nejde. Koncom roka by mala byť Prostredná ulica v novučičkom šate a Mikovínyho ulica je v poradí dôležitosti na poprednom mieste.

V roku 1999 sa uzavrelo v Brestovom zložitou a drahou technologickou úpravou smetisko a teraz sa tam naváža búranisko z Prostrednej ulice. Tým dochádza k znehodnoteniu vynaložených prostriedkov. Okrem toho strážny domček v hodnote stotisíc je zlikvidovaný.

Navážaním búraniska z Prostrednej sa nič neznehodnocuje, naopak, na to isté miesto, kde je už uložený ekologicky závadný materiál, sa dáva taký, ktorý by znehodnotil iné miesto. Miesto je zospodu už zaizolované a stačí zaizolovať novú navážku len z boku. Na tieto úpravy existuje schválený projekt a schváliť ho museli aj ľudia zo životného prostredia, ktorí sú na každú maličkosť až chorobne precitlivení. Ten kus zeme nemôže slúžiť ako záhradky alebo poľnohospodárska pôda, a tak mesto využilo toto znehodnotené miesto aj druhýkrát.

Vlani zobralo mesto do zamestnania dvoch murárov na opravu bášt. Opravili asi 35 metrov. Ale v prácach sa nepokračuje a títo kvalifikovaní odborníci sú využívaní na banálne práce. Treba si pozrieť úsek bášt Korkoš, Hollý, Froncová.

Murári nie sú zamestnancami mesta, ale I. Svätojurskej akciovej spoločnosti. Vlani urobili, čo sa malo a čo sa od nich čakalo. Keďže mesto bolo nútené prepustiť niekoľko ľudí z upratovacej čaty, murári zatiaľ vypomáhajú, akciovka ich požičala mestu. Ale sú tu stále na to, aby robili bašty. Lenže sú tu aj pamiatkári, u ktorých vybavovanie každej maličkosti trvá celú večnosť. Nechceme strašiť, ale okolo bášt bude administratívy a vybavovačiek na celé desaťročia. I. Svätojurská akciová spoločnosť mala v pláne, ako vyplýva z výročnej správy a nášho článku v minulom čísle, upravovať bašty nad poštou a pri knižnici. Lenže celá vec je ešte u pamiatkárov.

Športový štadión je majetkom mesta. Pýtame sa: prečo je oplotenie v takom úbohom stave? Čo si o nás myslia návštevníci? Tiež je potrebné prehodnotiť prevádzku bufetu.

Športový štadión nie je majetkom mesta. Majetkom mesta je iba pozemok, ktorý poskytuje mesto futbalovému klubu. Okrem toho mesto zaplatilo a ešte vždy platí za klub aj iné účty, čo sa spolu vyšplhalo na peknú sumu. A úbohé oplotenie iba najlepšie vidieť, tribúna nie je v o nič lepšom stave, ani miestnosti v nej. Tu sa nechceme šíriť o činnosti futbalového klubu, o striedaní výborov, funkcionárov a majiteľov. Ale v dohľadnom čase si naše noviny vezmú pod lupu aj futbalový klub, ak sa pravda nájde ochota aj na druhej strane. Ak nie, aj tak o štadióne a futbale napíšeme. A čo sa týka bufetu, obráťte sa s dôverou na futbalistov.

V poslednej dobe vedenie mesta dalo vypracovať niekoľko zastavovacích štúdií: Polkoráby, Neštich, Jelenie, Žebráky, Motyčky. Iste to stálo slušné peniaze. Ale ide o využitie týchto štúdií. Veď v roku 1988 bola spracovaná pekná štúdia zastavenia Pezinských záhumeníc. Malo tam byť 178 rodinných domov. O tom by vedel rozprávať PhDr. František Gahér, vtedajší predseda samosprávy žiadateľov o parcely. Výsledok je smutný. Na tomto cennom stavebnom území vyrastá iba niekoľko exkluzívnych domov a územie sa stráca pre ďalších potenciálnych stavebníkov. Vedenie mesta musí ustrážiť zámery každej štúdie.

Musí, ale nemôže, keby čo robilo. V 1988. roku bola naozaj spracovaná pekná štúdia výstavby Pezinských záhumeníc a mesto tam dalo urobiť aj inžinierske siete v dobrej nádeji, že sa bude stavať. No v roku 1989 prišla nežná revolúcia a s ňou aj najvážnejšia zmena, že súkromný majetok je nedotknuteľný. Udalosti sa rútili jedna za druhou a stavebníci, ktorí stavali exkluzívne domy, museli za pozemok poriadne zaplatiť. Kúpiť pozemok na stavbu už nebola maličkosť ako za socializmu, ale jeho cena sa výrazne podieľa na celkovej hodnote domu. Ostatne tieto banality nebudeme vysvetľovať, to vie každý. Tým chceme povedať, že pozemky tu sú, majú majiteľov a záujemcovia si ich môžu kúpiť a ak chcú, aj stavať. Pravdaže za dnešné ceny. Ale mali by sme malú poznámočku k exkluzívnym domom: Ak pod pojmom exkluzívny budeme chápať len výnimočný, taký, čo nemá páru, tak nič. Ale ak by sme mali pod tým chápať aj akýsi vrchol architektúry, to by som sa musel postaviť na zadné. Veď ten medený dom, ako sa už hovorí tomu, čo je popri ceste na Skalku, je architektonický paškvil, nič veru exkluzívneho. A ostatné? Sú veľké, verím, že účelné a pohodlné a že ich majiteľom sa v nich dobre býva. Ale o exkluzívnych by som nehovoril, skôr o extravagantných. Dúfam, že sa to ľudí, ktorí v nich bývajú, nedotkne. Keby aj, nech ich utešuje, že bývajú znútra.

A čo sa týka všetkých štúdií pred rokom 1989, zdá sa, že vyjdú navnivoč. Boli súčasťou socialistického plánovania, ktoré sa schválením príslušných zákonov zrazu stali celkom bezcenným papierom vhodným tak nanajvýš do zberu.

Nahliadnutím do listov vlastníctva zistíte, že mesto je majiteľom parcely číslo 498, na ktorom je dom smútku, a majiteľom parcely č. 500 je rímsko-katolícka cirkev. Vedenie mesta musí dosiahnuť súlad s farským úradom tak, aby občania nedoplácali na neujasnenosť majetkoprávnych vzťahov. V minulosti, keď pohreby robila prevádzkáreň MNV, občania boli spokojní.

V tejto otázke je niečo dobre utajené. Vedenie mesta s farským úradom dosiahlo súlad medzi parcelami a činnosťami na nich. V dome smútku sa vystrie mŕtvy a konajú sa v ňom obrady. Na cintoríne sa pochováva. Bez ohľadu na administratívu, listy vlastníctva a majiteľa pozemku každý na pohrebe vie čo a ako. Mesto sa o dom smútku stará, cirkev aj s pomocou služieb Piety pochováva. Tu je všetko vyjasnené. Ak autorovi ide o to, že Pieta je drahá, že bez Piety to bolo lepšie, to je iná otázka. Dosť podrobne sme o nej písali v našom občasníku v čísle 1/2000, pod titulom Účet z Piety, teda tohto roku v zime. Nebudeme sa šíriť o podrobnostiach. V jadre: Keď cintorín prebrala cirkev, musela nájsť firmu, ktorá sa bude o veci okolo pohrebu starať. Vybrala Pietu. Problematika podobných firiem tkvie v tom, že na to, aby mohli vyvíjať činnosť a zarábať, o čo každej firme ide, musia mať viacero cintorínov, a nie deliť sa s niekým iným o jeden a takých mať oveľa viac ako teraz. Toto podnikanie sa pobralo týmto smerom. Dalo by sa - ak tomu neprekáža nejaký predpis - aj deliť s inou firmou, ale vraj sa to nikde nerobí.

Odpovedali sme na všetko. Bol to dobrý kúpeľ, očistný. Mnohí z rozličných poloinformácií môžu horkokrvne urobiť prenáhlené závery. Ak má niekto proti našim vysvetleniam rozumné argumenty, sem s nimi. Radi ich uverejníme.

POMOŽTE, AK MOŽETE

Jurský pingpongový klub, o ktorom sme nedávno písali dlhšiu reportáž, sa chystá na novú súťaž. No v medzisúťažnom období sa v jeho existencii udiala vážna zmena. Väčšina športových fanúšikov možno ani nevnímala, že Jurania hrali za Bratislavu. Bol to vlastne stolnotenisový oddiel Sokola Bratislava, toho, čo sídlil na Sokolskej ulice povyše Ortopedickej kliniky v starej sokolovni. Jurská telocvičňa, kde sa hralo, bola vlastne detašovaným pracoviskom bratislavského Sokola, ak sa to tak dá povedať. Právne bolo všetko v poriadku, ale predsedu oddielu Róberta Hassela a trénera Ruda Vidu akosi mrzelo, že hoci hrajú v Jure, reprezentujú Bratislavu. Chceli hrať pod hlavičkou Sokol, ako vyžadovali Bratislavčania, ale Sokol Svätý Jur. S tým zase Sokol nesúhlasil, a tak sa stolní tenisti z Jura so Sokolom z Bratislavy v dobrom rozišli.

Nie je to žiadna tragédia. Pingpongisti sa iba osamostatnili, nič iné sa v ich existencii nezmenilo. Budú vyhrávať a prehrávať na svojich vlastných stoloch v jurskej telocvični ako doteraz. Ibaže sú samostatní, majú nové meno STO (stolnotenisový oddiel) Svätý Jur a peniaze na činnosť si musia zháňať sami. Keby to boli futbalisti, bola by to tragédia. Ale pingpongisti nepotrebujú viac ako kúpiť pár desiatok loptičiek a zaplatiť hráčom cestovné. Keďže sa hrá väčšinou v Bratislave, ani to nie je až taká veľká suma. Jednako na prahu sezóny ostali bez koruny. Oslovili prvé dve jurské firmy a majú pomaly polovicu sumy, ktorú potrebujú na rok. Chystajú sa osloviť aj ďalšie, uvidíme.

Šéfom a konateľom firiem nemá zmysel vysvetľovať, o čo ide a ako sa to robí. Jednako ich oslovujeme aj my: pomôžte, ak môžete. Sú to rýdzi amatéri, nechcú toho veľa a budú vďační za každú korunu. Sponzorovanie športovcov je vlastne reklama a dobrý a prezieravý podnikateľ nikdy neľutuje peniaze vložené do reklamy. Baťa kedysi povedal, že keby mu ostalo posledných päť korún, tri z nich by vložil do reklamy. Dnes po desaťročiach to platí mnohonásobne viac.

Práve v čase výroby tohto čísla sa rozhoduje o osude žiackych družstiev, či budú, alebo nebudú hrať v bratislavských mestských súťažiach. Keby aj nehrali, nič sa nestane, neuškodia im nové a nové tisíce úderov do loptičky, kým sa postavia zoči-voči súperovi v majstráku. Tohto roku pribudlo aj tretie družstvo, STO Svätý Jur C. Sú to mladí chlapci bez akýchkoľvek skúseností, majú málo natrénované, ale chuti veľa. Nech ju len nestratia.

PROTI POHÁNKOVCU

V posledných rokoch sa rozšíril okolo našich potokov pohánkovec, veľmi agresívne sa rozrastajúca rastlina. Kde sa zapeleší, tam nerastie okrem neho nič. Dorastá do výšky dvoch troch metrov, vonkajším vzhľadom sa trošku ponáša na bambus, a nedá sa vykynožiť. Boli tu pokusy s kosením, ale krídlatka, aj tak sa tejto rastline vraj hovorí, sa rozbujnel ešte viac.

To preto, lebo pohánkovcu stačí, ak hocijaký odrezok veľkosti nechta padne na zem a má vlahu (čo je pri potoku skoro stále) a vyrastie nová rastlina. O ničení pohánkovca a o ďalších potrebných úpravách našich potokov sa porozprávali zástupcovia mesta s ľuďmi z povodia Dunaja zo Šamorína.

Šamorínčania sľúbili dodať postrek, ktorý dokáže rastlinu definitívne zlikvidovať. Pohánkovec po postreku uschne a uschnutý sa môže kosiť a likvidovať, hoci aj páliť, pravda na takom mieste, aby nemohli mať hasiči námietky.

V STREDU AJ VO ŠTVRTOK

1/4udia nevedia, kedy si vlastne majú vykladať smetiaky na ulicu na odvoz. Je to takto: V stredu sa vyváža z Krajinskej cesty, Novej Pezinskej, 1. mája, Šúrskej, Štúrovej, SNP, Partizánskej, Mierovej, Staničnej, A. Dubčeka, Dukelskej, Kollárovej, Bernolákovej, Športovej, M. Kukučína, P. O. Hviezdoslava, Kúpeľného, Žabiek, Zubov, Bratislavskej, Sasinkovej, Felcánovej, Prostrednej, Dr. Kautza č. 1, 2, 5, 7, 9. Vo štvrtok Dr. Kautza 6, Pezinská, Hergottova, Mikovíniho, Letohradská, Družstevná, Hanzlíčkova, Horné predmestie, Gaštanová, Mariánska cesta, Pri peci, Podhradie, Hradištná, Jozefkovo údolie.

Ak niekomu ukradnú nádobu na smetie, bude ju musieť uhradiť v sume 500 korún. Vykladajte nádoby na ulicu len v deň odvozu. (Plnú hádam nikto neukradne, ale musíte striehnuť na smetiarov, lebo len čo sa vyprázdni, nebezpečenstvo krádeže vzrastá.)

Ak sa niekto prihlási na vývoz smetia v priebehu roka, bude platiť len poskytnuté služby zaokrúhlené na mesiac 45 korún mesačne.

ČO S POZEMKAMI

V roku 1998 Okresný úrad v Pezinku uzatvoril zmluvu s novým spracovateľom projektu pozemkových úprav Ing. Sadloňom. Jeho úlohou je prevzatú časť od Ing. Barcu aktualizovať, dokončiť a vykonať projekt pozemkových úprav.

Ing. Sadloň odovzdal odboru pozemkovému, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva Okresného úradu v Pezinku prvú časť projektu, a to register pôvodného stavu, v ktorom sú aktualizované údaje o vlastníkoch a pozemkoch spadajúcich do obvodu pozemkových úprav. Proti pôvodnému sa zmenil a bol komisionálne určený v teréne za účasti spracovateľa, pracovníka pozemkového odboru, Poľnohospodárskeho družstva vo Svätom Jure, Mestského úradu vo Svätom Jure, Slovenského pozemkového fondu a členov predstavenstva pozemkových úprav v dňoch 14.a 30. júla a 13. a 20. augusta 1998.

Z tejto časti projektu dostanú výpisy všetci známi vlastníci pozemkov so známym pobytom, ktorí si uplatnili svoje práva. Neznámych vlastníkov, vlastníkov, ktorých adresy sme nedokázali získať a vlastníkov, ktorí si svoje práva neuplatnili zo zákona, zastupuje Slovenský pozemkový fond. V prípade nejasnosti v obdržanom výpise sa obráťte na pracovníkov odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva Okresného úradu v Pezinku.

Spolu s výpisom z registra pôvodného stavu dostanú vlastníci aj poučenie, v ktorom je vysvetlená možnosť podania námietok voči údajom uvedeným vo výpise, napr. o vlastníckom podiele alebo o ocenení pozemku, a to do 15 dní po obdržaní výpisu. Vašimi námietkami sa bude zaoberať odbor PP a LH. Po ich vyriešení rozhodnutím register pôvodný stav schváli.

S odovzdaným registrom pôvodného stavu sa oboznámili 5. októbra 2000 aj členovia predstavenstva pozemkových úprav, ktorým boli údaje vo výpisoch vysvetlené a prerokovaný bol aj ďalší postup prác na projekte pozemkových úprav.

Súčasne s prepracovaním prvej časti projektu sa vykonala podstatná časť na jeho druhej časti - register nového stavu - a to prerokovanie návrhu nového usporiadania pozemkov. Každý známy vlastník dostal pozvánku na prerokovanie náhradných pozemkov v mesiacoch marec - jún 2000. Na prerokovaní umiestnenia náhradných pozemkov na Mestskom úrade vo Svätom Jure sa zúčastnilo 1879 vlastníkov.

V rámci prerokovania umiestnenia si spracovateľ poznačil blok umiestnenia náhradného pozemku a bude tvoriť podklad na vypracovanie rozdeľovacieho plánu projektu. Predpokladaný termín odovzdania projektu PÚ na odbor PP a LH je v budúcom roku a bude obsahovať nové navrhované usporiadanie pozemkov, o čom vám znovu podáme informácie.

Po odovzdaní projektu prebehne schvaľovací proces. To znamená, že nie je možné vstupovať do užívania týchto pozemkov skôr, len na základe doterajšieho prerokovania a predbežného vytýčenia meniť druh pozemku, napr. klčovaním viníc, ani vykonávať žiadne stavebné práce.

Výnimku tvoria iba pozemky dané do dočasného užívania na základe rozhodnutia bývalého pozemkového úradu alebo Okresného úradu v Pezinku odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva podľa § 15 zákona číslo 330/1991 Zb., ktoré však možno využívať iba na poľnohospodárske obrábanie.

ING. HANA SVRČKOVÁ, vedúca odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva