Svätojurské Ohlasy 2/2001

ZATIAĽ ŽIADEN NEŠTICH, A DLHO EŠTE NIE

Na poslednom rokovaní o existencii alebo neexistencii jurskej autobusovej linky medzi predstaviteľmi mesta a SAD v polovici februára mesto mierne zabodovalo: oproti doterajšiemu stavu si Jurania pohoršili, jednako si polepšili proti tomu, čo SAD chystala. V koncepcii SAD existoval takzvaný nultý variant, ktorý predpokladal zredukovať doterajších 26 spojov na 10. Aj redukcia na desať spojov je lepšia ako úplné zrušenie. S tým aj prišli ľudia z SAD a predstaviteľom mesta sa ich podarilo uhovoriť na štrnásť.

Viac sa zrejme dosiahnuť nedalo, lebo SAD je presvedčená, že jurská linka je stratová. Autobusári si urobili prieskum, koľko ľudí cestuje jurskými autobusmi, v tom najnevhodnejšom čase, keď chodili pre rekonštrukciu Prostrednej ulice po Bratislavskej. Takýto prieskum je pochopiteľne celkom bezcenný, čo s najväčšou pravdepodobnosťou SAD vedela a celkom isto mohla a mala vedieť. Prieskum sa robil v júni, septembri a októbri. V tom čase ani raz nešiel jurský autobus z námestia na zastávku na hradskej.

Veľa ľudí z ulíc počnúc Novou Pezinskou až po Kollárovu chodilo na zastávku na hradskej a cestovalo autobusmi, ktoré prišli od Pezinka. Na jurský autobus na zastávkach pred starou školou a pred viechou chodilo oveľa menej cestujúcich, ako keď autobus chodil po svojej pôvodnej trase, a konečne raz trošku pohodlnejšie cestovali. Teraz od 7. marca už chodia naše autobusy zas z námestia na zastávku na hradskej. Napriek tomu pri preratúvaní stratovosti dospela vedúca správneho oddelenia Mestského úradu vo Svätom Jure Ing. Anna Metkeová k záveru, že stratovosť by tu bola, ale oveľa menšia ako ju predložila SAD, ba dalo by sa povedať, prijateľná. Prijateľná, lebo SAD ako štátny podnik je od štátu dotovaná a dotácia, teda vlastne príjem SAD, nebola ako zisk zmierňujúci straty do stratovosti zahrnutá.

Redakcia navrhuje nový prieskum. Nie kvôli tomu, aby sa niečo zmenilo. Ostatne aj tak ho nikto neurobí. Čas pokročil a nové cestovné poriadky sú už rozpracované. SAD má teda dobrý argument na to, aby sa otázka štrnástich spojov nemohla a nemusela znovu otvoriť. Jednako nový, ale tentoraz objektívny prieskum by ukázal oveľa menšiu stratovosť, ak nie aj nejaký zisk. Nečakáme nový prieskum a nové rokovania, ale chceme vedieť pravdu. V tejto súvislosti je zaujímavá aj otázka, prečo vlastne SAD jurskú linku tak očividne nechce, že sa jej oplatilo robiť aj taký nič nehovoriaci prieskum.

Prieskum spočíval v tom, že sa rátala vyťaženosť vozidiel, jednoducho že sa zrátali ľudia, koľkí a za akú cenu cestujú do Bezky, Rače, Krasňan a do Bratislavy, a z ceny lístkov sa odrátali náklady. Pri takýchto kalkuláciách obvykle vychádza záporný výsledok, lebo sú tu nízke platy, zlá sociálna situácia a úrad, ktorý stráži SAD, aby to s cenami nepreháňala.

Dynamika peňažných tokov SAD v čase, keď tento článok píšem, je ukážková: Zvýšilo sa obyčajné cestovné a radikálne, o sto percent šla hore cena žiackych mesačných lístkov. Lenže tá zase pôjde od 1. apríla dolu, ibaže nevieme o koľko. Toto všetko sa stihlo počas týždňa. Mohla SAD takýto bystrý pohyb cien čo len tušiť? Koľko percent z výsledku prieskumu jurskej linky bude po týchto zmenách platiť?

Pri najmenej dvoch zainteresovaných ministerstvách a viaznucej (ak vôbec existujúcej) spolupráci medzi nimi je hotový zázrak, že svetlo sveta uzrú nové nižšie ceny žiackych lístkov. Ministerskí úradníci si odrazu ako na povel prestali prehadzovať horúci zemiak tejto nehanebnosti, ktorý sami vypestovali a upiekli. Je to pekný príklad toho, že keď to niekedy úrady preženú do absurdna, sú schopné pod tlakom ešte vyššej vrchnosti svoj krok stranou urýchlene napraviť.

Uznajme, že aj SAD je v zlej situácii. Robí, čo môže, aby sa zbavila stratovosti, lebo ten najjednoduchší krok, zdvíhať cestovné, kým sa nestane podnik aktívny, nemôže urobiť. Ani posledné zvýšenie cien situáciu SAD nevyriešilo. Je to len kompromis medzi tlakmi zo všetkých strán a neschopnosťou štátneho podniku prepravovať cestujúcich za neexistujúce ceny neexistujúcich súkromných firiem.

V novom cestovnom poriadku, ktorý bude platiť od 10. júna, bude teda štrnásť spojov oboma smermi s východzou a konečnou zastávkou na námestí. Zatiaľ žiaden Neštich, a dlho ešte nie. "Kým nebudú splnené všetky podmienky SAD, bude konečná zastávka MsÚ," zapísala zapisovateľka zo stretnutia.

Na to, aby sme sa dozvedeli ešte prv, ako prídu zo SAD podmienky, nepotrebujeme jasnovidca. Autobusári sa odviezli osobným autom na Neštich, a nič viac nemuseli urobiť. Keď videli tú úzku cestu a množstvo na nej zaparkovaných áut, mohli pokladať za malý zázrak, že autobusy sa predtým prebili až na otočku.

Jediné východisko je znovu otvoriť boľavú otázku Malokarpatskej ulice, vybudovať ju ako jednosmerku a od jej vyústenia do Podhradia zkázať parkovať až po horáreň. Podhradie od kostola po bufet by potom robilo druhú jednosmerku Malokarpatskej do páru. A to je robota na pekných pár rokov.

Od 10. júna, teda od nového cestovného poriadku SAD, bude premávať 14 jurských spojoch oboma smermi s konečnou a východzou zastávkou pri mestskom dome. Ak sa to tak vezme, najväčší zmysel jurskému spoju dávalo to, že chodil až na Neštich. Z námestia na dolnú zástavku nie je tak ďaleko. Z Horného predmestia už je to pekný kus cesty, pravda, ako komu. Zastávka na námestí je pre ľudí na Neštichu ako psovi mucha, ale stále lepšie ako nič.

TEPLO AJ BEZ OHŇA V KRBE

Oslávili sme jarnú rovnodennosť, predtým Jozefa a ešte predtým MDŽ. Jar je tu. Snežienky už dávno zakvitli a keď čítate tieto riadky, možno je už aj po nich. Schedlinova záhrada bola dávno pred MDŽ od nich celá biela. Akoby tam bol v ten nádherný jarný deň po sviatku žien napadol sneh. Škoda, že to bolo deň po, keď jar takto ukázala svoju silu.

Spomenul som Scheidlinovu záhradu, lebo často chodím okolo a toľko snežienok pokope na takom kúsku zeme som v živote nevidel. Rástli aj inde, skromní poslovia jari. To kvôli snežienkam sa ustálil sviatok žien na 8. marca? Ten deň je so snežienkami nečakane pevne spojený a nech je jar akokoľvek oneskorená, vždy sa okolo ôsmeho marca niekde nájdu.

Po dlhej zime, monotónnom striedaní pľušte, dažďa, surového vetriska a rannej tmy, ktorá si podávala ruku s večernou, sa mraky popretŕhali a obloha sa rozžiarila nádherne namodro, až bolo vidieť čisté nebo. Takých dní bolo aj predtým vo februári zopár, a niekoľko v jednom kuse. Vtedy sme si ešte netrúfali pasovať tieto dni za jarné, i keď vecnejší meteorológovia ich za jarné označili. Po MDŽ sa obloha zase zatiahla a sivý dážď umýval špinu ulíc. Jednako jarná zvesť už bola tu. Prišla jar a ľudia zase raz dokázali, že sú pokorní otroci kalendára.

Keby sa ten sviatok MDŽ tak veľmi nespájal so starými zlými socialistickými časmi. Časmi, keď sme sa povinne radovali. Viete si predstaviť niečo absurdnejšie ako povinne sa radovať? Všetci, čo boli v hierarchii nad vami, to od vás očakávali. Nikdy to nebol príkaz, vždy iba očakávanie, ale očakávanie hrozivé: len sa skús neradovať, keď je to povinné, keď je to príkaz.

Tuším jedinou výnimkou boli oslavy MDŽ. Nikto sa nevzpieral, všetci oslavovali. Oslavy to boli radostné. Vrchnosť očakávala a všetci sa jej radi podrobili, lebo ako sa s obľubou hovorilo, ženy dostanú kytičku snežienok za päť korún a chlapi sa legálne cez pracovnú dobu parádne zrichtujú.

Je to deň udržiavateliek krbu. Deň, keď pri poháriku venujeme ženám zopár kvazifilozofických úvah, deň sviatočný. Starším pomaly v spomienkach bledne jeho socialistická minulosť, mladší ňou nie sú poznačení. Nič také ako otrokárstvo, poddanstvo alebo socializmus nemôže trvalejšie vplývať na slobodu myšlienky. No hej, lenže myšlienky a ženy sa až teraz oslobodili.

Ak máte na mysli len udržiavať oheň v krbe, nie ste tak celkom pri tej myšlienke. Je to oveľa hlbšie a obsiahlejšie a bohatšie. V tých najdávnejších časoch, ktoré vedci len s námahou rekonštruujú, udržiavať oheň bola základná úloha žien, lebo chlapi boli v lese, lovili, a oheň nesmel vyhasnúť. Mechanické hádzanie raždia a dreva do pahreby má v sebe magickú silu, bolo to vtedy niečo, na čo sa nesmelo zabudnúť, od čoho závisel celý vnútorný svet rodu. Tou povinnosťou strážiť oheň pribrali ženy na seba ďalšie úlohy: držať pokope celý majetoček rodu, pričom celkom mimovoľne vytvorili siločiary spolupatričnosti, silu, ktorá držala každého na svojom mieste v rode. Takto vzniklo spoločenstvo, ktoré o sebe vedelo a vedelo, že spolu sú silní a každý sám je slabý. Aký to predobraz Svätoplukových prútov.

Pod udržiavaním ohňa v krbe sa viac myslí udržiavanie bytu, domu, domácnosti, udržiavanie vzťahov medzi dedom a vnukom, otcom a deťmi, medzi všetkými, čo toto malé spoločenstvo tvorili. Dôležitosť tejto úlohy pretrvala, a ničím sa nedá nahradiť.

Zapratajte si byt alebo dom, čím len chcete. Krby dnes idú do módy, ale nemusíte ho mať, nič sa nestane. Jednako v dome musí byť niečo, čo ho otepľuje, čo ho poľudšťuje, pričom to nemusí byť nijaká horľavina. A toto vytvorili ženy. Volá sa to domov. Volá sa to aj teplo domova, a nie je to nevyhnutne teplo z krbu, pece, alebo ústredného kúrenia. Je to teplomerom nemerateľné teplo. Cíti ho srdce, a nie ortuť.

Iste ste boli u ľudí, kde má všetko svoje miesto, kde je poriadok takrečeno absolútny, a predsa ste sa v ňom necítili tak dobre ako v bohémskom neporiadku výtva

Ženy samy svojimi postojmi a konaním, svojou každodennou prácou pre rodinu urobili renesanciu svojho sviatku. Sviatok prežil vďakabohu aj bez socializmu. Úlohou udržiavateliek ohňa v krbe teraz je dať zabudnúť na socialistickú minulosť svojho sviatku. Prvé kroky sa už urobili a na počudovanie všetko prešlo bezbolestne, lebo ten sviatok mal v sebe oveľa viac ako socialistickú formu. Jeho obsahom je úcta k ženám.

ZLÁ NOVOTA: JELŠA V ŠÚRI HYNIE

Koncom februára sa uskutočnilo pracovné stretnutie zástupcov štátnej správy, samosprávy a odborných pracovníkov, na ktorom sa hovorilo o možnostiach záchrany Národnej prírodnej rezervácie Šúr.

Národná prírodná rezervácia Šúr sa skladá z dvoch diametrálne odlišných krajinných typov: je to šúrsky les, ktorý tvorí predovšetkým jelša. Pred šesťdesiatimi rokmi Šúr odvodnili, vybudovali kanál, ktorý odviedol všetku vodu, les vyschol, a odvtedy živorí. Uprostred, približne pod kúpeľom kus ostro ohraničeného lesa vyhorel. Jelše sa na spálenisku znovu ktovie prečo neujali, a vyrástol tam šachor a palach a nejaké kríky. Tomuto miestu sa dodnes výstižne hovorí Vypálené.

Druhá časť rezervácie je panónsky háj alebo ak chcete panónsky les. Hranicu tvorí stará cesta do Vajnor na jednej strane a ohyb kanála na druhej. Ak idete pod kaplnkou od mosta ponad kanál dolu, vľavo máte Šúr a vpravo Háj. Národná prírodná rezervácia je najvyšší typ menšieho chráneného územia, čo znamená, že celé územie so vzácnou flórou a faunou musíme nechať celkom na pokoji. Nech si na tomto kúsku robí všetko živé, čo chce. Príroda so svojimi mnohostrannými vzťahmi a neutuchajúcou túžbou prežiť je oveľa silnejšia a múdrejšie ako človek v celej svojej pýche. Nesmie sa tam rúbať a ťažiť drevo, ale role a lúky tam sú, pravda, to už je ochranné pásmo, ktoré vlastne nepatrí ani sem, ani tam.

Národná prírodná rezervácia je komplex majetkoprávnych vzťahov a zároveň aj problémov. Okrem mesta, ktorému patrí Šúr a Háj, sú tu vlastníci rôľ, lúk a záhradiek aj so záhradnými domčekmi a Biologická stanica Univerzity Komenského. Veci zrejme spejú k tomu, že sa v záhradkách bude musieť obmedziť pestovanie kultúrnych rastlín. Ovocné stromčeky pravdepodobne budú môcť ostať.

Záhrady v Háji narúšajú pokojné živorenie rezervácie. Rozťať tento gordický uzol by sa mohol pokúsiť tak akurát Šalamún, a nik by mu vopred nezaručil úspech. Ľudia, ktorí tam majú záhrady a chaty, si ich pozemky kúpili a chaty vystavali. Kto a na akú veľkosť chaty mal stavebné povolenie, nechajme zatiaľ bokom, je to dosť zložité aj bez toho. Záhradkárčenie je zamerané hlavne na pestovanie ovocných stromčekov.

Z hľadiska večných a nenapadnuteľných prírodovedných zákonov neprichádza do úvahy, aby bol uprostred najvyššieho typu rezervácie ostrov kultivovanej pôdy. No sú tu aj zákony svetské a žijeme v zákonnom štáte. Ochranári by boli najradšej, keby sa záhradky a záhradné domčeky definitívne zlikvidovali.. Žiadneho majiteľa záhradky zase nezaujíma jedinečnosť Šúru, ale jeho záhradka. Žiaden právnik pri obhajobe práv svojho mandanta nemôže operovať prírodnými, ale len svetskými zákonmi. Teda ak by aj teoreticky k nejakým sporom prišlo, nedokonalé svetské zákony zvíťazia nad dokonalými prírodovednými. Takáto je teraz situácia v neprehľadných vzťahoch okolo záhradiek. Záhradkári sa nemusia obávať, ochranári stále dúfajú v čistotu šúrskej ekológie.

Po rezervácii si navykli jazdiť jazdci z Čiernej vody na koňoch. Už sa teším na diskusie medzi nimi, ochranármi a úradmi. Môžeme očakávať, že jazdci budú dokazovať užitočnosť či dokonca potrebu koní v ekologicky vyhranenom prostredí. Ale nepredbiehajme, ešte sa nič nezačalo.

Pod kanálom hneď za mostom sa začína jedno blatisté jazero, ktoré dostalo pomenovanie Rybník. Lemujú ho vŕby, brezy a jelše. Od mosta vedie medzi rybníkom a kanálom betónová cesta. Skúste chvíľu nemyslieť na tie mračná komárov, ale na tú nádhernú aleju. Kto tade často chodí, vidí sa mu to také samozrejmé, že si ju ani nevšimne. A predsa, celý ten Šúr a Háj, obe jazerá a aleja sú niečím zjednotené. Iba tie brezy by ste tam nečakali, ale skromná breza sa tam zrejme cíti dobre. Nie že by som sa mohol pokúsiť to odôvodniť, ale akosi cítim, že tá breza medzi vŕbami a jelšami nie je rušivý prvok.

Typ krajiny na brehu Rybníka najviac pripomína niekdajší Šúr, lebo tam je to hlavné, čo Šúr potrebuje: voda. Hádam sto metrov od blatistého jazera je druhé, ktoré typologicky patrí viac k panónskemu lesu. Neďaleko nich sú dva zanedbané a krovím zarastené bazény, ktoré postupne splývajú s okolím. To bude hlavolam, keď sa o ich existencii dozvedia úrady. Bude lepšie, keď splynú, ak ešte nesplynuli s okolím? Napokon bazény sú v poradí dôležitosti zrejme kdesi na samom konci hierarchie. Neďaleko bazénov sú aj zvyšky asfaltovej kolkárskej dráhy a betónového kruhu, ktorý tvoril tanečný parket.

Šúr sa dá zachrániť jediným spôsobom: zavodniť ho tak ako bol v minulosti. Lenže aj to má háčik. Šúr bol zavodňovaný už v dávnych dobách spleťou kanálov, ktoré sa hadito prepletajú medzi jelšami. A bol dokonca aj trochu odvodňovaný do Čiernej vody. Teraz hovoríme len o Šúri, o jelšovom lese. Najschodnejšou cestou na zavodnenie je buď obnova Blahútovho kanála alebo nový výkop podobného zariadenia. Toto zrejme úrady niekedy v budúcnosti preskúmajú a dúfam, že nájdu najlepšie riešenie.

Šúr je vyslovená rovina a medzi jeho najvyšším a najnižším bodom je rozdiel len zopár metrov, okolité vrchy majú vody dosť, a tak by sa Šúru dostalo to, čo najviac potrebuje: dostatok vody od neskorej jesene do začiatku leta, a postupné vysychanie v letnom suchu a horúčavách. Takto žil Šúr tisícročia a darilo sa tam všetkému živému. Kde sa v ľuďoch berie odvaha veriť si natoľko, že zvládne všetko, čo hravo zvládla múdra matka príroda? No je tu ešte jedna vec: zvládli to aj naši pradedovia s obyčajnými rýľmi, alebo čím sa vtedy kopali jarky. Nezameriavali, ale odhadli. Nekopali strojmi, ale rukami. Nie je to nejaký anachronizmus?

Naporúdzi je jediná odpoveď: dať Šúru vodu, vyhnúť sa mu naširoko naďaleko so strojmi, so všetkou technikou. Skoro neuskutočniteľné. Kanál sa vykopal a hrádze postavili ručne, ale to bolo pred viac ako polstoročím.

Odvodnenie Šúru bol nezmysel. Získalo sa tak iba zopár hektárov pôdy, ktorá bola predtým na jar dlho pod vodou, a preto sa poľnohospodársky nedala využiť. Dlhé, skoro šesťdesiatročné otáľanie a ničnerobenie situáciu sústavne zhoršovalo. Už sa zdalo, že proces devastácie tejto vzácnej prírodnej krajiny je nezvratný, teda, že sa Šúr pravdepodobne nebude dať zachrániť vôbec. No výskumníci, ktorí sporadicky Šúr sledujú, zistili, že Šúr sa drží lepšie, ako sa predpokladalo. Pripísali to dokončeniu Vodného diela Gabčíkovo a zdvihnutiu spodných vôd. To samozrejme neznamená, že máme dôvod od radosti vyskakovať. Jelše stále pýtajú vodu.

Otázka záchrany Šúru je pochopiteľne predovšetkým komplexná vedecká otázka. Lenže vedecké ustanovizne nemajú peniaze, a tak, kým sa do toho nevmontuje štát s peniazmi, ochranári môžu robiť, čo je v ich silách, ale Šúr nezachránia.

Nepríjemnou a doteraz nevysvetlenou jednako ani nedokázanou novotou je hynutie jelše. Ak je to naozaj tak, treba úhyn sledovať, čím prv ho analyzovať, vyvodiť z neho dôsledky a pokúsiť sa mu zamedziť.

Jedinečnosť znamená mimoriadnu výnimočnosť.

VEĽA ZDRAVIA

Primátor, poslanci, prednosta mestského úradu, jeho pracovníci a sociálna komisia želajú našim jubilantkám, ktoré sa v prvých troch mesiacoch roku 2001 dožili deväťdesiatich a viac rokov, veľa zdravia, šťastia, božieho požehnania a ešte viac chuti do ďalšieho života.

Pani Terézia IFČIČOVÁ z Pezinskej ulice 5. januára oslávila 90 rokov Pani Terézia PUCHEROVÁ z Ulice SNP sa dožila 6. februára 91 rokov Pani Márii KRIŽANOVEJ z Bernolákovej gratulovali 12. marca k 91. narodeninám Pani Katarína ACHBERGEROVÁ z Prostrednej oslávila 17. februára 92 rokov

AJ NAJSTARŠIA OBČIANKA SVATÉHO JURA MALA SVOJE OSLAVY: Pani Márii FRONCOVEJ z Bratislavskej ulice pri príležitosti osláv 97. narodenín pogratuloval 5. marca primátor mesta Svätý Jur Ing. Alexander Achberger spolu s členkami sociálnej komisie Máriou Froncovou, Ruženou Križanovou a Teréziou Ševelovou.

Ku gratuláciám sa pripája aj redakcia Svätojurských ohlasov.

NA HODY ZA STOLY

Na hodovú sobotu, ktorá padne na 28. apríla, usporiada Stolnotenisový oddiel Svätý Jur hodový stolnotenisový turnaj. Hrať na ňom môže každý, kto si trúfa. Výnimku tvoria hráči, ktorí hrajú vyššiu súťaž ako III. ligu. Teda prihlásiť sa môžu aj všetci pingpongisti STO Svätý Jur. Prihlásiť sa môžete v deň turnaja ráno do deviatej. Od deviatej sa bude hrať, pravdepodobne vyraďovacím spôsobom. Len v prípade, že by bolo málo prihlásených, by sa hralo v skupinách, aby si hráči, keď už na turnaj prišli, zahrali.

POTREBUJETE SANITKU?

Ak chcete zavolať k úrazu alebo vážne chorému pacientovi sanitku, nezabudnite:

Volajte dispečing sanitiek v nemocnici u Milosrdných bratov 43429676 Musíte vedieť, komu sanitku objednávate, t.j. meno, adresu a rodné číslo pacienta

Nezabudnite dať chorému alebo sprievodcovi zdravotnú kartu pacienta Toto všetko vám aj tak povedia v telefonickom rozhovore s dispečingom, dokonca vám zavolajú aj naspäť, aby si overili, odkiaľ voláte A toto všetko platí aj v prípade úmrtia

Ministerstvo zdravotníctva SR vydalo usmernenie, kedy je prevoz sanitkou nevyhnutný, a platí od 1. februára. Všetko závisí od lekára, ktorý pacienta vyšetroval, či uzná za vhodné, aby pacient bol prevezený sanitkou do nemocnice. Zásadne je teda za to, či sa sanitka zneužije alebo pôjde oprávnene, zodpovedný lekár, ktorý bol pri pacientovi.

Sanitky sa zneužívali a týmto opatrením chce ministerstvo zamedziť zbytočným výjazdom sanitiek. Z toho vyplýva aj ďalšie. Lekár musí o sanitke zodpovedne rozhodnúť podľa posúdenia pacientovho zdravotného stavu, v zmysle (čo by malo byť najdôležitejšie) svojho humánneho poslania a v zmysle predpisov.

Mám obavy hraničiace takmer s istotou, že v tejto prebyrokratizovanej krajine ani lekárova odbornosť ani jeho humánne poslanie nebudú natoľko závažné ako predpisy. Ak niekto za úradníckym stolom potom posúdi takýto prípad, že sanitku nebolo treba, zaplatí ju lekár, ktorý o prevoze rozhodol. Takže každý lekár si dá dobrý pozor, aby sanitku objednal len pre pacienta, ktorý to naozaj potrebuje a pri stave, kde je nebezpečenstvo z omeškania.

Sú dve kategórie prevozov:

Záchranná zdravotná služba alebo rýchla pomoc a dopravná zdravotná služba. Už z ich názvov vyplýva, že záchranné zdravotná služba je rýchlejšia a pružnejšia, že je určená na to, aby bol pacient čím prv v nemocnici, kde sa mu dostane pomoci, ktorá rozhodujúco ovplyvní jeho zdravotný stav a v krajnom prípade pacientovi zachráni život. Dopravná zdravotná služba sú bežné sanitky, kde nebezpečenstvo z omeškania veľmi nehrozí. Je to kategória, kde o tom, či má alebo nemá byť pacient prevezený sanitkou, rozhoduje lekár.

Teda vlastne už blízki pacienta musia vedieť, či pacient je alebo nie je schopný cestovať samostatne alebo so sprievodom do nemocnice, alebo sanitku potrebuje nevyhnutne.

Lekár, ktorý už raz zaplatil za neoprávnený prevoz, ďalší prevoz tak ľahko nepodpíše. Nepodpíše vám to ani lekár, ktorý nemá dosť dobrú predstavu o tom, ako dlho trvá cesta do nemocnice, ako dlho sa tam čaká a ako dlho trvá cesta späť. Nemôžem si pomôcť, ale tu platí, že chorý musí byť veľmi zdravý, aby (možno jednorazové) vyšetrenie v ambulancii v nemocnici zvládol.

Dispečing sanitiek funguje nepretržite dvadsaťštyri hodín denne, ibaže je tu maličký háčik: V sobotu od siedmej ráno do jednej poobede majú sanitky iné úlohy. Dovolať sa vtedy dovoláte, ale nebude vám mať kto a ako vyhovieť. To pochopiteľne neplatí o rýchlej zdravotnej pomoci, ale iba o dopravnej zdravotnej službe.

Inými slovami sobotňajšie dopoludňajšie prevozy do nemocnice musia spĺňať podmienky, za ktorých môže vyjsť sanitka záchrannej zdravotnej služby.

BEZ SPEŠNÍN

Mesto Svätý Jur požiadalo Železnice SR o obnovenie prevádzky príjmu a vydávania spešnín na železničnej stanici vo Svätom Jure.

"Ako vám je určite známe," odpovedala stanica, "na Železniciach SR prebieha reštrukturalizácia a transformácia. Analýzy odhalili vysokú prezamestnanosť. Znižovanie zamestnanosti riešime zavádzaním techniky nahradzujúcej zamestnancov.

Jednou z neefektívnych činností je aj podaj a výdaj spešnín v železničnej stanici Svätý Jur. Vlani sme zistili, že priemerne denne sa vo Svätom Jure podalo 0,13 spešniny, na našu stanicu ich príšlo 0,51 a priemerná denná tržba bola 6,41 Sk. Podobné to bolo aj v predchádzajúcich rokoch. Preto sa v našej stanici podaj a výdaj spešnín zrušil, a nie sú žiadne predpoklady na ich obnovenie."

POLICAJTI

Už sme si zvykli, že občania nemajú najmenší záujem vyjadrovať sa k veciam verejným. Naposledy sa zase nik nevyjadril k našej výzve o príspevok, či Jur potrebuje policajtov. Raz som sa stretol s dobrým známym, ktorý články čítal, zaujali ho a bol na ne dobre pripravený. Ale úmyselne začal kdesi za humnami, aby som si nemyslel, že mu ide o policajtov. Jednako k ním dospel a keď sme sa lúčili, niekoľkokrát zopakoval, že to nemieni ako príspevok. Nechcel byť prvý, možno jediný, kto sa k veci vyjadrí. Jeho postrehy sú cenné a jeho úsilie o anonymitu zachováme. Ostaneme pri tom, čo kedysi bolo a ako to bolo.

Za prvej ČSR a za vojnového Slovenského štátu boli v Jure najprv četníci, potom žandári a za obnovenej ČSR dočasne aj okrskár. Súbežne s nimi fungovala aj mestská polícia. Teda existovalo niečo na dnešný spôsob v iných mestách. Kompetencie boli pekne rozdelené, jedna zložka sa nemiešala do právomoci druhej.