Svätojurské ohlasy 2/99


Po hodoch sme už obschli

Všetkým doterajším hodom sa akosi podarilo vyhnúť dažďu, ak nerátame zopár spŕšok na záverečnú. Ale apríl je nevyspytateľný a tohto roku našim hodom ukázal aj svoju škaredšiu tvár. Ale aj tak, boli to dobré hody. Alebo neboli? Ako komu. Kritické hlasy zaznejú vždy, aj keby bolo všetko závideniahodne dokonalé. Ale je to skôr nedorozumenie ako zlý úmysel.

Už sa opakujeme v konštatovaní, že v Jure je veľa výtvarníkov. Ale tento rok ani jeden Juran nevystavoval. Pani Bollovú-Kandlovú za Juranku nerátame, hoci tu má korene, ale roky býva mimo Jura. Prečo neurobia výstavu Jurania, pýtali sa ľudia, veď výtvarníkov je tu dosť, a na výstavy aj tak nešli. Nuž keby chcela vystavovať čo len polovica z nich, toľko vhodných miestností by sa vôbec nenašlo.

Výstava nie je na to, aby si kultúrna komisia pripísala dobrý bod. Výstava, to nie je len vernisáž, ale kopa vybavovania a roboty. Výtvarník chce niečo ľuďom povedať. Sám musí dospieť k presvedčeniu, že chce urobiť výstavu, že má obrazy, ktoré Jurania a prípadní návštevníci nepoznajú a že má nimi čo povedať. Jurskí výtvarníci neprejavili záujem. Určite prejavia na budúci rok. Bude rok 2000, rok s tromi nulami, rok, ktorému sa pre tie nuly a jeho okrúhlosť div že nepripisuje magickosť. Jurania nevystavovali preto, že nechceli. Ak budú chcieť nabudúce, dostanú prednosť.

Ale prečo by sme sa na veci nepozerali aj z lepšej stránky? Ak prejavil záujem napríklad Jan Husarik, známy výtvarník, ktorý už vystavoval kdekade, je to aj vyslovenie uznania našim hodom.Je to signál, že sa pevne usadili v povedomí slovenskej verejnosti a že aj kultúrna obec ich chápe ako kultúrnu udalosť. A to je uznanie a veľký vklad, ktorý by mala kultúrna komisia priam rozmaznávať.

Ak je reč o výstavách, tohto roku uplynulo od prvej písomnej pamiatky o Svätom Jure 790 rokov, a pri tej príležitosti bola v múzeu výstava Sprítomnená minulosť.

Mohla byť oveľa bohatšia Ale čo do tej izbičky dať prv? A čo tam dať, keď expozíciu na mestskom dome vykradli ľudia, ktorí poznali historické aj ekonomické ceny exponátov? To najcennejšie zmizlo a nádej, že sa nám artefakty vrátia, je mizivá.. Hlinené a kovové exponáty dopĺňal stručný, výtvarne nenásilne spracovaný text, takže návštevník získal nový, ucelenejší pohľad na svoje mesto a jeho históriu.

Ani jedna, ani niekoľko výstav neurobia hody. Hody sú komplex všetkého. Dalo by sa povedať, že jurské hody majú svojho ducha. Sčítaním jednotlivosti ešte nedostaneme celok. Ten zjednocujúci prvok by tak najskôr mohol byť duch hodov. A to tu nepochybne bolo. Radostný zmätok, detský džavot, niekoľko melódií zo všetkých strán zároveň, vrava a štrnganie, tichý azyl výstav.

Boli hody. Bol ohňostroj. Jur sa zase trošku zviditeľnil. Každými hodmi sa posúva k novým a novým návštevníkom, ktorí môžu o nás stratiť dobré slovo. Dobré slovo je viac ako tušíme, lebo z jeho maličkého semienka môže vyrásť košatý strom.

Hody sa dažďu nevyhli, ale už sme obschli. Nerátajme každý rok so slnkom. V živote sú aj dažde, aj búrky. Ale aj po tej najprudšej hrmavici a prietrži mračien vyjde slnko, všetko osuší a dušu poteší.


Za Jozefom Janekom

Narodil sa 20. apríla 1912 vo Veličnej na Orave. Bol učiteľom na základných a neskôr stredných školách v Žiline, Chlumci pri Žiline, Opatovej nad Váhom, Dolnom Kubíne-Bzinciach, Žiline, Dunajskej Strede a od roku 1949 až do dôchodku vo Svätom Jure. Jeho základným poslaním bolo pochopiteľne učenie, ale veľké úsilie zvýšiť jeho úroveň ho nasmerovalo medzi metodikov v okrese i bývalom Západoslovenskom kraji. Tak sa aj dostal do komisie pre tvorbu učebníc a učebných osnov a tu kdesi treba hľadať jeho dlhoročnú spoluprácu s Výskumným ústavom pedagogickým Bratislave.

Bol členom redakčnej rady časopisu Čitateľ a Slovenský jazyk a literatúra v škole, ako autor spolupracoval s rozhlasom, televíziou, školským filmom, Maticou slovenskou. Vyvíjal veľmi intenzívnu publikačnú činnosť. Najviac ho zaujímala slohová výchova. Jeho prednášky na školách a sústredeniach učiteľov sa stretali s veľkým úspechom a dve pedagogické čítania "Skúsenosti s vyučovaním slohu" (1961) a "Slohová výchova v praxi" (1964) vyvolali veľký ohlas, lebo ich spracoval na základe svojich dlhoročných pedagogických skúseností.

Z dlhoročnej praxe vyšli aj jeho metodické príručky "Skúsenosti s vyučovania slohu (1962), "Rozvíjanie jazykovej kultúry žiakov" (1970), "Oprava slohových úloh" (1975) a "Oslavy v škole".

Jozef Janek navrhol aj využívať regionálne prvky na hodinách literatúry a sám zasvätil regionalistike v literatúre a kultúre veľa svojich príspevkov. Vidieť na nich skúsenosti zo spolupráce s Vlastivedným a literárnym múzeom vo Svätom Jure (Predtým Múzeom Petra Jilemnického), zaujímavosti o osobnostiach a lokalitách, ktoré majú vzťah k Svätému Juru a jeho rodnej Orave: Peter Jilemnický, František Hečko, Martin Kukučín, Pavol Országh Hviezdoslav a iní spisovatelia a kultúrni činitelia.

Zaujali ho aj otázky jazykovej kultúry. Výsledkom jeho úsilia o krásu, čistotu a svojbytnosť slovenčiny je jeho spoluautorstvo na "Slovníku nesprávnych a správnych výrazov" (1974) a jeho príspevky v Učiteľských novinách a Kultúre slova.

(Toľko o ňom píše univerzitný profesor Dr. Konštantín Palkovič v Slovenskom Jazyku a literatúre v škole 8, roč. 34 škol. rok 1987-88 v rubrike Z galérie učiteľov-slovenčinárov.)

Teda takýto bol jeho základný profil pedagóga slovenčinára. Vo Svätom Jure nás zaujíma viac, lebo celým generáciám vtlačil pečať kultúry jazyka. Je spoluautorom metodických príručiek a učebníc slovenskej literatúry pre vyšší stupeň základnej školy. Knižne mu vyšli aj dve práce o dejinách slovenského školstva "Pamätnica 305. Výročia založenia Piaristického gymnázia vo Svätom Jure" (1992) a "Literárno-kultúrny cestopis Oravy" (1991).

Vydania niektorých svojich prác sa nedožil. Ostali v rukopisoch a čakajú na vydavateľa. Je to vyše 800 rukopisných strán pripravovanej knihy Spišskokapitulský učiteľský ústav, Literárno-kultúrne tradície Spišskej kapituly, Na spestrenie hodín slovenského jazyka, keď ešte nebol Deň učiteľov, Pohon na učiteľov a Literárne a kultúrne tradície okresu Bratislava-vidiek. Zozbieral vyše 3000 plodov ducha a utriedil ich do 24 tematických okruhov: Aká si mi krásna, Kým duch v národe, národ žije, Slobody hlas budí všetky zeme, História učiteľského života, My sme tie deti radosti. V tematickom okruhu Slováci, píšte po slovensky! Uviedol vyše 150 ukážok. Všetky tieto práce odpočívajú v jeho archíve a čakajú na prebudenie ako sitnianski rytieri.

Bol už 24 rokov v dôchodku, ale za celý čas nezložil ruky do lona. Pracoval, vyhľadával, písal a prednášal. Svedčia o tom jeho príspevky v Slovenských národných novinách, ktoré vydáva Matica slovenská. Jej členom je od roku 1932. Naposledy som sa stretol s jeho článkami v novinách Slovenská republika. Jeho bohatá všestranná činnosť bola aj patrične ocenená. Obdržal viacero vyznamenaní, medaily, plakety Jana Amosa Komenského a bol aj nositeľom titulu Vzorný učiteľ.

MILAN URBANOVSKÝ

učiteľ na dôchodku Šenkvice


Retrospektíôva lásky a uznania

Generácie Juranov ani nespozorovali, ako ich ovplyvňoval pán učiteľ Janek. Chodili do školy ako iné decká, vyhýbali sa svojim povinnostiam, ako sa len dalo, šomrali a búrili sa proti ypsilonkám a čiarkam. Deti boli tuším vždy rovnaké. Slovenčina je ťažký jazyk. Hovorí sa ľahko tomu, kto ho sal s materským mliekom. Ale píše sa ťažko. Čím viac chce učiteľ deťom dať, tým je menej obľúbený. Recept na obľúbenosť je ľahký: nevyžadujte veľa, a dávajte za to málo dobré známky. Dobrý učiteľ musí vyžadovať aj od štvorkára vedomosti úmerné štvorke, teda dostatočnej. Aj na štvorku treba niečo vedieť.

Keď dnešní päťdesiatnici chodili do jurskej zédeešky, toto nevedeli. Možno dodnes si neuvedomujú, ako vtedy videli a brali ťažkosti so slovesným vidom a päťky za tie nepochopiteľnosti. A dnes, keď sa stretnú a ich spomienky sa obrátia na roky v škole, na ich najkrajšie roky, lebo to bolo ich detstvo, s láskou spomínajú na pána učiteľa Janeka. Sú hrdí na to, čo ich naučil, naňho aj na seba. Sami už v sedmičke osmičke vedeli, že pôjdu na remeslo, a v detskej nerozhľadenosti si mysleli, že slovenčinu nebudú potrebovať, že je to čosi pre nich celkom zbytočné. Jednako sú na svoje dnes už dosť vyblednuté a rozmazané vedomosti zo slovenčiny hrdí. "Janek, ten vedel naučiť," hovorievajú. "Slovenčinu som v živote nepotreboval, ale stále z nej veľa viem," hovoria, lebo vedia, že pán Janek im tie vedomosti nedával zbytočne.

Dalo by sa o tom veľa hovoriť, polemizovať aj vysvetľovať. A bolo by to úplne, ale úplne zbytočné. Slová žiakov pána Janeka sú spätným vyznaním lásky a retrospektívou uznania jeho vedomostí a pedagogického majstrovstva, lebo celý výsledok sa dá zhrnúť do štyroch slov: môže človek chcieť viac? Môže chcieť viac, ako dať deťom všetko najlepšie zo seba a časom vidieť, že semienko padlo na úrodnú pôdu?

Prácu môžete chápať v širokom spektre. Ak ju zúžite na prostriedok na obživu, uživí, ale nenaplní vás. Ak ste náročnejší a chcete ju mať aj pohodlnú, je to ťažšie, pretože dnes vás zamestnávateľ nenechá leňošiť. No ak máte to šťastie a záujem o niečo, na čo sa koncentruje celá vaša bytosť, ako bola láska pána Jozefa Janeka nie iba k slovenčine, ale k všetkému slovenskému a všetkému čo s tým hoci len okrajovo súvisí, tak to je dar. Takýto celoživotný údel mal Jozef Janek. Nenarodil sa do dobrej doby. Svedčí o tom aj rukopis jeho knihy Pohon na učiteľov, lebo sám napriek všetkým vyznamenaniam, ktoré za socializmu dostal, nebol na výslní. Ale bol príliš dobrý učiteľ, hlava mu príliš vysoko vytŕčala z anonymného zástupu.

Rozlúčili sme sa s ním 23. apríla. Na svätojurský cintorín ho vyprevadili mnohí. Bývalí kolegovia, aj učitelia, ktorí s ním neučili. Bývalí žiaci, aj takí, ktorých neučil. Ostáva po ňom kus preoranej dedovizne a iný kus, ktorý treba ešte preorať. Nájde sa pokračovateľ z jeho bývalých žiakov? To by bola najkrajšia odpoveď na zmysel jeho života.

Smutno je lúčiť sa s človekom, ktorého už nikdy, nikdy neuvidíte. Smutno je spomínať aj na radostné chvíle strávené s ním. Aj to najveselšie a najradostnejšie stráca v tieni smrti blízkeho človeka radostnosť a veselosť a všetko sa orámuje čiernym. Nad školou zaviala čierna zástava, aby pripomenula, že aj najčinorodejší človek je smrteľný.

Žil a rozdával sám seba, všetko najlepšie, čo v ňom bolo, a čím viac rozdával, tým viac mal. Môže človek chcieť viac ako rozdávať a ostať stále bohatý?

Česť jeho pamiatke.


Agapé je láska

Cez veľkonočné prázdniny od 1. do 7. apríla prichýlila AGAPÉ vo Svätom Jure dvanástich slovenských vysokoškolákov z Juhoslávie, ktorí sa v tom pohnutom čase nemohli dostať domov k svojim blízkym. Možno mnohí nevedia, čo tu pekne znejúce slovo znamená. A gapé je po grécky láska. Agapé aj agapy boli starokresťanské slávnosti lásky. Táto naša jurská Agapé sídli v dome vedľa evanjelického kostola a vchádza sa doň vlastnou bránou z Ulice Dr. Kautza aj kostolnou bránou. Je to účelové zariadenie Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Agapé je schopná pojať tridsaťdva hostí. Dajú sa tu usporadúvať rozličné semináre a spoločné pobyty. V ôsmich izbách je tridsaťdva postelí, tomu zodpovedá aj veľkosť jedálne a niečoho, čo by sme mohli nazvať konferenčnou miestnosťou alebo učebňou, podľ a toho, čo sa tam má odohrávať.

Každý v Jure vie, že evanjelikov je tu len zopár. Ak odrátame tých vlažných, bude ich ešte menej a len tak tak dosiahneme stovku veriacich. Títo ľudia urobili niečo pozoruhodné, o čom sa oplatí hovoriť. S minimálnymi nákladmi a obrovským množstvom robo ty zhmotnili svoje predstavy do architektúry čistých línií klenieb v bielom a tmavého najpotrebnejšieho nábytku.

Ani pod najkrajšími klenbami nemusia sídliť ušľachtilé myšlienky. Zašli by sme priďaleko, hádam až k Adamovi, keby sme hovorili o tom, ako z myšlienky a slova vznikla Agapé. Stačí spomenúť prostý fakt, že sa tu schádza otvorené spoločenstvo mladých ľud í, natoľko otvorené, že si doň našli cestu aj katolíci. Musí tam byť niečo, čo ich očarilo a pritiahlo ako magnet.

Súdržnosť a agilita svätojurských evanjelikov v čase, keď si každý hľadí svojho, prekročila všetky predstaviteľné medze. Už postaviť Agapé bol heroický výkon. Venovali ju Bohu. Malé zisky, ktoré z nej plynú, venujú v takej či onakej forme zase len Bohu . Aj obchod stráca v takýchto krásnych súvislostiach patinu obchodovania, ktoré je vždy spojené s istou bezohľadnosťou.

Keď sa ľudia z Agapé dozvedeli, že slovenskí študenti z Juhoslávie nemôžu ísť na prázdniny domov k svojím blízkym, nezačali a neskončili tým, že sa za nich pomodlili, ale ihneď konali.

Boli to iba začiatky leteckých útokov a všetko bolo neprehľadné. Keď ste ráno čítali noviny, už to nebola pravda. Ani pohotovejšie rádio vám veľmi nepomohlo. A taká cesta vlakom do Vojvodiny, kde je slovenská menšina trvalo a pevne usadená, chvíľu trv á. Vlak ide po koľajniciach a mostoch a vo vojenskej reči sa o koľajniciach a mostoch hovorí, že sú to strategické ciele. Strach a neistota tiež zohrali svoju úlohu. Nebolo isté, že sa dostanú do cieľových staníc. Agapé konala rýchlo. Študenti neodcestov ali, lebo nemali kam. V neistote vyčkávali, a vtedy prišla tá ponuka z Jura: Príďte, postaráme sa o vás.

Agapé urobila zbierku, lebo ak niekto chce vykonať niečo pre iného človeka a iných ľudí, dnes to musí najprv podložiť korunami. Medzi ovečkami tohto malého košiara nie sú milionári, ale každý dal, koľko si mohol odoprieť. Nebolo dosť. Hádam je to tak l epšie, ale nik nevie, čo inšpirovalo aj niekoľkých katolíkov, že prišli, priniesli peniaze a poprosili, aby ostali v prísnej anonymite.

Ušľachtilý čin je ešte ušľachtilejší, ak sa človek nedožaduje, aby sa každý o jeho krásnom geste dozvedel.

S plným vreckom peňazí, teda natoľko plným, aby sa mohli o tých dvanástich Slovákov z ďalekej a dnes už nám akosi bližšej Vojvodiny na týždeň šľachetne postarať, bola Agapé pripravená hostí dôstojne prijať. Prišli plní neistôt a strachu o svojich blíz kych a s prosbou o prepáčenie v očiach. V pätách im prišiel televízny štáb, aby dal svetu na známosť, čo dokáže hŕstka ľudí, ktorí sa dokázali nadchnúť humanitnou myšlienkou a najprostejším a pritom najlepším spôsobom ju uskutočnili.

Prvé, na čo sa mladí Slováci z Juhoslávie pýtali, bol telefón. Keď ho objavili, šiel z ruky do ruky, aj telefónne karty. Každý bol plný očakávania, v každom ticho a intenzívne, no o to úpornejšie bojovala nádej s pochybnosťami a viera s čiernymi myšli enkami. Nikdy nebol ten telefón taký rozpálený ako v tie dni veľkonočného týždňa a prázdnin, ktoré si študenti celkom ináč predstavovali. Strávili ich v Jure nedobrovoľne. Nikto, ani ich dobrodinci im nemôže zazlievať, že v Jure vlastne nechceli byť. Iró nia je, že museli tu byť, a napokon s odstupom času pochopia, že ten jurský pobyt im dal veľa.

Stali sa bezdomovcami. Domov nemohli ísť, v internáte ich nikto nechcel a Agapé ich prichýlila. Pocítili teplo iného domova. Bol to domov bez otca a matky, brata a sestry, a predsa to bol domov.

Ak máte hostí, musíte im pripraviť program. Nemôžete si s nimi predsa od rána do večera zdravkať a vítať ich každý deň, kým sa nezačnete lúčiť. Treba ich povodiť po meste a chotári, poukazovať im, čo tu všetko máme. Aj na to sa pamätalo, ale veľký ús pech jurskí evanjelici nezožali. Nie že by boli Slováci z Dolnej zeme nevďační, ale noviny, obrazovka a reproduktor rádia a magické čaro mlčiaceho telefónu im jednoducho nedovoľovalo opustiť pohostinné múry Agapé. Pravdaže udalosti vo Vojvodine to nemohl o ovplyvniť, ale v modernej dobe, ktorej niektorí autori hovoria aj informačná, informačné nástroje človeka celkom opantali a ovládli.

Na žiadne výlety nemali celkom pochopiteľne ani najmenšia chuť, jednako všetci sa aspoň trochu podrobili, lebo videli, akí ochotní sú hostitelia. A tak chlapci Šimkovci, Dano a Peťo povodili hostí po hradisku, hrade a trošku aj po horách. Bolo toho ov eľa menej, ako pôvodne chceli. Ale jedni pochopili druhých. Hostia urobili ústupok zdvorilosti a hostitelia sa nevnucovali. Vzájomne si ustúpili a vyhoveli a spokojní boli všetci.

Naše noviny sa do politiky nemiešajú. Jednako bombardovanie Juhoslávie je svetová politická udalosť číslo jedna. Čo si myslia Slováci v Juhoslávii o bombardovaní, čo vlastne v plnom slova zmysle ešte vojna ani nie je. Ak z jednotlivosti zostavujeme ce lok, vystavujeme sa nebezpečenstvu prílišného zovšeobecnenia. Ale nedá sa tomu vyhnúť. Hostia jurskej Agapé hovorili, že západní politici nepochopili situáciu v Juhoslávii, že vojne sa dalo predísť. Pamätajme na to, že aj názory slovenských študentov sú tak trošku sprostredkované, lebo žijú viac na Slovensku ako v Juhoslávii. Teda aj ich názory sú tak trochu náhľadom na veci ich otcov, materí, bratov a sestier. A nikto neočakáva od Slováka v Juhoslávii, že sa stotožní s názorom väčšinového národa. Slová ci nie sú Srbi, i keď sa dlhým spolužitím vzájomne kultúrne zblížili. Jednako ich pravdepodobne lepšie chápu ako tí politici, ktorí prejavili najväčšie porozumenie.

Každý nech sa aspoň pristaví pri slovách, že vojne sa dalo predísť. Napokon toto si myslia aj mnohí politici a dokonca mnohí Miloševičovi nezmieriteľní odporcovia.

Vojna, pri ktorej bola len štipka nádeje, že sa jej dá predísť, a nestalo sa tak, je katastrofa. A pri dokonanej katastrofe nemôže ísť len o podiel viny jednej a druhej strany, ale najmä o škody. A najväčšia škoda je utrpenie ľudí. Keď zlyhali slová dipl omatov, akokoľvek bezobsažné a prázdne, vzali vec do ruky vojaci. Mali pred sebou ušľachtilý cieľ, mali pomôcť prenasledovaným Albáncom v Kosove. Ale pomáhať bombami sa nedá. Aj Napoleonovi zástancovia hovorili, keď ich idol tiahol na Moskvu, že je to v záujme kultúry a civilizácie. Tolstoj im vo Vojne a mieri odpovedal, že kultúra sa šíri pomocou kníhtlače, a nie ohňom a mečom. Rovnako veľká a hlboko ľudská je aj iná pravda: Neodporujte zlu násilím. Takto Albáncom nikto nepomohol, ich utrpenie sa zhorš ili a trpia aj ďalší. Aké je len ľudské úsilie o spravodlivosť nedokonalé.

Veľmi oneskorené sú úvahy o tom, či sa dalo bombardovaniu predísť. Lietadlá a rakety lietajú, bomby padajú a detonácie dunia po celej krajine. Dúfajme, že to platilo, keď sa tento článok rodil, a že dnes to už nie je pravda.

Polovica z osemdesiattisíc Slovákov v Juhoslávii sú evanjelici. Na Slovensku je teraz asi dvesto slovenských študentov z Juhoslávie. Z toho dvanásti študujú evanjelické bohoslovectvo a z toho deviati boli cez veľkonočné prázdniny v Jure. Vyzerá to, a koby ich boli vybrali. Keby aj. Bližšia košeľa ako kabát. Ale nevyberali si. Nezabúdajme na krátkosť času. Nebolo kedy vyberať, bolo treba podať pomocnú ruku a kontakty mali na študentov evanjelického vierovyznania. Ak sa necelých sto nebohatých ľudí zozbiera na humanitný cieľ, nemôže pozvať toľkých, koľkých by chceli. Keby bolo mesiac času, možno by sa bol pridal celý Jur a prichýlených na prázdniny by nebolo dvanásť, ale tridsaťdva, koľko je v Agapé lôžok, a mohli byť medzi nimi hoc aj bez vyznania.

Ostatne takýchto pohostinných podaní rúk bolo zaručene viac. Veď niektorí slovenskí študenti teológie prázdninovali cez Veľkú noc vo farnostiach. Kto chce pomôcť, nesmie čakať. Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva.

Dá sa hovoriť len o jednom: Agapé mala svoj zmysel a cieľ. A len čo sa naskytla prvá veľká skúška, postavila sa zoči-voči nej v celej svojej ľudskosti.


Upozornenie: tento článok je určený pre ľudí, ktorí sa s Internetom ešte nestretli a nepoznajú služby, ktoré ponúka ani možnosti, ktoré poskytuje. Prosím teda,aby ste akceptovali zjednodušenie a odtechnizovanie textu, aby sa tak stal prístupný každému.

Internet

Nie je možné ho vidieť, ani cítiť. Nemožno ho počuť, ani sa ho dotknúť. A predsa je tu, medzi nami - všade a pritom skoro nikde. Jedno je isté - je tu. Je tu a už dnes ovplyvňuje naše životy a rozhodnutia. Jeho význam pre nás v budúcnosti zatiaľ doceňuje v plnom rozsahu iba málokto, ale môžem vás ubezpečiť, že nepoznať Internet bude už o pár rokov ako nevedieť písať. Internet sa stane skúšobným kameňom gramotnosti.

Ak vás predošlé slová trochu zmiatli alebo vniesli do vášho ponímania sveta trošku nepokoja a chaosu, tak rýchlo čítajte ďalej, pretože si práve ideme povedať

Čo je to Internet?

Z technického hľadiska je Internet systém počítačových sietí a počítačov komunikujúcich pomocou TCP/IP sieťových protokolov (čiže skupiny pravidiel dorozumievania) a poskytujúcich si určité štandardné služby. Z hľadiska čiste užívateľského sú dôležité iba tieto štandardné služby. Teraz si niektoré z nich v skratke popíšeme:

Elektronická pošta

Je jednou z historicky najstarších, najužitočnejších a najpopulárnejších sieťových služieb. Funguje presne tak, ako si to pravdepodobne pri vyslovení jej názvu predstavíte: Adam si zapne svoj program na posielanie a prijímanie pošty, vytvorí novú správu (list) a odošle ju. Tá počas niekoľkých sekúnd alebo prinajhoršom minút dorazí do Evinej poštovej schránky, kde ostane uložená. Evin program na posielanie a prijímanie pošty pravidelne kontroluje schránku a Evu pri najbližšej kontrole upozorní na novú správu od Adama. Eva si správu prečíta a obratom pošle odpoveď. Tá za niekoľko sekúnd alebo minút dorazí do Adamovej schránky, Adam je upozornený na jej príchod, prečíta ju, pošle odpoveď a tak ďalej.

Hlavnou výhodou elektronickej pošty je samozrejme spomínaná rýchlosť, ktorou správa dorazí od Adama k Eve. Pritom tu takmer vôbec nezáleží na tom, či bývajú Adam a Eva na jednej ulici alebo na opačnej strane zemegule. Elektronickou poštou je možné posielať všetky druhy a formy informácii, obrázkov, zvukov, videa a prakticky čokoľvek, čo je možné uložiť v počítačoch v elektronickej podobe. Ale samozrejme tu existuje určité obmedzenie, týkajúce sa prenosu veľkých objemov dát - túto úlohu na Internete zabezpečujú služby iné, ako napríklad služba menom

FTP

čiže File Transfer Protocol - protokol na prenos súborov. Aj on podobne ako elektronická pošta patrí k najstarším sieťovým službám a podobne ako ona slúži presne na to, čo si pri vyslovení jeho názvu predstavíte - čiže prenáša súbory. Tu už samozrejme žiadne obmedzenia, týkajúce sa objemu prenášaných dát ani ničoho podobného, neexistujú.

IRC

čiže Internet Relay Chat patrí k službám najpopulárnejším. Je to vlastne spôsob komunikácie (debaty) v reálnom čase, keď sa zúčastnenej osobe hneď vypisujú na obrazovku správy od ostatných a jej správy sa hneď po odoslaní vypisujú ostatným. V určitej modifikácii sa podobný systém vyskytuje aj pri službe WWW (viď nižšie).

Gopher

je stará a dnes už nepríliš používaná služba, ide vlastne o určitý systém katalógov s dokumentami. Nie je príliš šikovná a dnes je už takmer celkom vytlačená jednou z najmladších a pritom dnes najdôležitejších internetových službieb a tou je:

WWW

čiže World Wide Web - celosvetová sieť (pavučina). Služba WWW je založená na systéme hypertextových HTML dokumentov. Spolu s niekoľkými ďalšími 'pomôckami' (CGI skripty, php3, Java applety, ...) dokážu divy a v podstate určujú charakteristickú tvár dnešného Internetu. Okrem iného dokážu aj s väčšou či menšou efektivitou nahradiť všetky vyššie uvedené služby (elektronická pošta, ftp, irc, atď). A ako vlastne vyzerá práca so systémom WWW?

Adam si zapne svoj program pre WWW. Potom mu určí, kam sa chce ísť pozrieť, na akú adresu. Po vyťukaní adresy (napríklad "www.ferrari.com") alebo po jej vybratí zo zoznamu Adamových obľúbených stránok (adries) sa program spojí s počítačom, ktorému adresa prislúcha. Počítač mu naspäť pošle dokument, prípadne aj obrázky, hudbu, alebo iný prvok vložený do dokumentu, a toto všetko Adamov WWW program (browser) zobrazí na monitore Adamovho počítača. Ak ste ešte nikdy nevideli takýto dokument (WWW stránku), tak si ho môžete predstaviť ako stránku z novín alebo časopisu, ktorá, ako som už spomínal, môže obsahovať rozličné textové, grafické a prípadne aj zvukové prvky. Jednou z najdôležitejších vlastností WWW stránok je hypertextovosť - čiže existencia odkazov. Odkaz je vlastne nejaká adresa skrytá pod textom alebo obrázkom, ktorá pri svojom aktivovaní urobí určitú činnosť. Aktivovaná môže byť napríklad kliknutím myši na daný text alebo obrázok a činnosťou, ktorú urobí, môže byť napríklad zobrazenie iného dokumentu vo WWW programe. Je to niečo podobné, ako keby ste si otvorili časopis na strane s obsahom a ukázali prstom napríklad na článok o Ferarri F50, ktorý je na strane 35. Po tomto 'ukázaní prstom' by sa vám časopis v okamihu sám prelistoval na stranu 35.

Ale WWW systém toho dokáže viac než len zobrazenie dokumentov. V dnešnej dobe sa už stal rozhraním pre celý rad ďalších služieb, ako je napríklad objednávanie tovaru na dobierku, elektronický obchod; pomocou WWW stránok sa môžete zúčastniť na rôznych anketách a hlasovaní, počúvať rádio, a robiť množstvo ďalších vecí. Pritom je WWW systém často skutočne iba rozhraním pre tieto programy a služby - toto rozhranie je pritom veľmi jednoduché a intuitívne a jeho vzhľad a funkcie sú vo veľkej miere štandardizované - čiže inak povedané, aby mohol užívateľ napríklad počúvať rádio prostredníctvom Internetu, často stačí, aby vedel klikať na odkazy a ostatné sa už urobí samo.

Na čo mi ten Internet vlastne je?

V prvom rade na to, na čo sú tu noviny, časopisy, televízia - čiže informácie a spravodajstvo. Internet má pritom oproti týmto tradičným médiám niekoľko výhod, ako je rýchlejšia aktualizácia a s tým súvisiaca väčšia aktuálnosť (je rozhodne rýchlejšie, jednoduchšie a lacnejšie 'zbasliť' jednu WWW stránku než pripraviť kompletné číslo novín či spravodajskú reláciu), väčšia dostupnosť (koľko ľudí má prístup napríklad k austrálskym novinám? A pritom na Internete skutočne stačí iba vyklepať jednu adresu...), a s už spomínanými nízkymi nákladmi súvisí aj ďalšia výhoda, a tou je možnosť každého človeka mať svoje vlastné WWW sídlo s vlastnými stránkami, a to všetko pritom často nie takmer, ale úplne zadarmo. Vďaka týmto i ďalším vlastostiam a výhodam Internet v budúcnosti s najväčšou pravdepodobnosťou tradičné informačné média zatlačí do úzadia.

Samozrejme Internet neznamená len spravodajstvo, ale skutočne všetky druhy a formy informácií, pričom ich elektronická podoba a rozhranie WWW prináša niekoľko podstatných výhod - predstavme si, že ma zaujal film nejakého režiséra a mňa by zaujímalo, aké ďalšie filmy nakrútil. Bez Internetu mám v zásade niekoľko možností, ako o ňom zistiť ďalšie informácie, tým najjednoduchším je vyhľadať si ich v nejakej encykopédii. Ale encyklopédiu filmu nemám doma, a preto musím zájsť do knižnice a požičať si ju tam. Táto encyklopédia pritom s veľkou pravdepodobnosťou bude staršieho dáta a informácie, ktoré v nej nájdem teda nebudú aktuálne. Doma po kratšom či dlhšom listovaní nájdem, čo ma zaujíma, a keďže si chcem niektoré informácie zapamätať, začnem si ich vypisovať na papier. Blééé. Strašná predstava. Keďže mám prístup k Internetu, tak jednoducho vyťukám adresu počítača s databázou filmov (napríklad www.imdb.com - čiže The Internet Movie DataBase), na tejto stánke si pomocou vyhľadávacieho mechanizmu nechám vyhľadať režiséra a behom niekoľkých sekúnd už pozerám na kompletný výpis filmov, na ktorých nakrúcaniach sa zúčastil, zúčastňuje a bude zúčastňovať v budúcnosti. Chcem si nejakú informáciu uložiť? Nie je problém: File/Save As a celý dokument mám uložený vo svojom počítači, kde ho môžem jednoducho ďalej spracuvávať so všetkými výhodami, ktoré elektronické spracovanie dokumentov prináša.

Alebo iný príklad: Náhodne sa mi dostal do rúk úryvok z jednej zbierky básní Kahlila Gibrana, zapáčil sa mi a chcel som sa dostať k celej verzii. Ako na to? Klasickým spôsobom by som musel znova navštíviť knižnicu, pričom nie je príliš pravdepodobné, že by tam túto zbierku mali a ak, tak by mohla byť už požičaná. Pomocou Internetu je to ale zase banalita - zapnem si program pre WWW, vyklepem adresu počítača, ktorý sa stará o vyhľadávanie a zhromažďovanie informácií o iných stránkach na Internete (napríklad www.altavista.com, www.yahoo.com, www.zoznam.sk,...), a tu si nechám vyhľadať všetky stránky, na ktorých sa nachádza meno Kahlil Gibran. Počítač mi obratom ihneď pošle zoznam stránok (týchto môže byť v tomto zozname aj niekoľko miliónov) aj s krátkym popisom každej stránky. Á, tu vidím, že na adrese "impact.civil.columbia.edu/~fawaz/gibran.html" sa podľa popisu nachádza kompletná verzia zbierky, ktorá ma zaujala ("Sand and Foam"), klik, klik, klik, File/Save As a zbierka sa už nachádza v mojom počítači, kde si ju môžem v pokoji neskôr preštudovať, vytlačiť, upraviť.

To boli iba malé ilustračné príklady, ktoré pochopiteľne nemôžu v plnej šírke zachytiť význam a informačný rozsah Internetu. Nájdete na ňom skutočne takmer všetko, od kuchárskych kníh až po návod na výrobu jadrovej bomby v amatérskych podmienkach - a to s tou bombou teraz myslím vážne. Fakt, že úplne každý človek môže mať stránky s ľubovoľným obsahom, spôsobuje, že na Internete sa nachádza aj to, čo by sa tam nachádzať asi radšej nemalo.

Pritom množstvo informácii na Internete ešte zďaleka nie je také, aké by mohlo byť a závisí iba od množstva jeho užívateľov a autorov. A toto množstvo stále utešene rastie - momentálne je na Internet pripojených asi 16 miliónov počítačov, pričom toto číslo je v skutočnosti ešte o niekoľko miliónov vyššie, pretože každý z týchto počítačov môže byť vstupnou bránov pre desiatky, stovky i tisícky počítačov ďalších, o ktorých sa nevie. No a počet užívateľov Internetu je ešte niekoľkonásobne vyšší, než počet počítačov, málokto sa odváži toto číslo odhadovať, ale určite je to niekoľko desiatok miliónov.

Dúfam, že som vás aspoň trochu navnadil, a že práve uvažujete o pripojení k niekoľkodesiatokmiliónovej komunite Internetových užívateľov. Určite vás teda potom bude zaujímať,

Čo vlastne potrebujem na pripojenie na Internet?

V prvom rade samozrejme počítač. Na pripojenie vám dnes síce stačí aj mobilný telefón, organizér, a podobné hračky, ale to nie je celkom ono. Váš počítač by mal mať operačný systém, ktorý je schopný komunikovať pomocou TCP/IP protokolov - čo aj pravdepodobne má, takže tu nie je čo riešiť. Potom potrebujete niekoľko programov, ktorých prostredníctvom budete môcť využívať služby na Internete - tieto programy sú väčšinou zadarmo, spomeňme napríklad balík od firmy Netscape (www.netscape.com). No a nakoniec potrebujete podľa vami zvoleného spôsobu pripojenia nejaké komunikačné zariadenie.

Spôsoby pripojenia

sú najväčším problémom a hlavnou brzdou rozvoja dnešného Internetu. Drahé, drahé, drahé. Ale poďme pekne po poriadku. Spôsobov pripojenia na Internet je veľké množstvo - môžete sa pripojiť priamo nejakú sieť pevne napojenú na Internet (medeným alebo optickým káblom), môžete sa pripojiť prostredníctvom telefónnych káblov, káblových rozvodov a v poslednej dobe dokonca aj prostredníctvom rozvodov elektrického vedenia. Okrem takéhoto pripojenia môžete využiť bezdrôtové pripojenie pomocou rôznych rádiových, mikrovlnných, satelitných a optických sietí (aj pomocou GSM siete).

Asi najlepším spôsobom pripojenia je priame napojenie na nejakú počítačovú sieť pevne pripojenú na Internet. Táto sieť sa však musí nachádzať niekde vo vašom okolí, čo sa takmer určite nachádzať nebude. Ďalším a veľmi rošíreným (v prípade firiem) spôsobom je pripojenie prostredníctvom prenajatej telefónnej linky, ale poplatky (či už mesačné alebo zriaďovacie) sú pre bežné súkromné osoby neakceptovateľné. Zaujímavým spôsobom sú spomínané bezdrôtové pripojenia, ale pri nich sú hlavnou prekážkou vysoké ceny takýchto komunikačných zariadení, ktoré idú do desať- alebo aj stotisícov.

Obyčajne je tak jedinou možnosťou pre obyčajného užívateľa pripojenie pomocou telefónnych, káblových alebo elektrických rozvodov. Pripojenie prostredníctvom telefónneho vedenia je najrozšírenejší a najpoužívanejší spôsob. Potrebné komunikačné zariadenie ("modem") sa dá kúpiť už za tisíc-dvetisíc korún a za samotné pripojenie sa obyčajne platí pár sto korún mesačne. Hlavnou nevýhodou je, že sa tu platí aj za telefónne impulzy, a tak za pár hodín na Internete týždenne vám telefónny účet môže narást o pekných pár tisíc korún. Nemôžem nespomenúť, že táto situácia by tu vôbec nemusela byť. Je tu totiž iba preto, že spoločnosť Slovenské Telekomunikácie má monopol na telefónne hovory a zjavne jedinná vec, ktorá túto firmu zaujíma, je, ako si čo najviac zaplniť vrecká peniazmi. Monopol jej na to vytvára ideálne podmienky. Ak sa pozrieme za oceán, do USA alebo Kanady, kde už dávno došlo k zrušeniu takéhoto monopolu, zbadáme, že v dôsledku konkurenčného boja sa tu ceny od našich veľmi líšia. Miestne telefónne hovory - čiže presne tie, ktoré by ste využívali pri pripojení na Internet a ktoré sú u nás najdrahší prvok pri pripojení telefónnym modemom - sú tu ZADARMO. Smutné je, že naša vláda by monopol mohla zrušiť jedným škrtnutím pera, ale zatiaľ sa k tomu žiadna nemala. Taktiež tu nemôžem nespomenúť akciu, ktorá vznikla na Internete, a ktorej cieľom je zvolať referendum o zrušení monopolu Slovenských Telekomunikácii. Momentálne sa zbiera potrebných 350 000 podpisov v petícii. Ak by vás to zaujímalo viac, tak sa pozrite na adresu "www.sis.sk/Referendum".

Tieto problémy viedli k hľadaniu alternatívnych spôsobov pripojenia. K tým najzaujímavejším patria rozhodne pripojenie prostredníctvom rozvodov káblovej televízie a pripojenie pomocou elektrickej siete.

Pripojenie prostredníctvom káblových rozvodov dnes patrí k najzaujímavejším a najlacnejším spôsobom pripojenia. Modem pre káblové rozvody je síce o niečo drahší než telefónny modem (od 5000 Sk), ale mesačné poplatky sú potom skutočne už len tých pár sto korún. Spoločnosť Sk Tel, ktorá je poskytovateľom káblovky pre Bratislavu a má okolo 150 000 klientov, podľa posledných správ takéto služby pripravuje. Šťastní občania Bratislavy, u nás niečo také tak skoro nebude.

K dosť humorným patrí posledné spomínané pripojenie, a to pripojenie prostredníctvom rozvodov elektrickej energie. Áno, aj niečo také je možné a vo Švédsku to už bolo aj v praxi overené. Takýmto pripojením je možné osloviť prakticky každého, kto má doma počítač, a ako zriaďovacie, tak aj mesačné poplatky sú zase veľmi priaznivé. Obávam sa ale, že u nás k rozšíreniu takejto služby tak skoro nedôjde.

Či už ste pripojení (alebo o pripojení na Internet uvažujete), alebo Internet naďalej (dobrovoľne alebo z prinútenia) ignorujete, je stále tu a bude naďalej expandovať, až sa raz stane najdôležitejším elementom v spoločnosti. Má na to všetky predpoklady a prináša so sebou množstvo lákavých sľubov, ktoré by ale boli hutným námetom niekoľkostranovej filozofickej úvahy. Verte či neverte, Internet má budúcnosť. Ružovú.

Peter Jurčovič ml.