NÁŠ POET GUSTO

Nášho rodáka Gustáva Hupku poznajú hádam všetci čo starší Jurania, hoci už dlhé roky býva v Bratislave. Ale mladšia generácia ho sotva pozná, iba ak tí, ktorí občas čítajú poéziu. A takých nie je až tak veľa.

Od mladi som mal tú česť rátať sa medzi jeho blízkych priateľov. Na Trenčanke, kúpalisku, ktoré kedysi patrilo pani Trenčanovej, sme vymýšľali hlavičky dopredu i dozadu, ba aj saltá a iné pestvá a spolu s nebohým Edom Krajčirovičom sme sedávali v Luxorke a pri kávičke sme sa pustili do scenára kabaretu Ešte to tu nebolo. Pamätníkom slávnych čias jurského divadelníctva pripomíname z neho vtedy veľmi riskantnú pesničku Churchill klame Stalina.

Ale pekne po poriadku. Gusto sa narodil vo Svätom Jure 17. mája 1925 vo vinohradníckej rodine. Po skončení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa stal organizačným tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov. Neskôr učil na jurskom gymnáziu, odkiaľ ho povolali na dvojročnú vojenskú službu. Po jej skončení si našiel miesto - ako inak - opäť v kultúre, stal sa vedúcim tajomníkom sekcie literatúry, umenia, psychológie a pedagogiky Spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov.

Neskôr robil redaktora Predvoja, šéfredaktora Bojovníka, redaktora Života a poradcu ministra kultúry. V tom čase minister kultúry Miroslav Válek venoval v Mladej tvorbe (kde bol dlhý čas aj šéfredaktorom) Gustovi túto vetu: "Kto nemá Gusta Hupku rád, nech ho vriť bozá." Podľa toho aj môžete posúdiť, ako ho mal rád minister kultúry a ako ho uznával.

Ale aj z ministerstva kultúry zdupkal, aby sa stal riaditeľom Vydavateľstva Pallas. Neskôr prevzal funkciu šéfredaktora spoločenského mesačníka Nová cesta a od roku 1985 sa už venuje iba literárnej činnosti. Po deväťdesiatom roku si zriadil vydavateľstvo Ars stigmy. Juranom netreba prekladať názov. Je to prostý záväzok vlastníka nikdy nič neuverejniť v rozpore s jeho vrúcnou vierou.

Uf, konečne mám formality za sebou. Trochu odbočím. Rád v spoločnosti pripomínam, že mu práve vyšla Pieseň piesní, prebásnené Šalamúnove verše o láske. Jurania sú väčšinou veriaci, im Šalamúna netreba osobitne predstavovať, ostatne natoľko sa preslávil múdrosťou, že sa stal jej zosobnením.

Ukázal som Pieseň piesní vysoko vzdelanému obchodníkovi. Nazrel kdesi doprostred, potom dva tri listy ďalej a roztržito zahundral: "Áno, to si rád prečítam." Otvoril celkom vpredu a zhrozene vykríkol: "A to je čo? Načo zoznam sponzorov? Veď to len pokazí dojem!" (Hoci nie je stúpencom opozície.)

Nuž hej, pokazí. Ale dnes to inak nejde. Sponzor chce vidieť svoje meno v knihe a chce, aby ho videli aj čitatelia. To je dnes bežné, o sponzorov príspevok je knižočka lacnejšia. Druhý názor bol protichodný. Čože? Prebásnil Pieseň piesní? A načo? Veď dnes má každý, kto chce, Bibliu a tam môže čítať Pieseň piesní, koľko duša ráči.

(Ostatne mnohé literárne a básnické diela sa prekladajú do jedného jazyka častejšie a obvykle to býva vždy iný prekladateľ. Vynucuje si to potreba knihu znovu vydať a pri poézie aj iný prístup iného autora. Z toho pramení vždy iný výsledok. V intelektuálnych kruhoch sa to potom porovnáva a do nekonečna pretriasa. Získavajú tým najviac diskutéri a preklad a ich iskrivé poznámky a hotové rozbory môžete bez nadsádzky označiť za tvorivé činy. pozn. red.)

Priznám sa bez mučenia, že je to už strašne dávno, čo som čítal Bibliu, ale nepamätám sa a ani neverím, že by tam boli Šalamúnove verše. Isteže, jeho názory, myšlienky, to hej. Ale verše? Pripomenulo mi to staré latinské úslovie De gustibus non est disputandum (o vkuse nemožno dišputovať). Alebo si to ktosi chybne preložil ako O Gustovi mi nič nehovorte?

Pekná spomienka mi vyvstala pred očami: Po maturite sme sedeli v našej obľúbenej vinárni U Chrappu. Zrazu, čajsi o pol desiatej (večer, samozrejme) sa pri našom stole objaví páter Horvátik. Mladším ho zase treba predstaviť. Bol to mladý piarista, ktorý skoro celé svoje kňazské úsilie zameral na mládež, silne ju ovplyvnil, mal mladých rád a oni jeho. Teda objavil sa páter Horvátik a akoby aj on aj my sme boli U Chrappu dennými hosťami, si k nám prisadol, dal si s nami pohárik vína vypil a zrazu vraj: "Tak čo, mládenci, ideme domov? " Stuhli sme ako štolverky. O desiatej sa zábava iba začína. Ani sme sa jeden na druhého nepozreli, pekne sme vstali a odpochodovali domov.

Inokedy nás zase stretol na ulici. Vraj no čo, chlapci, nedáme si partičku žolíka? Šli sme, zahrali zopár partií, aj sa nás na všeličo povypytoval, a zrazu vraj no nič, mládež, čas nám príjemne utiekol, končíme. Ja musím vziať do ruky breviár. No moment, ja na to, keď si nás už vyspovedal, daj nám aj rozhrešenie.

Tak veru. Hovoriť o nás v tých časoch, a nespomenúť pátra Horvátika, to nejde. Bol náš a bol jedným z nás, aj keď bol o niečo starší. Vlani sa dožil osemdesiatky. Pri tejto príležitosti mu Gusto venoval báseň, uverejnili ju Katolícke noviny. Preberáme ju s láskavým dovolením autora. Starším Juranom, ktorí si ho v pamäti zachovali ako mladíka a radi si naňho zaspomínajú, iste dobre padne prečítať si ju.

Uviesť všetky zborníky, rozhlasové a televízne programy, pod ktoré sa Gusto Hupka ako autor podpísal, je na jedny noviny a článok o ňom priveľa, a tak sa uskromním konštatovaním: bolo ich veľa. Je aj autorom mnohých vynikajúcich textov pesničiek, napríklad jeho prvý text Svätojurské vínko zhudobnil v roku 1946 môj brat Dušan Lisý. Vysielal to rozhlas, spievali Janko Unger, Mišo Kocmunda a Imro Hupka, zase len svätojurský trojlístok. Táto pieseň sa stala akousi svätojurskou hymnou a dodnes ju hráva naša dychovka. Z ďalších zhudobnených textov spomeniem aspoň Ó rodný kraj, Povedz mi, čo je láska, Tri mestá (Svätý Jur, Pezinok, Modra), Volám ťa, láska.

Mohol by som ešte veľa pospomínať, ale v najlepšom sa treba spamätať, a skončiť. Urobím to tak po jursky: K tvojim narodeninám, Gusto, na zdravie!

IGOR LISÝ

K VLASTNÉMU JUBILEU

Dožiť sa tri štvrte storočia práve, keď aj čas svoje jubileum slávi, no vďačím osudu a mozgu v hlave, milosti Božej, čo mi žehná v zdraví.

Koľko chvíľ som však prežil v stálom strachu, anjel strážny v nešťastí vždy stál pri mne, neraz som v hlave mal myšlienku plachú, vždy som vycítil, čo je neúprimné.

Mať toľko rokov ako Matuzalem a stáť aj nad múdrosťou Šalamúna, viem Božia vôľa dávno prišla na Zem,

ja ju stále vo svojej duši hľadám, a ona je vo mne zázrakov plná, a život vo mne kľučí nahý jak Adam.

K OSEMDESIATINÁM PÁTRA JOZEFA HORVÁTIKA

Čas cvála pred nami a my s ním a v ňom Dvíhame oponu pred javisko chvíľ. Bože môj, belasé nebo ako zvon S hlaholom rokov nám do pamäti vryl

Ten čistý tlkot sŕdc, keď nik nebol sám, vo Svätom Jure nám znie dosiaľ tvoj hlas, v duši nesieme piaristický chrám a v reverende sa modlí s nami čas.

Čas našej mladosti šumí vo vojne, spev krvi pre národ sa vlial do duší, neboli a nie sú roky pokojné,

ale tvoj život, to bola zbožná púť smútok nám v modlitbe vrúcnosť osuší, sú chvíle, na ne sa nedá zabudnúť.

POSUN MYŠLIENKY 1/4UDSTVA O 1/4UDSKOSTI

Bolo príjemné, nie veľmi horúce letné popoludnie v nedeľu 9. júla. V parku na Dukelskej ulici sa zišli ľudia, niektorí v smútočnom, iní celkom obyčajne. Mnohí si ešte pamätali na sled udalostí, ktoré boli príčinou tohto stretnutia.

Bola to celkom obyčajná letná nedeľa, ospalá a lenivá, ako nedele bývajú. Keby som napísal, že bola iná, lebo v parčíku bola táto slávnosť, nebola by to pravda. 1/4udia po šesťdesiatich rokoch prijali toto slávnostné smútočné zhromaždenie tak ako iné udalosti, ktoré dni prinášajú. Doba, na ktorú sa spomínalo, je príliš vzdialená a ľudská pamäť prikrátka, čo sa netýka len Juranov, ale celého ľudstva. Bola to spomienka na bývalých židovských občanov Svätého Jura, ktorí sa stali obeťami nacionalistického besnenia fašistov.

V rokoch druhej svetovej vojny to nebolo v Jure vyhraneno čierno-biele. Slováci a Nemci, ktorých bola hádam aj tretina, si nažívali pekne po susedsky a viac ich zaujímala kopačka, viazačka, peronospóra a v konečnom dôsledku úroda a ceny vína ako teória nadčloveka a potreba čistej rasy. Mnohí o takých veciach nikdy nepočuli a keby aj, bolo im to jedno.

A žili medzi nami aj ľudia, ktorí vyznávali židovskú vieru a modlili sa v sinagoge. Boli to takí istí Jurania ako Slováci a Nemci. Biblický vyvolený národ stratil územie, na ktorom žil, roztratil sa po svete, v stredoveku žil v getách, ale židia o židoch vedeli. 1/4uďom vyvoleného národa vzali spory panovníkov a vojny územie, na ktorom žili, rozprášili ich po svete, ale nikdy ani najväčšie príkoria im nevzali pocit spolupatričnosti. Ba naopak, ten silnel s priamou úmerou páchaného násilia. Nech žili židia kdekoľvek, vytvorili komunitu. Symbolika troch Svätoplukových prútov (napokon historicky doložená o mnohých iných vladároch a ich prútoch) bola im pokynom. Ešte aj malé deti tušili a cítili, že súdržnosť je alfou a omegou ich existencie a prežitia.

Židia medzi nami žili, pracovali a modlili sa a svätili sobotu. Slováci boli skoro všetci katolíci, Nemci zase evanjelici a bola tu ešte tá hŕstka židov. Každá z týchto troch skupín mala iné obrady, nie veľmi, ale predsa odlišné náboženské princípy a náboženstvo sa mohlo stať a niekedy sa aj stalo jablkom sváru, no život vždy postavil týmto malicherným treniciam do cesty vážnejšiu prekážku a šiel ďalej. Nebola to nejaká idylka, ale celkom pekné spolužitie troch skupín obyvateľov jedného mesta. Až začiatkom vojny sa všetko zmenilo, mnohým Nemcom narástli hrebienky, ale v malom mestečku to nemohlo dosiahnuť rozmer krutej nenávisti. Jednako to bolo aj tu, prinajmenšom v náznakoch.

V Nemecku zúril víchor ideológie a myšlienky čistej rasy, ale v Jure (aj v Pezinku, Modre, Limbachu a inde pod Malými Karpatmi) kde žilo dosť Nemcov, to bol len občasný vánok. Nikto nechápal, prečo museli židia nosiť povinne a viditeľne šesťcípu žltú hviezdu, aby sa tak viditeľne oddelili od ostatných. To už boli roky druhej svetovej vojny, najstrašnejšej pohromy, akú ľudstvo zažilo. Mladí chlapci a neskôr aj staršie ročníky museli narukovať, aby prispeli k vojnovému úsiliu hysterického kriklúňa s malými fúzikmi. Mnohí nevedeli, prečo by mali položiť svoje mladé života v mene nejakej idey. Na druhej strane línie boli takí istí mladíci, ktorí to nevedeli tiež.

Ale zlo vojakov opantalo. Mnohí uverili svojej ideológii, mnohí v mene dvoch protichodných myšlienkových smerov chceli položiť svoje mladé životy. Mnohým sa to podarilo, lenže guľky a šrapnely si nevyberali, a životy padali jeden po druhom a nielen jednotlivo, ale v celých stovkách a tisíckach bez ohľadu na zameranie a silu ich ideológie.

Vojna je najstrašnejší nezmysel, ku ktorému ľudstvo na ceste k dokonalosti periodicky dospieva. Dve ideológie sa zrazili na bitevnom poli, jedna ničivejšia ako druhá. V mene jednej i druhej padli milióny. V mene jednej i druhej mreli ľudia od hladu, vysilenia, guliek a kyanidu v koncentračných táboroch.

V znamení šesťcípej hviezdy museli chodiť židia po uliciach, ktoré predtým patrili aj im ako plnoprávnym Juranom. Viola Kováčová, rodená Juranka o tom vedela, aj by vedela rozprávať. Už pred vojnou existovali organizácie na pašovanie židov do krajín, kde nacisitická ideológia nedosiahla. Kto dobre odhadol dobu, ten stihol ujsť. Kto nie, putoval do koncentračného tábora, muži, starci, stareny, ženy, deti, aj celkom malé, sotva narodené bábätká. Sám som poznal dvoch ľudí, ktorí sa v koncentráku narodili a prežili.

O tom, ako sa v tých časoch stali židia bežencami večne na úteku, by mohol rozprávať aj Einstein, človek, ktorý dal fyzike nový rozmer a vrchovato prispel k novému obsahu ľudskosti. Pri povestnej nemeckej dôslednosti v koncentrákoch napokon prežil len zlomok odvlečených, aj to nie pre výber alebo dokonca milosť. To nie, systém fungoval dôsledne. Prežili, lebo starých mužov a chlapcov s materským mliekom na brade so zbraňou v ruke z koncentrákov potrebovali na obranu svojich posledných bášt, lebo vojnové šťastie sa obrátilo. Počul niekto niekedy nezmyselnejšie slovné spojenie ako vojnové šťastie? Veď šťastie jedného nevyhnutne musí byť nešťastím druhého.

A nadišiel deň, keď zohnali jurských židov s chudobnými batôžtekmi na chrbtoch k vagónom. Všetci vedeli, že je to dlhá, krivolaká cesta, na konci ktorej stojí zubatá s kosou. Kto vtedy mohol veriť vo svoju šťastnú hviezdu? Niektorí predsa len prežili akoby na dôkaz toho, že ani zlo nie je neobmedzené vo svojej trúfalosti.

Tí, čo prežili, nezabudli na tých, ktorí spočinuli v hromadných hroboch. Roztratili sa po svete, ale predsa našli cestu k sebe. Povedali si, že toto sa nesmie opakovať. A pocit vzájomnej spolupatričnosti dotiahli. Celosvetovo sa v nazeraní na pokus o vyhladenie celého národa i na otázku rasizmu v závere posledného storočia druhého tisícročia veľmi pokročilo. Jednako pán Antman chcel zachovať pamiatku tých nemnohých jurských židov. Prečo asi?

Milióny obetí si vyžiadala druhá svetová vojna. Kto sa odváži zrátať, koľko z tých vyhasnutých životov si vyžiadali strely, granáty, bomby a iné nástroje zabíjania a koľko vedľajšie následky vojny: zima, mráz, oheň, hlad, nedostatok liekov, lekárov, sanitárov a koncentračné tábory na oboch stranách? Môžeme to odsúdiť ako celok a ľudstvo ako celok počnúc Norimberským procesom odsúdilo fašizmus.

Každý jednotlivec to môže odsúdiť ako celok ale náš ľudský nepreskúmaný mozog takýto postup vníma vďakabohu ako číru abstrakciu. Toto sa urobilo, spísalo a história to zhodnotila. Bol to sled aktov, zhromaždení, manifestácií, zápisníc a tony popísaného papiera. Aj toto posunulo myšlienku ľudstva o ľudskosti pekný kus vpred. Ale človek ako jedinec potrebuje uspokojiť svoje pocity konkrétne. Tak ako nie je v silách jednotlivca milovať alebo nenávidieť ľudstvo ako celok, nie je v jeho silách sa s takouto strašnou kapitolou ľudstva vyrovnať ako s jednou udalosťou. 1/4udská myseľ potrebuje živých hrdinov. Bohužiaľ v tomto prípade aj mŕtvych.

Toto sú teda korene toho, že pán Antman pripravil, zorganizoval, zaplatil a nechal urobiť skromný pamätník tým, ktorí boli pred polstoročím v táboroch smrti mučení a zabití.

Tabuľa hlása prostými slovami utrpenie a smrť, sedemramenný svietnik symbolizuje vierovyznanie umučených a zabitých a abecedný zoznam obetí uzatvára kruh. Borovice a brezy parčíka ticho hojdajú vetvami a bdejú nad pamätníkov, ktorý sa prirodzeným riadením vecí dostal do susedstva pamätníka obetí druhej svetovej vojny. Takéto susedstvo: obete a obete.

V pokore stáli ľudia pred zahaleným pamätníkom. Tak sa to robí. Toto je obrad, tichá slávnostnosť, predel času. Doteraz to tu ešte nebolo, lebo to bolo skryté za plentou, a odteraz to tu bude. Kameň a na ňom písmenka, hlásajúce večné utrpenie ľudstva. Aké je to ľahké. Kratšie a dlhšie, zvislé, vodorovné a šikmé, rovné aj krivé k sebe priliehajúce čiary tvoria písmená, písmená sa skladajú do slov, slová do viet a zo slov a viet je zložený aj Epos o Gylgamešovi, Rámájana, Biblia, Iliada a Vojna a mier.

Pamätník odhalili spoločne pán Antman s primátorom Svätého Jura Achbergerom. A keďže myšlienka sa zrodila ešte za primátorovania predchádzajúceho primátora Fronca, a nebola to len taká obyčajná myšlienka, musel tam byť aj on ako oficiálna osoba. Pesničky, básničky, dychovka, to patrí ku každej slávnosti a bolo to aj tu, aby to prispelo k dôstojnosti obradu. Biele brezy a pochmúrne borovice boli nemí svedkovia tichého posolstva, ktorý priniesol vietor v lístí a ihličí:

Už nikdy viac.

SČÍTANIE 1/4UDU

Sčítanie obyvateľstva, domov a bytov usporadúva periodicky každá krajina. Je to vôbec najstaršia štatistika sveta. Od okamihu, kedy sa ľudia začali zoskupovať najprv do menších, a potom do čoraz väčších spoločenstiev, si uvedomili, že potrebujú vedieť, koľko ich je a kto čo robí. Z Biblie a histórie je známe sčítanie obyvateľov rímskej ríše, ktoré nariadil cisár Augustus v roku narodenia Ježiša Krista. Súpisy obyvateľstva sa na našom území robili už v stredoveku a ich výsledky dobre poslúžili štátu najmä pri odvodoch a vyrubovaní daní. Postupne, ako sa spoločnosť rozvíjala, pribudli nové veci, ktoré štátna administratíva potrebovala poznať, aby mohla lepšie riadiť štát.

Obdobie moderných sčítaní sa na našom území začína rokom 1869 a prvé sčítanie ľudu v Československu bolo 15. februára 1921. Celkom novú kvalitu nadobudlo u nás sčítanie ľudu v roku 1961. Už nešlo len o sčítanie a zaradenie ľudí do kategórii podľa najrozličnejších kritérií, ako je vek, pohlavie, vierovyznanie a zamestnanie, ale to prepojili aj s domácnosťami, v ktorých ľudia žijú. Tento nový prvok výrazne rozšíril štatistickú presnosť a možnosti využitia údajov zo sčítania ľudu.

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov je nariadené zákonom číslo 165/1998 Zbierky zákonov o sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2001 z 12. mája 1998. Uskutoční sa 26. mája 2001 a rozhodujúci okamih pre všetky údaje je polnoc z 25. na 26. mája 2001.

Zákon stanovuje obsah sčítania, povinnosť poskytnúť požadované údaje, rozhodujúci okamih a dobu sčítania, úlohy orgánov štátnej správy a obcí pri sčítaní a ustanovenia o ochrane zistených údajov. Pri sčítaní sa zisťujú vybrané údaje o obyvateľoch, ich demografické, ekonomické a sociálne charakteristiky, základné údaje o úrovni bývania v domácnostiach, údaje o domovom a bytovom fonde.

Je to obrovské množstvo informácií, ktoré umožňujú spracovať komplexný pohľad na stav spoločnosti, analyzovať vývoj v predchádzajúcom období a poskytovať základné informácie na prognózovanie ďalšieho vývoja spoločnosti.

Všetky údaje, ktoré takto získa Štatistický úrad Slovenskej republiky sú chránené proti zneužitiu.

O veci budeme v budúcom roku prostredníctvom rozhlasu, televízie a novín dostatočne informovaní.

KONTAJNERY LEN V ZBERNI

Veľkokapacitné kontajnery, ktoré boli rozmiestnené po meste, ľudia sústavne zneužívali. Nepíšeme naši občania, a to preto, že dokázateľne do nich sypali a hádzali aj Nejurania. Vrcholom zneužívania veľkokapacitných kontajnerov bol dovoz stavebného rumu nákladnými autami a následne okamžité naplnenie kontajnera. Keď priviezli kontajner ráno a vy ste prišli večer s károu, nebolo už kam dávať. Takto vlastne pôvodná myšlienka celkom stratila zmysel, lebo kontajnery mali slúžiť občanom, a nie jednému občanovi.

Na ulici Na pažiti pri Mäsoprudukte je zberňa železného šrotu. V jej priestoroch je zriadená aj zberňa komunálneho odpadu. Sú tam dva veľkokapacitné kontajnery, kam môžu občania vyhadzovať domový odpad, uličné smeti, burinu, stavebnú suť a ostatný stavebný odpad a odpad z dreva.

Stavebný odpad preberá správca zberne len od občanov Svätého Jura do metra kubického bezplatne. Ak má občan stavebné alebo iné povolenie, zaplatí za pol kubíka 20 korún a maximálne môže doviezť dva metre kubické.

Prevádzková doba zberne je od utorka do piatka od deviatej do šestnástej a v sobotu od deviatej do štrnástej hodiny.

(ur)

PRÍLEŽITOSŤ PRE NEZAMESTNANÝCH

Zákon NR SR č. 245/2000, ktorým bol novelizovaný zákon č. 387/96 Z. z. o zamestnanosti s účinnosťou od 1. augusta 2000, prináša nový nástroj ekonomickej politiky známy ako verejnoprospešné práce pre dlhodobo evidovaných nezamestnaných. Vláda na ne vyčlenila zo štátneho rozpočtu vyše dvoch miliárd.

Novela presne ustanovuje okruh zamestnávateľov a občanov, ktorí budú môcť využívať tento nástroj aktívnej politiky práce. Sú to predovšetkým obce, rozpočtové alebo príspevkové organizácie zriadené obcou, občianske združenia, neziskové organizácie, nadácie, neinvestičné fondy, zdravotnícke zariadenia a zariadenia sociálnych služieb, štátom uznávané cirkvi a náboženské spoločnosti a Slovenský Červený kríž. Z občanov sú to dlhodobo nezamestnaní viac ako rok.

Zamestnávateľom, ktorí takéto pracovné miesta na základe písomnej dohody uzatvorenej s príslušným úradom práce vytvoria, sa bude poskytovať príspevok na úhradu mzdy alebo platu v sume zodpovedajúcej najviac 1,3-násobku životného minima (4537 Sk) a úhradou poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie v sume určenej osobitným predpisom (309 Sk).

Záujem o zamestnávanie takýmto spôsobom prejavili v okrese Pezinok hlavne samosprávy a zariadenia sociálnych služieb.

Je predpoklad, že vďaka novele zákona o zamestnanosti nájde prácu na päť mesiacov (do 31. decembra 2000) približne sto dlhodobo nezamestnaných okresu Pezinok.

(up)

SOCIÁLNA POMOC

Zákon č.195/1998 o sociálnej pomoci a zákon č. 238/99 upravujú právne vzťahy pri poskytovaní sociálnej pomoci, ktorej cieľom je prekonať alebo zmierniť s aktívnou spoluúčasťou postihnutého občana hmotnú alebo sociálnu núdzu a zabezpečiť jeho základné životné podmienky.

Sociálna pomoc je na zabezpečenie základných životných podmienok. Občan môže byť v hmotnej núdzi z objektívnych príčin: to je vtedy, keď sa do nej dostane bez vlastného pričinenia. Môže byť chorý, alebo pre pokročilý vek si nemôže nájsť primeranú prácu. Subjektívne sa do hmotnej núdze dostane tak, že si nehľadá prácu, nespolupracuje s úradom práce alebo odišiel z práce bez udania dôvodu.

Základné životné podmienky sú jedno teplé jedlo denne, prístrešie a ošatenie.

Hmotná núdza je stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené osobitným predpisom. To znamená, že jedna osoba musí mať príjem najmenej 3230 Sk, na druhú osobu je 2260 Sk a na jedno dieťa 1460 Sk.

Sociálnu pomoc môžu vyhľadať ľudia v núdzi na mestskom úrade alebo na Okresnom úrade v Pezinku na Štefánikovej ulici v Pezinku. Najčastejšou formou sociálnej výpomoci je jednorazová sociálna pomoc na základe žiadosti občana, ktorý sa dostal do hmotnej núdze zo sociálnych príčin. Žiadosť posúdi sociálna komisia a môže, ale nemusí ju odporúčať primátorovi. Komisia musí postupovať podľa zákona a konať v jeho zmysle, primátor je tým viazaný takisto.

(rr)

KOPALI TROCHU PLYTKO

V svätojurskej televízií sa objavil text, žiadajúci svojich klientov o zhovievavosť s nekvalitným príjmom a častými poruchami. Zapríčinila to rekonštrukcia Prostrednej ulice a neodborné zaobchádzanie robotníkov s tým, čo je pod zemou.

Mesto ako investor rekonštrukcie prerokovalo s TV-COM, majiteľom TKR Svätý Jur, postup prác pred začatím stavby. Počas nej sa neustále riešili a riešia problémy s porušením a dokonca prerušením káblov. O všetkých závadách sa okamžite rokuje v trojici medzi zástupcami investora, TKR a firmy, ktorá závadu spôsobila. V závažnejších prípadoch sa porucha rieši aj zápisom na kontrolných dňoch, ktoré sú vždy vo štvrtok.

Káblové rozvody boli väčšinou porušené preto, že robotníci boli príliš horliví a v zápale práce sa uťali. Ale stalo sa aj tak, že kábel bol zakopaný plytšie, ako je v pláne. To, pravda, robotník s krompáčom v ruke nemohol tušiť.

Zástupcovia mesta sa v prípade poruchy okamžite snažia pomôcť a mesto zaplatilo aj položenie nových káblov na Prostrednej ulici v hodnote 150 000 korún, aby zmizli skrinky z Prostrednej ulice do pitvorov. Z prostriedkov mesta sa hradili aj náklady na zemné práce, kladenie a opravy káblov.

Nemôžeme súhlasiť s holým konštatovaním, že kvalita signálu bola zhoršená len prácami na Prostrednej ulici. Niekedy áno, isteže. No boli prípady, ako z prdchádzajúcich riadkov vyplýva, že vina bola inde. Napokon dôležité je, že predstavitelia mesta, firiem a firma TV-COM už dokázali skoordinovať práce na rekonštrukcii ulice. Je tu teda nádej, že k poruchám nepríde, jednako vylúčiť ich celkom nemôžeme.

ING. ALEXANDER ACHBERGER, PRIMÁTOR

LES NIE JE KAPSA BEZ DNA

I.Svätojurská akciová spoločnosť vznikla ako zariadenie, ktoré mesto potrebuje na opravy a úpravy mesta a okolia a aby sa starala o mestské lesy. Už od začiatku jej existencie sa ukazovalo, že ťažisko jej činnosti bude v obhospodarovaní mestských lesov, čo roky jej existencie potvrdili. No na ich obhospodarovaní nepracuje len akciovka, ale zmluvne si zabezpečila firmy na výrub a odvoz dreva, lebo tak to je z ekonomického hľadiska výhodnejšie. Takáto prax sa vybudovala postupne a osvedčuje sa.

Aj I. Svätojurská akciová spoločnosť musela prejsť chorobami rastu a vyrásť z detských plienok ako napokon väčšina malých firiem, ktoré vznikli po roku 1990. Aj ona sa musí boriť s nedostatkom kapitálu a častejšie s nedostatkom kapitálu partnerov a zákazníkov, legislatívnymi dierami a neserióznosťou mnohých podnikateľov. A musí sa boriť aj s prírodou. S kalamitou zo zimy z rokov 1996 a 97 sa vyrovnala až vlani. Ak nepríde v najbližších rokoch k ďalším kalamitám väčšieho rozsahu, výrazne sa vzmôže, čo napokon vyplynie z ďalších riadkov.

Nebolo ani ľahké zorientovať sa na trhu s drevom. Dobrého zákazníka nepoznať len podľa toho, že potrebuje veľa dreva. Keby mu Jur dodal aj všetko, čo vyťaží, môže na tom katastrofálne prerobiť, ak zákazník nezaplatí, dokonca aj keď pridlho pridlho otáľa. Na trhu s drevom je akciovka dobre zorientovaná a rozozná solventného od nesolventného zákazníka.

Po rokoch hľadania plní I. Svätojurská akciová spoločnosť od roku 1997 svoj základný cieľ: pomáha mestu v činnostiach, ktoré by ho veľmi zaťažovali finančne aj personálne. Každý rok sa znovu a znovu potvrdzuje správnosť rozhodnutia obhospodarovať mestské lesy samostatne. Od roku 1994, keď akciovka vykázala veľkú stratu, sú výsledky hospodárenia stále pozitívne, hovorí sa v záverečnom slove predstavenstva správy o stave a hospodárení I. Svätojurskej akciovej spoločnosti.

Raz do roka musí predstavenstvo akciovky vydať počet zo svojej činnosti. Predstavenstvo spoločnosti predložilo správu valnému zhromaždeniu, a tak sa táto schôdza a útly zväzoček listov, kde je všetko čierne na bielom, stali okamihom pravdy. Správa hovorí o aktívach a pasívach, o robote a jej organizácií, o ziskoch a stratách a o stave lesov. Valné zhromaždenie správu schválilo.

Akciovka pracuje v piatich odlišných druhoch činnosti. Základom a jedinou aktívnou činnosťou je lesné hospodárstvo. Zdôraznime, že vysoko aktívnou. Ďalej sú to knižnica, správa mestského bytového fondu, drobná stavebná výroba a zemné práce. Všetky tieto štyri činnosti sú stratové. Keby tieto straty neniesla I. Svätojurská, nieslo by ich mesto a boli by ešte väčšie.

Lesy sú bohatstvo, ale nie kapsa, z ktorej sa sypú dukáty, a zlatý prúd nikdy nekončí, lebo kapsa nemá dno. V lesoch sa píli a rúbe, ťaží sa drevo. Ale nedá sa len ťažiť. Dobrý gazda aj dosádza a dbá na to, aby nevyrúbal viac, ako dosadil. Strom žije, dospeje a spília ho, ak nepadne za obeť vetru alebo ťažkej námraze. Keby sa pováľanému drevu nepomohlo, z lesa by sa stal prales. A keby sa nedosádzalo, les by redol, až jedného krásneho dňa by ostali kopce bez stromov.

Vlani sa výsadbou zalesnilo 6,73 hektára. Vyžínaním sa ošetrilo 9,06 hektára, vyrúbalo sa 4,85 hektára nežiadúcich drevín a uhádzala sa haluzovina na 3,5 hektára. Toto všetko sa vykonať muselo, aby les zdravo žil, a stálo to

940 900 korún. Zalesňovanie a ošetrovanie lesných kultúr robia robotníci I. Svätojurskej, takisto robia prerezávky mladých porastov, ale ťažbu dreva už nie.

V roku 1999 sa vyťažilo v jurských mestských lesoch 5381 metrov kubických dreva, najmä bukového, jaseňového, hrabového a dubového. V rubných porastoch pre I. Svätojurskú ťažila drevo firma Orma, v. o. s. Bratislava. V jej ťažobnej skupine pre mestské jurské lesy sú zamestnaní samí Jurania, takže tu sa akciovka nepriamo podieľa na zamestnanosti našich občanov.

Aj v minulom roku prevládala vo vyrúbaných stromoch vláknina. Dosahovala takmer 70 percent. To preto, že veľká časť vyrúbaného a predaného dreva je z kalamít a prebierok. Nikomu netreba zvlášť vysvetľovať, že toto je nevýhodná ťažba, pretože takéto drevo sa hodí len na výrobu papiera a kúrenie a je dvaapolkrát lacnejšie a náklady na spracovanie sú o 30 percent vyššie. Ale vlani sa konečne podarilo ukončiť spracovanie kalamitného dreva zo zlej zimy deväťdesiatšesť a sedem. Tej zimy bola dlho veľká námraza, ktorá dolámala veľké haluze, vyvrátila celé stromy, a spôsobila tak obrovské škody.

Vlani dala I. Svätojurská akciová spoločnosť zamerať južnú hranicu lesa, čím jej pribudlo 59,93 hektára, a tak rozloha mestských lesov dnes predstavuje 1212,14 hektára.

Základom každej ekonomiky je otázka predaja. Keď sa niečo urobí, dopestuje alebo vyrobí, nemalo by nijaký ekonomicky zmysel, keby sa to nepredalo. A tu sme pri koreni najväčšieho problému v lesnom hospodárstve I. Svätojurskej. Aj v roku 1999 bol predaj dreva poznačený nesolventnosťou veľkých spracovateľských podnikov. Napriek tomu predala akciovka Bučine Zvolen 532 kubíkov dreva, jednako stále viac sa orientovala na menších zákazníkov, s ktorými má pomerne dobré skúsenosti.

Napriek všetkej opatrnosti a skúsenostiam sa akciovka musí súdiť s dvomi firmami o skoro 340 000 korún. Ale peniaze sú aj u dlžníkov, pri ktorých je reálna nádej, že si nájdu cestu do pokladnice I. Svätojurskej.

Za rok 1999 zostalo I. Svätojurskej niekoľko pohľadávok, ale väčšinou sú dobytné, iba posledné dve bola nútená spoločnosť riešiť súdnym sporom.

V roku 1999 poskytla spoločnosť mestu Svätý Jur, ako jedinému akcionárovi spoločnosti služby za 1 495 500 Sk a na zalesňovanie a ochranu lesa temer milión.

Zdá sa, že kultúra je v dnešnej hierarchii hodnôt celkom naspodku. To sa týka aj knižnice. Pol milióna z toho, čo akciovka získa na dreve, sa dostalo do knižnice, ktorá by bez nich nemohla vôbec existovať. Jednako sa zdá, že keby neexistovala, mnoho Juranov by to ani nezbadalo. Jedno smutnejšie ako druhé. Knižný fond sa dopĺňa sústavne. V roku 1999 sa nakúpili knihy a časopisy v hodnote 55 850 korún. Koncom vlaňajšieho roku bolo v knižnici 18 998 titulov, z toho 4773 titulov odbornej literatúry, čo predstavuje nárast o 293 kníh krásnej literatúry a 103 odbornej.

Knižnica ako kultúrna ustanovizeň robila aj vzdelávacie a kultúrne a spoločenské podujatia. V roku 1999 ich usporiadala štyridsať. Väčšina bola pre mládež, besedy, výstavy, náučné filmy a zdravotnícka osveta. Knižničné priestory využívali a stále využívajú aj dôchodcovia ako svoj dočasný klub a akciovka dáva jednu sálu k dispozícií aj cvičeniu žien Slovenského Červeného kríža.

Revízia vykurovacieho systému, ktorý bol v zúfalo zanedbanom stave, ukázala, že ho treba od základu urobiť nový, čo stálo 151 257 korún.

Uznesením Mestského zastupiteľstva vo Svätom Jure prešla v auguste 1998 do činnosti I. Svätojurskej aj správa mestských bytov, starý bytový fond. To je takisto stratová záležitosť. Potrebné opravy sú drahé. Vlani prišlo k dvom haváriám kanalizácie v dvoch bytových domoch, čo stálo 170 000 korún. Mesto má na krku aj neplatičov nájomného, čo je z roka na rok vážnejší problém, lebo ich pribúda. Za týchto neplatičov teraz platí akciovka. Mnohí nielenže neplatia nájomné, ale neplatia ani za vodu, čo zase musí zaplatiť akciovka, a to je ďalšia strata.

V júli prijala I. Svätojurská do svojich služieb murára, ktorý začal s opravou hradieb za Bratislavskou ulicou. V septembri k nemu pribudol druhý a vlani sa opravili najviac poškodené, takmer už neexistujúce bašty tejto časti mestskej fortifikácie v dĺžke okolo štyridsať metrov.

Akciovka si prenajala formou lízingu v roku 1997 najmä pre potreby mesta malý univerzálny nakladač UNC, a odvtedy podniká aj v tejto oblasti. Vlani urobil tento stroj všetko, čo mesto potrebovalo. Veľmi sa osvedčil pri likvidácií júlovej povodne, pri čistení mesta a odstraňovaní odpadov. Menej pracoval na objednávku pre občanov.

Táto správa je za minulý rok. A čo ďalej?

Zalesňovanie, ošetrovanie lesných kultúr, ochrana zalesnených plôch, opravy a podobné práce, ktoré robia les lesom, predstavujú pre spoločnosť náklady vyše milióna korún ročne. Mesto prostredníctvom akciovky sa stará aj o lesoparkové zariadenia určené na rekreovanie. Lenže tieto lokality navštevujú viac Bratislavčania ako Jurania, pretože Brezová lúka alebo Biely kríž sú pre väčšinu Juranov príliš ďaleko. Tohto roku chce I. Svätojurská upraviť pre našich občanov bližšie vhodné miesto.

Ťažba dreva pochopiteľne pokračuje ďalej a jej tempo je rovnomerné, pretože les starne tiež rovnomerne. Rúbať sa môžu len stromy, ktoré podľa rozličných kritérií na výrub dorástli.

Knižnica registruje 500 čitateľov, z toho 400 si vymieňa knihy pravidelne. Tých 500 zapísaných čitateľov je trošku viac ako 10 percent, 400 vymieňajúcich o niečo menej. Knižný fond bol a bude doplnený knihami v hodnote 40 000 korún, čo je v zhode s odporúčaním odborníkov. Priestory knižnice poskytovala akciovka aj neziskovým spoločenským organizáciám. A všetko pekne zadarmo. Ešte tohto roku sa upraví a zrekonštruuje jedna miestnosť pre dôchodcov, lebo budú v nej musieť ešte nejaký ten rok vydržať.

Vlani bola správa mestských bytov pre I. Svätojurskú veľkou príťažou. Postupne by sa to malo zlepšovať, lebo podľa predbežného prieskumu drvivú väčšinu si terajší nájomnícu chcú kúpiť. Podľa iného prieskumu chcú, aby domy, v ktorých sú tieto byty, ostali v správe I. Svätojurskej akciovej spoločnosti.

Murári by ešte tohto roku mali opraviť hradby pri knižnici. Medzi knižnicou a poštou by sa mala vytvoriť mestská brána. A ešte tohto roku ponúkneme aj občanom našich murárov a náš malý nakladač na stavebné roboty.

Valné zhromaždenie odsúhlasilo výsledky I.Svätojurskej, a.s. za rok 1999 a podnikateľský plán na rok 2000 a uložilo predstavenstvu pokračovať v nastúpenej línii.

Lesy sú základom činnosti a jediným ziskovým úsekom I. Svätojurskej akciovej spoločnosti. A firma, ktorá obhospodaruje les, nie je na rýchle zbohatnutie, kapitál netvorí rýchlo, ale zato sústavne. Takto, solídne, i keď na vkus mnohých možno trochu pomaly, zarába I. Svätojurská pre svojho jediného akcionára, pre mesto.

Budúcnosť má stále pred sebou.

VYSVET1/4OVAŤ A NAPRAVOVAŤ

Niektorí ľudia si veľmi pozorne všímajú veci okolo seba. Chcú, aby bolo mesto krajšie a aby sa zlepšilo životné prostredie. Od takého človeka nemôžete čakať, že sám vezme kameň a maltu a začne napríklad opravovať hradby. Kto to s našim mestom dobre myslí, by mal poukazovať na to, čo sa mu nepáči, aj s nebezpečenstvom, že neudrie klinec po hlavičke. 1/4udia chodia po svete s otvorenými očami, no už je menej tých, ktorí vidia chybu, a hneď na ňu upozornia.

Pán Martin Kaufmann z Dukelskej ulice nám zaslal celý súpis chýb a nedostatkov v našom meste a právom je zvedavý na odpovede. Zrejme sa v myšlienkach vecou systematicky zaoberal už dlhšie, a svoje kritické glosy si pekne usporiadal. Za jeho riadky sme vďační, lebo niet nad tvorivú kritiku. Aj táto je, lenže autor v mnohých prípadoch nepoznal pozadie celej veci. To mu nemôžeme zazlievať. Najlepšie je veci si vysvetľovať, a keď sa ozrejmia, napraviť ich. Pán Kaufmann má toho na srdci viac, zvyšok odkladáme. Nie ad acta, ale do budúceho čísla.

Redakcia rada využíva túto príležitosť na primátorov zoznam najnaliehavejších úloh. Našli sme v ňom aj mnohé z tých, o ktorých píše pán Kaufmann. Niektoré nie, lebo ich vidí v iných súvislostiach, a len preto ich doň nezaradil. Možno po týchto príspevkoch sa v ňom predsa len ocitnú.

Niekedy pred pol druha rokom neznámi vandali zdevastovali pamätník amerického letca poručíka Raya Wallacea Allena. Spomínam si, ako ho 27. júna 1994 odhaľoval minister Pavol Kanis. Vtedajší primátor Ing. Stanislav Fronc na slávnosti odhaľovania sľúbil, že Jurania nezabudnú, a že o pamätník sa budú starať. Zabudli.

Nezabudli. Záležitosť je komplikovaná. V prvom návale nadšenia sa pamätník postavil, no dodnes nie je jasné, komu patrí a komu patrí pozemok, kde stojí. Mesto sa to usiluje zistiť, lebo chce na opravu príspevok a príspevok bez týchto náležitosti nemôže dostať. A teraz k občanom. Primátor alebo príslušný úradník nemôžu chodiť po chotári ako hájnici a strážiť, kto a kde niečo zdevastoval. 1/4udia to museli vidieť hádam už na druhý deň. Ale za primátorom prišli a vec ohlásili až asi o dva týždne. Vyžadujte od primátora a úradu, nech robia, čo treba. Ale pomôžte, vyjdite v ústrety.

Teraz je Bratislavská ulica hlavná, lebo námestie je v rekonštrukcii. Zelený pás by sa mohol kosiť, ale hlavný problém je inde. V čísle 5/99 písali Svätojurské ohlasy v článku Všade samá voda o nefungujúcich kanalizačných vpustiach. Niektoré sú zanesené a niektoré celkom zrovnané so zemou a úplne zasypané. Po roku je situácia ako pred rokom.

V článku Samá voda v čísle 5/99 sa síce hovorilo aj o nefungujúcich vpustiach, no celé nešťastie je trochu inde. Kanalizácia je stará päťdesiat rokov. Urobila sa tak, ako vtedy vyhovovala. Potom sa Bratislavská ulica vyasfaltovala. Vozovku naprojektovali kvôli stroju na liatie asfaltu na konštantnú šírku, pričom zabudli na chodník z bratislavskej strany. Raz je tam v prijateľnej šírke, dokonca niekde s pásom zelene. Inde, kde sa zužuje, je úzky aj pre jedného, skôr symbolický ako na chodenie.

A tak sa na opačnej strane dostali vpuste do vyvýšeného zeleného pása, kde celkom stratili zmysel. Veď voda na hradskej by musela vystúpiť o 10-15 centimetrov, aby sa do vpustí dostala. Tých pár, ktoré sú na vozovke, je v poriadku. Ale nespokojnosť ľudí pramení inde. Chyba je v tom, že chodník je vyspádovaný všetkými mysliteľnými smermi a navyše je natoľko zvlnený, že sa vám len do gumených čižiem nenaberie voda. Normálne topánky aj pri slabšom daždi zlyhávajú. To je dedičstvo socializmu. Riešenie? Urobiť všetko odznova a poriadne. Ale kde by na to mesto vzalo?

Vintour má v prenájme mestskú pivnicu. Svojich návštevníkov z bohatého západu vodil do nej pôvodne z námestia, no teraz musia chodiť z Bratislavskej ulice okolo škôlky, kde je cesta veľmi zlá, najmä keď prší. Dvor je okrem toho veľmi zanedbaný a musí na návštevníkov, ktorí sú zvyknutí na iné prostredie, pôsobiť odpudzujúco. Hlavné nádvorie mestského domu nie je o nič lepšie.

Vtip je v tom, že bašta na dolnej strane nepatrí mestu, ale susednému domu, ba ešte aj niekoľko metrov pozemku. Je to ohromne zamotané. Bašta sa nedá opravovať pre nezáujem majiteľa a cesta (alebo čo to je) je aj na cudzom. Čo teda navrhnete za týchto okolností? A čo Vintour, ktorý vedel, že počas rekonštrukcie Prostrednej ulice bude musieť vodiť svojich zákazníkov z druhej strany do pivnice? Sú to jeho zákazníci a ak by prestali chodiť, doplatí na to Vintour. Tým ho ani v najmenšom nikto nechce nakriatnuť, aby opravil cestu. Iba poukazujeme na ekonomický zákon starostlivosti o zákazníka: ak to nurobí mesto, urob si sám, lebo prídeš o zákazníka. Aj mesto aj Vintour vedia, že len krátky čas budú zákazníci chodiť po tej ceste. Ale chodia tadiaľ aj Jurania. Tí už môžu? Dvor mestského domu je nedokončený a vyzerá ako iné staveniská. Keď bude hotový, bude na ňom aj trávnik.

Už niekoľko rokov je zbúraná dolná strana Krajinskej cesty. Pozemky sú prázdne a zarastené burinou. Je to cenné územie, ktoré si priam pýta zástavbu. Samo mesto vlastní pozemok, kde bola kedy pastierňa, a ešte jeden. Dokonca existuje niekoľko štúdií, ako túto prázdnu plochu zastavať. Stálo to kopu peňazí, a nič sa nedeje.

To je pravda. Lenže skončil sa socializmus a nastúpili nové vzťahy. Predávať musia majitelia pozemkov, a nie mesto. Štúdie, ktoré existujú, stratili zmysel, alebo by sa ich musela chopiť nejaká firma, ktorá by ich skúpila a vzala na seba riziko investície. Kým nebude potreba taká naliehavá, že si vyžiada čin, pravdepodobne sa s výstavbou nepohne. Napokon, miesto nie je pri veľmi rušnej hradskej mimoriadne atraktívne.

Pred dvoma rokmi boli v meste kvôli obmedzeniu rýchlosti rozostavané retardéry. Mesto za ne zaplatilo slušné peniaze, ale celý systém je už celkomn paralyzovaný, a neplní svoj účel. Retardéry sú rozobrané a demontované, značky pozohýbané a deformované. Občania sú znepokojení a čakajú nápravu.

Primátor, zastupiteľstvo a mestský úrad naozaj za všetko nemôžu. Autor má úplnú pravdu v tom, že to stálo pekné peniaze. Retardéry neslúžili dlho, keď ich niekto ukradol. Mesto podalo trestné oznámenie, a polícia nič nevyšetrila. Ak chcete, myslite si, že pre neschopnosť. Ale čo, keby sa polícia ohradila argumentom, že možní svedkovia (z radov jurských občanov!) neboli ochotní spolupracovať? Keby sa nainštalovali nové, ako dlho by pri dnešnej morálke a nedostatku peňazí vydržali?

Tienistou stránkou sú jurské kultúrne možnosti. Nemáme kino, nemáme kultúrny dom, nemáme spoločenské a klubové miestnosti pre spolky. Preto sa musí z Turna-baru urobiť to, čím bol predtým: sála, v ktorej by sa mohlo hrať kino, mohli by tam byť aj koncerty a diskotéky, skrátka turna by mala byť miestom na kultúrne podujatia.

Odpoveď je jednoduchá. Turnu alebo hornú telocvičňu, ako sa tejto budove hovorilo, prenajalo mesto dnešnému nájomcovi na desať rokov, ktoré ešte neuplynuli. Z toho plynie, že mesto nateraz nemá právo a ani najmenšiu možnosť s turnou disponovať.

Primátor Ing.Alexander Achberger mal taký malý ihravý nápad: Čo keby tak vyšla iniciatíva od občanov? Čo tak vytvoriť nadáciu na výstavbu kultúrneho domu? Čo tak pozháňať sponzorov hoci zo zahraničia? Pravda, je s tým kopa roboty a nijaké zisky z toho nepozerajú. Ale kto by sa primátorovho nápadu chopil, veľa by pochopil.

Mesto má aj lesy, a preto zriadilo I. Svätojurskú akciovú spoločnosť. Radový občan nemá predstavu o prínosoch alebo stratách tohto mestského podniku. Nevieme, či sú výsledky adekvátne možnostiam a či pomáhajú riešiť finančné problémy mesta. Občania majú právo vedieť.

Majú. V tomto čísle píšeme o I. Svätojurskej akciovej spoločnosti dlhší článok. Ako podklad naň poslúžila správa na valné zhromaždenie, kktorá bola schválená, a teda uznaná. Okrem iného z neho vyplýva, že spoločnosť je aktívna, že jej prvoradým poslaním je istým spôsobom odbremeniť mesto od starosti s lesmi, ale ide aj o ďalšie bremená. Súčasťou akciovky je aj knižnica, ktorá na seba jednoducho nemôže zarobiť, a musia ju živiť lesy. Fond starých mestských bytov prešiel takisto pod akciovku a takisto ho má len na doplácanie. Skrátka akciovka vyprodukuje dosť, ale produkuje to pre mesto. Napokon to je jej poslanie. Prečítajte si článok o akciovke.

Nezodpovedali sme pánu Kaufmannovi ani zďaleka na všetky otázky. Bola by to škoda, lebo keď sa rozmiestnia do dvoch alebo troch čísiel, môžu podnietiť ďalšie pripomienky, na ktoré radi odpovieme. Črtá sa z toho niečo ako verejná diskusia, ktorá by novinám veľmi pomohla a u čitateľov by vzbudila záujem o veci verejné a občianske.

EJ JAVOR, JAVOR ZELENÝ

Najaktuálnejšou otázkou Svätého Jura dnes je rekonštrukcia Prostrednej ulice. Lenže práve tá aktuálnosť redakcii zväzuje ruky. My nie sme noviny, ktoré servírujú novinky čitateľovi tak, že včerajšie novoty čítate dnes. My sme časopis a oveľa aktuálnejší ako celoštátne časopisy, lebo tie robia s niekoľkotýždňovým predstihom. My zhruba s týždňovým, jednako na aktuálnosť je to strašne dlhá doba.

Kto chodí po Prostrednej, vidí, že z najhoršieho pomaly vybŕda. Už sa chystá podložie na asfalt a bude to tak, že budú dva asfaltové pásy pre autá a medzi nimi dlažba od priedomia po priedomie.

Agáty, s ktorými boli veľké starosti, lebo keby ste ich ako zrezali, na jar a v lete divo vyrastú a dočahujú až na elektrické vedenie, čo môže byť aj nebezpečné. Ale nebude, lebo elektrické vedenie nebude nad zemou, lež pod ňou, jednako agát nie je veľmi vhodný strom na námestie, lebo je s ním veľa roboty.

Všetko sa rieši ekologicky. Za každý agát, ktorý sa zlikviduje, pribudne jeden javor mliečny, lipa alebo zase agát. To navrhol odbor životného prostredia Okresného úradu v Pezinku. Lenže Jurania majú s agátom dlhé skúseností, a tak sa mestské zastupiteľstvo priklonilo na stranu javora mliečneho. Sadiť sa budú už dospelé stromy, nebude treba čakať na to, kým malý stromček dorastie. Redakcia je presvedčená, že ich nestihne osud agátikov, ktoré nasadila I. Svätojurská akciová spoločnosť na Ulici Dr. Františka Kautza. Neznámi vandali ich dolámali a povytŕhali.

Naprojektovaná je aj fontána. V tejto etape sa aj nainštalu je, ale len fontána, teda mušľa, z ktorej bude striekať voda a ktorá ju zachytí. Nebude na nej žiadna socha, lebo sochy sú dnes drahé ako napokon všetko. Z tejto várky peňazí to vyjde tak akurát na to, čo treba. A treba predovšetkým cestu a chodníky, ibaže chodníky budú mať oveľa väčšiu plochu ako prv.

Estéti budú musieť teda trochu počkať. Pri takmer nekonečnej šírke palety náhľadu na to, čo je a čo nie je pekné, to nebude také hrozné.

Onedlho sa bude asfaltovať, možno, keď tieto riadky vyjdú, už bude aj vyasfaltované.