O ROK NA NOVOM NÁMESTÍ

Rekonštrukcia Prostrednej ulice sa rozbehla tak pomaly, že scenár hodov mohol prebehnúť vo vyskúšanej a navyknutej podobe. Ale kto mohol predvídať, v akom štádiu bude výstavba cez hody? Tribúna mohla stáť otočená do námestia. Mnohým ľuďom sa tohtoročné situovanie javiska nepáčilo. Nik nepovedal prečo, ale nepáčilo sa im. Takýto neodôvodnený, a predsa silný nesúhlas je výpoveď: takto to bolo, na toto sme si zvykli, a takto to chceme mať. Tak to aj (dúfajme) budeme mať, teda z tribúny bude vidieť dolu na hradskú.

Hody sa vydarili. Program bežal ako z počítača a bol dobrý. Medzi jednotlivcami majú mienky tendenciu rozbiehať sa, no v dave sa oveľa výraznejšie približujú k sebe. Robil som si starosti o Petra Lipu a Tradicional. Partia je vysoká európska trieda, absolútna jednička na Slovensku, tak čo? Lenže je iná, ako žiada väčšina. Mladá generácia sa dožaduje rámusu obrovských reproduktorov, staršia je skôr za dychovku. Jednako Blues cínových striech priviedlo obecenstvo do varu, ostatné skladby nadchli menej, lebo dav si vie vždy akýmsi spoločným nedohovoreným, a predsa záväzným spôsobom vybrať skladbu na trón.

Svätojurský rámus pokryl ako strecha niekoľko hudobných skupín skôr pre mladých. Mal veľký úspech, hádam trošíčku menší ako mladí výtvarníci a divadelníci, ale mal ho. Boli to kapely z Jura a bližšieho a vzdialenejšieho okolia, kapely, ktoré veľa povedali mladým. Hádam sa neobmedzil len na rámus, ale aj jeho výpoveď bola o hudbe. Nech je ako chce, potešil, a tak sa pričinil o úspech hodov. Nikto nepochybuje, že takto povzbudení organizátori na budúci rok urobia ešte lepší program.

Nikdy v doterajšom priebehu hodov neboli ťažkosti s výstavami. Ponuka vždy prevažovala nad dopytom. Teraz to dopadlo takmer ideálne. Dve výstavy občianskeho združenia mladých Ateliér, jedna školských dietok, prvýkrát výstava výtvarníka vo vlastnom ateliéri v rodinnom dome boli tak akurát. Iniciatíva Jána Zelenku vystavovať doma je prejav pohostinnosti najvyššieho stupňa, lebo darmo je, môj dom, môj hrad, ale on to skúsil, a dobre urobil. Možno sám si to nemyslí, lebo človek sa tak odblokuje od ostatného hodového diania. Preňho vlastne hody neboli hody, ale len jedna separátna, i keď vlastná výstava.

Tak či onak nápad tu je.

Ak bola reč o výstavách, nesmieme zabudnúť na nenápadný, jednako veľmi poučný a historicky hodnoverný Malokapatský chodník. Nejde len o výstavu alebo predstavy Academie Istropolitany Novy. Dôležitejšie je, že táto inštitúcia zrastá s Jurom, neoddeľuje sa od neho a ani mesto od nej. Academia nechce žiť vo vzduchoprázdne. A nechceme to ani my, občania Jura. Ostatne, ktoré mesto s piatimi tisíckami obyvateľov má vysokú školu? Jej postavenie a poslanie je síce trochu iné ako iných vysokých škôl, ale bez zabiehania do zbytočných detailov a sporov o tom, čo je a čo nie je vysoká škola, Academia je v Jure.

Aj každoročná výstava vín spojená s ich degustáciou a hodnotením si našla v programe hodov svoje pevné miesto. Vo vinohradníckom meste je to pochopiteľné a prirodzené, ba dalo by sa povedať nevyhnutné. Vystavovateľov pribúda a úmerne k ich množstvu rastie aj jej prestíž.

Štyri výtvarné výstavy, búrlivý nástup mladých najprv pred mesiacom topením a pálením Moreny, teraz najväčším hodovým úspechom dvojprogramu v Scheidlinovej záhrade Legendou o Svätom Jurajovi a dadaisticko-recesistickou výstavou Rozprávkový labyrint urobili dieru do sveta, zatiaľ len v Jure. Ale čo nebolo, ešte môže byť. Škoda, že rovnaký úspech nezožala ich ďalšia výstava Salón z dielne mladých svätojurských výtvarníkov vo Vlastivedno-literárnom múzeu na mestskom dome. Bola lepšia ako v Scheidlinovej záhrade, aj keď by sme nemali porovnávať neporovnateľné. V Scheidlinovej záhrade spojili mladí výtvarníci a divadelníci výstavu s divadielkom do jedného celku tak, že to hádam ani nepredvídali. Úspech oboch zložiek je oveľa väčší ako prosté zrátanie dvoch jednotlivých úspechov.

Hody boli a budú zas. Aj tribúna sa bude pozerať, kam treba a keď sa bude písať prvý rok tretieho tisícročia, budeme sa promenovať po novej dlažbe v tichu pešej zóny.

No v uplynulom období neboli len hody. Bol aj Prvý máj. Prvý máj bol taký ako za dávnych čias, skôr a viac vítanie jari ako sviatok práce. Stavanie májov je prastará tradícia a namiesto proletárskeho sviatku a pochodu sa v posledných rokoch obmedzuje na prirodzenejšie a voľnejšie prispenie ľudí mašličkou na vršiak.

Úcta k matkám je u nás hádam najpevnejším pilierom morálky, ktorý podopiera mnohé silno zakorenené povinnosti a zvyklosti. Na matky si spomenuli na Deň matiek dôchodcovia a mestský úrad. Boli to tiché, no tým vrúcnejšie oslavy.

Udialo sa toho dosť. Teraz je na námestie nepekný pohľad, lebo na ňom vládne pracovný ruch. Musíme mať trošku trpezlivosti. Kde sa drevo rúbe, ívery lietajú. Kde sa skrašľuje, v prvých fázach sa nevyhnutne zoškareďuje. Ak to chcete pochopiť tak, že teraz v mene jeho budúcej krásy je námestie škaredé, hádam sa nám uľaví.1

NÁKAZLIVÉ NADŠENIE MLADÝCH

Na Salóne v Paríži, najprestížnejšej výstave na svete, vystavil Marcel Duchamp záchodovú misu pod názvom Fontána. Vtedy, v druhej polovice minulého storočia, keď sa výtvarníci búrili proti malomeštiackemu konvenčnému vkusu, to bol obdivuhodný akt buričstva. V predchádzajúcich rokoch sa do Salóna predstavitelia moderných prúdov dostávali len zriedka, takže znovu im hrozil zákaz vstupu. A nevypočitateľné obecenstvo sa postavilo na maliarovu stranu, lebo inštinktívne vycítilo, o čo buričskému maliarovi ide. Duchamp týmto činom urobil pre chápanie nového stvárnenia výtvarnej myšlienky viac ako ktokoľvek iný.

Scheindlinova záhrada bola roky opustená, nik do nej nevstúpil, iba zo skorej jari sa tam chodí na snežienky, ktorých je toľko, že by sa dali kosiť, a zavše decká, aby sa vyhli dozoru dospelých. Chlapci a dievčatá z občianskeho združenia Ateliér videli pred svojím duševným zrakom scenériu už predtým, ako ju upravili, ako úchvatnú. Videli to, čo nášmu zraku ostalo skryté. Trošku sa pohrali s priestorom, rozčlenili ho šachorom, a vytvorili tak siene výstaviska. Takto to vyzerá ako šibnutie čarovným prútikom, ale roboty tam bolo ako na kostole. A nielen to. Keď to už raz bolo rozrobené a spelo to k slávnemu finále, museli tam chlapci aj nocovať, aby dielo postrážili.

Prečo tie stovky hodín driny, pýtate sa? Položme si inú otázku: prečo tá snaha, to úporné úsilie ukázať každému, že sú tu a že s nimi treba rátať? Na obe otázky by sa našlo veľa odpovedí, a nemyslím si, že by to boli klamstvá, jednako pravda by to nebola. A budúcnosť to zhodnotí asi takto: mladí z Ateliéru prišli, aby dospelým ukázali, že sú tu, že vidia aj iné hodnoty, ako ponúka konzum, ktorý je dosť zlý ako prostriedok a celkom zlý ako konečný cieľ. Človek je síce chlebom živý, ale nemôže život zredukovať na trávenie a zažívanie, lebo život by to bol, ale nie život hodný človeka a najväčšieho daru, ktorého sa mu dostalo, rozumu a citu. Scheidlinka, divadielko, výstava a výstava v múzeu vypovedajú, že chlapci a dievčatá z ateliéru hodnoty našli a skrz ne chcú dôjsť ďalej. Že žijú pre niečo, pre čo sa oplatí žiť.

Kto vošiel do Scheidlinky, mohol sa prezuť do starých trampiek, botasiek, lyžiarok, a nemusel si obuť akurát pár. Ktovie, či tam vôbec nejaký bol. Už to navodilo nový pocit slobody. Rozhádzaná obuv prehovorila: Tu je všetko dovolené. Neviem, či výzva "Prezujte sa" ostala nevyslyšaná, ako keď som tam ja niekoľkokrát bol. Keby aj. Takýto bol vstup do mladého bláznivého sveta slobody výstavy "Rozprávkový labyrint". Väčšina ľudí prišla vlastne na divadielko "Legenda o Svätom Jurajovi". No keď tam už boli, pozreli si výstavu. A nadchla ich. Nedá sa hovoriť o tom, ako ju kto pochopil. Každý po svojom. Ale bola prijatá so sympatiami, ba aj nadšením.

Výstava pripravila pôdu pre predstavenie. Ani Ionesco by legendu nezjednodušil na samú podstatu absurdnosti tak ako Dušana Lahová a Andrej Breziansky, autori hry. Aj autori uznajú, že Ionesco by kadečo urobil lepšie. To nič, veď Ionesco je Ionesco a oni ešte nevedia, čo z nich vyrastie. Drak stelesňuje zlo a Svätý Juraj dobro. Dobro zvíťazí v každom minidejstve. No keď sa na záver vrúti svätec do jurskej viechy na hrmiacej yamahe a máva a strieľa tam pištoľou, aby zbavil štamgastov draka, tak to už dosiahla absurdita absolútno. A toto všetko prijímalo obecenstvo s múdrym pochopením. Asi preto nebolo počuť ani slova o hereckých výkonoch, o vyvrcholení do krízy a podobné bezobsažnosti, lebo pochopili celok. Takto to asi mysleli aj autori, režisér a herci.

Napriek tomu, že na hodoch bol vynikajúci folklórny súbor Gymnik a špičkový Tradicionál, Legenda o Svätom Jurajovi mala najväčší úspech. Prečo by sme nefandili svojim? Po úspešnej sobote ju museli zopakovať v nedeľu a druhýkrát bol na nej prinajmenšom dvojnásobok ak nie trojnásobok obecenstva. Išlo to ruka v ruke: výstava ponúkla priestor na hľadisko, ľudia šli na Legendu, no neobišli výstavu, takže oboje sa dožilo nečakaného najväčšieho a zaslúženého úspechu.

Od nepamäti sú múzy ľahké a vážne. Toto bola ľahká, jednako múza. Tú vážnejšiu pripravil ten istý Ateliér vo Vlastivedno-literárnom múzeu na mestskom dome. Tam hľadali svoj svet, svoj zmysel života. A hľadali ho krásne. Ak ste výstavu videli, zároveň ste videli, ako málo stačí, aby svet skrásnel a ako veľa treba na to, aby sa to málo vynorilo z nebytia a zhmotnilo sa pred vami. Dar vnímania máme skoro všetci. Ale sú aj takí, ktorí majú dar tvorenia. A tam v klenbovej sieni múzea vládol siedmy deň stvorenia, keď unavený Boh odpočíval, aby dal dobrý príklad ľuďom. Trošku z neho si vzali, lebo aj umenie je božské.

Celkom iná bola výstava oproti, výstava prác žiakov základnej školy. Mnoho detí na svoje prvé a povinné dielka zabudne. Ale ktovie, či ste nevideli prvé diela majstrov, ktorí sa síce už vďakabohu nestanú zaslúžilými umelcami, no možno prejdú tŕnistú cestu viery a pochybností o sebe a svojom umení. Predchodcov v Jure je dosť, vždy som tvrdil a budem stále, že percentuálne viac ako v Bratislave alebo ktoromkoľvek meste na Slovensku. Tam ste možno videli prvé nesmelé dielka van Gogha, Dalího alebo najskôr nenápadného, ale obsažného a poučného Kleeho.

Ako ustriehnuť okamih zrodu umelca?

Ján Zelenka roky vystavoval po celom Slovensku, no hádam prvýkrát vo svojom ateliéri. Ak sa mýlim, nech mi prepáči. Predstavte si, že máte koníčka, trebárs maľovanie, a neukážete ľuďom len výsledky svojej práce, ale aj miesto, kde sa rodila. To je veľká vec. Zásah do súkromia, odhalenie vlastnej duše, ak chcete. Výtvarník sa podelil s každým, kto prišiel, o všetko. To má aj druhú stránku mince. V najatraktívnejších hodových hodinách musel byť doma a sprevádzať hostí. Hody preňho neboli hody, iba jeho výstava. Môže človek k človeku pristúpiť bližšie?

Malokarpatské múzeum prispelo výstavou "Vinohradnícky rok". Tento názov pokryl jej obsah bez zvyšku. Múzeu sa dlhoročným sledovaním diania okolo vinohradníctva podarilo zozbierať slušnú zbierku akademicky aj insitne zameraných maliarov, ktorých spoločnou črtou je, že ich silne zaujal kraj pod Malými Karpatami a najmä ľudia pri práci okolo vinohradov a pivničného náradia. Najväčšej pozornosti sa tešil jurský rodák Jozef Lackovič, ktorého výrazný rukopis a obľúbené farby ho hneď prezrádzajú a ľudia jeho obrazy spoznávali skôr ako si prečítali štítok. To potešilo tých, ktorí jeho obrazy našli medzi obrazmi iných autorov, ale nech to teší každého, lebo to dokazuje, že si ho zapamätali z predchádzajúcich výstav.

Mladí teda búrlivo nastúpili. Jedna skupina sa pustila smerom k svojmu videniu sveta, druhá pod spoločným menom Svätojurský rámus k hudbe, najbožskejšej z múz. Vyberali, triedili, zratúvali pre a proti až vybrali to najlepšie. Vyberali hudbu pre mladých, v ktorej prevláda rytmus nad melódiou a verše textov sa skôr rýmujú ako vypovedajú. To je začiatok ich cesty, skôr organizačnej ako tvorivej. Nič to. Nech mladých uspokojuje dosiahnutie vlastných cieľov a úspech im dal za pravdu.

Ak sa niekto bál o kultúru na hodoch, mladí ho zbavili strachu. Prispeli svojou hrivnou a ich nadšenie bolo nákazlivé.

LEGENDA O ZMYSLE VECÍ

Jurský rodák Mišo Dočolomanský získal veľa svojej hereckej popularity bravúrnymi akrobatickými výkonmi v hre Na skle maľované. Popularitu mohol dosiahnuť aj inak, ale tú akrobatickosť bez krátkej, jednako skvelej gymnastickej kariéry nie, a gymnasta by z neho bez pričinenia pána Kubičku asi nikdy nebol. Pán Kubička stál aj na začiatku športovej cesty dvoch reprezentantov Česko-Slovenska Alice Chrappovej-Frimmelovej a Stanislava Fialu, neskôr aj reprezentačného trénera.

Sú to tri stálice v sieni slávy Jozefa Kubičku. No on dobre vedel, že jeho poslaním nie je výchova reprezentantov ani hercov, ktorí musia v hre prejaviť športové výkony. Reprezentanti sa vyrábajú ináč, herci tiež. V socializme sa síce hlásalo, že z veľkej masy vyrastá vysoká a pevná pyramída, a tu sa v prípade jedného skvelého herca a dvoch rovnako skvelých gymnastov dokázalo, že môže to tak byť, ale masa sama osebe nestačí, na to treba viac. Onedlho uvidíme, že Jozef Kubička mal v sebe dar rozdávať sám seba. Vždy pri tom s údivom zbadal, že rozhadzovačným rozsievaním dobra zbohatol. A možno akurát z takých semienok sa rodia herci akrobati a gymnasti do reprezentačného družstva.

Alica, Stano a Mišo. Koľko Marienok a Jankov, Aničiek a Jožkov prešlo jeho rukami? To už nikto nezráta. Existujú nejaké zoznamy, kto robil prvé športové kroky pod jeho dohľadom? Ak by aj boli, budú také neúplné, že sa z nich dozvieme len to, kto do Sokola chodil, ale nie to, koľko Juranov jeho školou gymnastiky prešlo.

Na vysvetlenie. Pán Kubička bol Sokol, to znamená príslušník tyršovského Sokola, ktorý zapustil hlboké korene v Čechách a mal silnú organizáciu aj vo Vrútkach, kde Jozef Kubička vyrastal. Pod jeho vplyvom sa v Jure synonymom gymnatiky stalo slovo Sokol. Deti hovorili, že idú na Sokol a chceli tým povedať, že idú na gymnastický tréning.

Necelé dva roky som učil v Jure telocvik. Mal som aj jednu triedu dievčat. Vtedy sa na telesnú výchovu spájali vždy dve triedy. Nech mi dievčatá z tej druhej prepáčia, ale boli to vyložené nemehlá. A z tej druhej, no to bolo radosť mať s nimi hodinu. Boli skvelé v atletike a povyhrávali všetko, čo sa v školských súťažiach dalo. Na tom nemám ani najmenšiu zásluhu, iba ak tú, že sa mi ani neviem ako podarilo ponúknuť im prednosti kráľovnej športu v dobrom svetle. Jedna trieda teda na hodine drela ako mulice a druhá odpočívala, lebo tie nedočkavejšie ich v jednom kuse prebiehali.

Toto nie je správa pre inšpektorov, možno ešte dnes by ťahali penzistu na zodpovednosť. Jedna trieda bola na telesnú výchovu celkom nemožná, a nijakým činom som ich nedokázal prebudiť, lebo som nemal v sebe onen dar ako pán Kubička. A druhá bola hyperaktívna, boli to neposedné, jednako disciplinované dievčatá, ľahučko sa naučili každý pohyb a dokázali bojovať. Možno aj desať ich skočilo do výšky stopäťdesiat v čase, keď suverénna Rumunka Balazsová skákala necelé dva metre. To, čo skákalo viac ako pol triedy, skočili hádam dvaja-traja rovnako starí chlapci z dvoch paralelných tried. Keby sa neboli rozišli a ostali v tréningu, mohli skákať oveľa vyššie.

Boli to pekné urastené dievčatá, také, ktoré by sa v dnešnej gymnastike vôbec neuplatnili, lebo dnes sa vyžaduje asi tak tridsať kíl a stotridsaťpäť centimetrov. Všetky ich prednosti, teda ladný a najmä účelný pohyb, skvelé odrazové schopnosti a chuť ruvať sa s prekážkami vyrástli v tej maličkej telocvični na náradí, a dosiahli to celkom nevdojak, dalo by sa povedať ako vedľajší produkt gymnastiky.

Niekoľkokrát som pánu Kubičkovi o tých dievčatách a ich vynikajúcich atletických výkonoch rozprával. Vždy nedôverčivo kyvkal hlavou, ako že neverí. Bol som výrečný a presvedčivý, no veľa som nedosiahol. Nakoniec, hádam aby sa ma zbavil, neochotne súhlasil, ale s výhradou. Tvrdil, že to, čo som mu predostrel ako jeho zásluhu, je zásluha gymnastiky. Dobre. Lenže gymnastika je len abstraktný pojem, ale obsahom ju napĺňal on, on udával smer, on držal v ruke kormidlo. To si, dievčatá, zapamätajte.

Pán Kubička nevedel nikomu povedať nie, nikdy nikoho neodmietol. Do sokola (teraz, keď už vieme, že máme na mysli niečo všeobsiahlejšie ako meno organizácie, budem to písať s malým "s") zobral aj najväčšie drevá, lebo nebol ctižiadostivý a nerobil si žiadne záznamy o tom, aké úspechy jeho zverenci dosiahli. Plným priehrštím dával deckám s dobrou náladou radosť z cvičenia. Viac nepotreboval. Vedel, že v tej telocvični a na tom náradí sa vrcholový šport nedá robiť. Keby sa aj dal, ako by mohol odmietnuť niekoho, kto chce, ale nebol obdarený talentom?

To bol jeho príspevok ku kalokagatii. Kalokagatia v starom Grécku znamenala rovnomerný rozvoj tela a ducha, aby nikdy jedno nad druhým neprevažovalo, aby bol človek harmonický výtvor, lebo Gréci videli v harmónii oveľa viac ako my. On sa primkol k škole, spolupracoval s riaditeľstvom a učiteľmi, ale nekontroloval žiacke knižky. V tých dobách to bolo v móde. Tréneri dávali za zlé známky tréningový dištanc, a potom sa čudovali, že decká nie sú dobre športovo pripravené. Pán Kubička múdro nechal školské záležitosti na učiteľov a gymnastické vzal na seba. Škola mala na starosti ducha a on telo. Neveril, že všetky deti sú na samé jednotky. A život ho poučil, že ak dieťa ešte dobre na gymnastiku neprivyklo a vykáže ho z nej, ľahko sa stane, že sa nikdy nevráti.

Nechal priestor učiteľom, sám si vyhradil iný a medzi nimi široké územie nikoho. Nie nikoho, také neexistuje. Priestor, o ktorom je reč, je predsa priestor dieťa, jeho vedomie, myslenie, existencia, duša, jeho svet. To územie právom obsadí dieťa a nájde na ňom chodníčky i cesty zo školy do telocvične. Ostatne prax so žiackymi knižkami sa čoskoro ukázala ako celkom scestné východisko. Malí zverenci trénerov, ktorí si mysleli, že objavili Ameriku, nechodili podľa zákazu na tréningy, ale v žiackej knižke sa veľa nezmenilo.

Keď Alicu alebo Stana nominovali do reprezentačného výberu, nespomenul si na svoje zásluhy, lebo sa mu videli vedľajšie. Myslel len na nich, koľko potu a strhnutých mozoľov ich to stálo. Aj ich poľutoval, ale len trošku, lebo vedel, že gymnasta bez strhnutého mozoľa ešte nevyrástol.

Chodiť do sokola bolo dokonca v móde. Keď sa dve mamičky stretli a prišla reč na ich deti, nezaobišlo sa to bez toho, aby sa nespomenul sokol. Či ich deti chodia do sokola a ak chodia, ako im to ide, a ako je dobré, že je tu pán Kubička a sokol. Toto by si mali zapamätať starší, ktorí to prežili, a aj mladší, aby vedeli, aký človek bol pán Kubička.

Ak som spomenul, že gymnastika sa stotožnila s pojmom sokol, zájdem ešte ďalej. Gymnastika a sokol teraz už ako jeden pojem sa stotožnili s pánom Kubičkom. A tak sa stal jeden človek žijúcou inštitúciou. Kto to môže o sebe povedať? Ani nevedel (vlastne dodnes nie som si istý, a ani to netreba vedieť, lebo toto sú spomienky na vážnejšie veci), aké má gymnastické funkcie . Bol to, čo práve bolo treba. Raz zberač šípok, aby kúpil bradlá, raz predseda, lebo žiadneho nemal, raz metodik, keď ho zbytočne obťažovali z okresu alebo kraja, aby sa aj úradníci mohli pochváliť nejakou robotou. So skeptickým úsmevom prikyvoval, ale robil si svoje a po svojom ďalej.

Rodičovské združenia nemali na programe sokol, no vo voľnom naň vždy prišla reč, lebo sokol sa v Jure stal, ako sme už hovorili, súčasťou výchovnej sústavy.

Už som spomenul, že pán Kubička nemal jurské korene, že prišiel z Vrútok. Len čo prišiel, hneď sa začal zaujímať o telocvičňu a počnúc prvým riaditeľom meštianky po vojne, myslím, že to bol pán Živora, muž, ktorý miloval šport a jeho zásluhou boli dvere telocvične stále dokorán a školský dvor bol plný do tmy, končiac Jozefom Nosáľom, ktorý s ním spolupracoval ako posledný riaditeľ, sokol fungoval jedna radosť.

Pán Kubička bol bezkonfliktný, trpezlivý a pracovitý a chodil na cvičenia ako stroj. Deti sa v telocvični striedali od jeho príchodu do Jura až do jeho odchodu do penzie. Z tých, ktoré pod jeho vedením začali, sú už šediví penzisti. Prečo prestal? Bol už z toho unavený? Nebolo by divu. Niekto alebo niečo ho sklamalo? Nič také neviem. Bolo to niečo vopred naplánované? Hádam si niekedy ešte v mladosti povedal, že keď pôjde do penzie, pôjde aj do gymnastického dôchodku? Nehovoril o tom. Jednako toľko, koľko urobil pre výchovu jurskej mládeže, urobil len máloktorý učiteľ. A často sme ešte toho roku spomínali na tie hrdinské časy.

Hrdinské? A čo je hrdinské na tom, že pár deciek poskakuje a robí v telocvični stojky? Čo vlastne pod hrdinským činom alebo hrdinským životom rozumieme? Je to dosť mätúci pojem. Časy po skončení druhej svetovej vojny označujem za hrdinské preto, že ľudia dokázali z ničoho urobiť niečo. Vžime sa do nich aspoň trochu. Pamätám si ako dnes, ako si ľudia po všetkých hrôzach vojny sľubovali, že na ôsmy máj 1945 nezabudnú nikdy. Potom nastal zmätok, lebo nikto nevedel, či sa vojna skončila ôsmeho alebo deviateho. A už dávno sme zabudli, a nezazlievajme si to, lebo zabúdať je niekedy zlé, niekedy nepríjemné, no zabúdanie je vždy pre človeka milosrdenstvo.

V tej dobe tesne po druhej svetovej vojne koncom štyridsiatych rokov nebola televízia, neboli diskotéky, bola len robota a boli vinohrady a vo voľnom čase boli brigády, ale dnešný zhon aj tak nebol. Objektívne bolo vtedy menej času, a ľudia ho mali viac. Jednako vtedy sa dalo nájsť niečo zmysluplné na vzácne voľné chvíle.

Telocvičňa bola od rána do večera plná, školský dvor takisto, staré futbalové ihrisko na Pažiti bolo tiež plné celé popoludnia a pre futbalistov boli plácky, ako na ne Česi dodnes nostalgicky spomínajú. Toto bolo podhubie, z ktorého sa sokol v jurských pomeroch rozrástol do neuveriteľných rozmerov.

Pre tých, čo si nepamätajú, v telocvični bolo oproti dverám javisko, a tak sa jej rozmery scvrkli na 18x9 plus nejaké centimetríky v oboch smeroch. A v tomto pľuvátku sa tiesnila na kladine, lavičkách, ribstoliach, žinenkách koňoch, kozách, švédskych stoloch, hrazde, kruhoch a bradlách na asi stosedemdesiatich metroch štvorcových dobrá stovka deciek. Necelé dva metre štvorcové na jedno decko. Kto nebol vtedy v tej minitelocvični, nepochopí, že to nemohol zvládnuť ani človek s titánovými nervami, ale len človek s veľkou láskou k deťom a gymnastike.

Toto dokázal pán Kubička hádam ako jediný na svete. Škoda, že vtedy sa s každou maličkosťou nechodilo zapisovať do Guinessovej knihy, ak vôbec vtedy existovala. Aj Jur by mal jeho zásluhou zápis. Ale ani o to mu nešlo, pokladal by to za podenkový úspech. Dúfam, že o to nejde ani nám. Chcel len jedno: aby deti cvičili a mali z toho takú radosť ako on z ich cvičenia.

Dieťa na necelé dva metre štvorcové nie je preháňanie, i keď to vyznieva prehnane. Podľa rozmerov sa metre štvorcové ľahko zrátajú, a tie decká som rátal vtedy, keď sa menili náradia a ony stáli v pozore, niekoľkokrát. Zopárkrát ako telocvikár jurskej zédeešky, keď som bol na povinnej hospitácií, a potom, keď som sa chystal ako novinár Športu písať článok pri príležitosti šesťdesiatin pána Kubičku. Teraz v mene všetkých Juranov týmto článkom plním to najmenšie, čo sme mu celé generácie ostali dlžné. Prečo na to, aby sa to stalo, musí človek najprv zomrieť?

Podnes je mi záhadou, ako sa tam tie decká pomestili a ako mohli popri tom ešte cvičiť. A keby sa dal pojem záhady ešte vystupňovať, tak už vôbec neviem, ako mohli v tej trme-vrme vyrásť aj niekoľkí špičkoví gymnasti. Diamanty sa predsa nebrúsia v začadenej kováčskej šmitni.

Schopnosť prinášať obete, a nebrať to ako obeť, ale ako srandu nielen jeho, ale aj jeho zverencov preniesla hory. Pán Kubička bol častým hosťom v staručkej telocvični Vinohradov v Bratislave. Tam objavil staré bradlá, na ktorých už bolo nebezpečné cvičiť. Kúpil ich za peniaze za päť kíl nazbieraných a do zberu odovzdaných šípok, čo bolo v tých časoch neslýchané, lebo tým porušil kopu predpisov. Ako na Vinohradoch tie bradlá odpísali z inventáru, keď už dávno mali mínusovú hodnotu a možno pamätali aj Tyrša? Ako mohli byť v jurskej telocvični, keď v inventári školy ani jurskej telovýchovnej jednoty neboli zaznačené ako prírastok? Tie bradlá úradne neexistovali. Súkromne ich kúpili za šípky do zberu a používal ich - kto vlastne? Škola, alebo telovýchovná jednota, lebo tie deti sa dostali ako masa členov do veľkej rodiny ČSTV, čo niekomu pomohlo splniť si záväzok ohľadne masovosti. A predsa na nich vyrástli Alica so Stanom a okrem nich kopa ďalších.

Viete, koľko a akých vážnych nepríjemnosti mohli mať v tých rokoch pán Kubička s tým pánom, ktorý mu tie bradlá dal či predal, či čo to bolo za transakciu s tými šípkami?

Ani sa nepokúšam zrátať všetky tie deti, čo k nemu za tie desaťročia chodili na sokol. To nejde. Niekto začal chodiť, potom prestal a potom zase začal. Naraz boli v telocvični škôlkari s maturantmi a vysokoškolákmi. Väčší pomáhali menším, velili im aj cvičili. Cvičil aj on, pán Kubička. Tréning bol zúfalo neefektívny, každému metodikovi by sa z neho zježili vlasy. Každý znalec by tie cvičenia vyhlásil za nezmyselné. A predsa to malo zmysel, oveľa hlbší, aký si vie taký metodik predstaviť. Pochopil som to až oveľa neskôr. Dúfam, že čitateľ po prečítaní týchto riadkov to pochopí rýchlejšie.

Telocvičňa bola malá, deti veľa, hodín málo a pán Kubička len jeden.

Keby mu bola prišla čo len desatina zo všetkých jeho bývalých gymnastov na pohreb, boli by zaplnili aj celý cintorín. Mnohí sa nedozvedeli, mnohí nemajú kontakty s Jurom, mnohí si podľa dnes módneho zvyku povzdychli, akí sú strašne prehnaní a ako zúfalo naháňajú čas. Málo ich tam bolo, strašne málo.

Nezazlievajme im to. Jediné, čo po človeku ostane, je krásna spomienka naňho.

A čím viac ľudí spomína, tým dlhšie spomienka žije.

Zosnulý zanechal po sebe živý odkaz. Stal sa legendou.

SÁM HORU BEZ BULDOZÉRA NEPRENESIETE

Pána Rudolfa Vidu by mohol a mal poznať každý Juran. Penzisti si ho pamätajú ako futbalistu a pingpongistu, mladší to vedia len z počutia, ale pamätajú si ho ako telocvikára, a tí najmladší ho možno ani nepoznajú. Chlap ako hora, v sedemdesiatke už dosť zaokrúhlený, ale stále zdatný a raketou narába ako za mladi. Do takej laby raketa nepatrí, poviete si. Naozaj to tak na prvý pohľad vyzerá.

Medzi basketbalistami sa hovorí o zlatej ruke. Niekoľkí hráči trénujú streľbu z dlhých a stredných vzdialeností rovnako dlho a majú skoro rovnaký počet pokusov, a hľa: jeden z nich výrazne vynikne nad ostatných a hádže s rovnakou istotou v zápase ako na tréningu. To je dar od Boha, spojenie súhry mnohých svalov do jediného mäkkého výsledného a neomylného pohybu. Je to aj spojenie videnia, dobrého zacielenia a neustála chuť ho opakovať, ustavične pokúšať šťastie a každým ďalším presným hodom spevňovať svoju istotu a sebavedomie. To isté platí aj o stolnom tenise a iných športoch, ktoré vyžadujú mierenie a presnosť. Tomu sa hovorí talent. Kto ho má a dobre rozvinie, stane sa veľkým hráčom. Tento dar dostal do vienka aj Rudo.

Zalistujme si úchytkom v jeho bohatej športovej kariére. Už v pätnástich alebo šestnástich rokoch obliekol futbalový dres A mužstva ŠK Svätý Jur a hral na poste centra. To niečo znamenalo. V tých časoch bol center rozmaznávaný pán futbalista, na ktorého robilo celé mužstvo. Nemusel ani veľmi brániť, ale v útoku mal byť obávaný strelec a pri rohoch a vysokých centroch hlavičkár. Rudova robustnosť, výška, rýchlosť a presnosť už v takom mladom veku urobili z neho uznávaného futbalistu. V pätnástich alebo šestnástich? To preto, že nikto, ani on sám, si nie je istý, všetci starí pamätníci to viac odhadujú ako vedia. Ostatne rok hore dole dolu. Bol to ešte chlapec medzi chlapmi, ale nádherne, skoro dokonale urastený a plný síl.

ŠK Svätý Jur vtedy bolo obávané mužstvo. Rozumom, motorom a údernou päsťou bol Dr. Karol Jurkovič, predtým obávaný strelec a hráč s presnou, mäkkou a presne načasovanou prihrávkou ŠK Bratislava a slovenský reprezentant Slovenského štátu na dôchodku v Jure, a Mišo Pucher, Rudov rovesník, neskorší kráľ ligových strelcov, hráč Nitry a česko-slovenský reprezentant.

Rudo chodil na Učiteľský ústav v Bratislave s úmyslom urobiť si po maturite odbor z telesnej výchovy a ešte z niečoho Tam privoňal aj k novým, v tých časoch ešte slabo udomácneným športom, k basketbalu a volejbalu. Pochopiteľne aj k atletike. Vysoká postava od malička v neustálom pohybe a neskôr aj v športovom pohybe mu umožnila rýchlo dobehnúť tých, ktorí tieto športy robili už dávnejšie. To, čo do nich v študentských rokoch vložil, sa mu mnohonásobne vrátilo pri futbale a stolnom tenise, ktorým sa potom venoval vážne.

Za prvej republiky, keď na jej sklonku začínal, bol celkom iný svet ako dnes. Rudo mal desať, svet mu ležal pri nohách, a neveril, že by nedočiahol na hviezdy, keby chcel. Začal v detskej, v doraste sa dlho nezdržal, ale ani v Jure. O urasteného chlapca bol záujem. Odišiel do Pezinka, stadiaľ do Dynamitky, Bardejova, Prešova, na vojnu šiel do ODA Trenčín, a potom zase bližšie k domu do Púchova a Beluše a okľukou späť do Jura.

Najvyššiu súťaž I. ligu hral len v Prešove, ale aj tie druhé ligy mali v tých časoch vysokú úroveň. V Prešove sa stretol so starým kamarátom a spoluhráčom Mišom Pucherom. Spomína si (a hádam do smrti nezabudne) na to, ako gólmi oboch Juranov viedol prešovský Tatran na Sparte 2:0 a napokon prehral 2:3. V sezóne 1952/53 bol tretí strelec ligy s dvanástimi gólmi, z toho dal jedenásť hlavou. Nechcel o tom hovoriť, ale to mi povedal ešte nebohý Mišo: Na prvenstvo medzi ligovými strelcami mu stačilo trinásť gólov, lebo Pešek zo Slávie a Tóno Malatinský z Trnavy ich dali tiež trinásť. Takto boli dvaja králi strelcov, ale mohli byť traja. Jeden z nich už mal Rudo nachystaný ako na tácni v podobe jedenástky. Ale Kušnír, reprezentant z Tatrana Prešov, mu loptu vychytil, strieľať ho nepustil a dal si gól sám. Škoda, lebo Jur mohol mať dvoch kráľov ligových strelcov: už spomínaného Miša Puchera neskôr v Nitre a Ruda, ktorý ho mal na dosah a len akýsi skrat v Kušnírových myšlienkach ho o strelecký trón obral. Na momentke strieľa Rudo gól Sparte. Ale to sú už povesti, znejú neskutočne a žijú samy svojím životom.

A aby sme futbal uzavreli: skončil ním v Jure v roku 1966 v tridsiatich siedmich. Dvadsaťosem rokov futbalu.

Pingpong začal hrať s partiou v starej škole. Aj keď sa zimné a letné športy prelínali, predsa len futbal prevažoval časom, ktorý doň investoval, a slávou, ktorú ním získal. Najprv ho hral v neskorú jeseň a v zime len preto, aby zabil čas, ale len čo slnko vysušilo zem, už kopal do lopty. Stolný tenis hral v Prešove, Spišskom Podhradí, Púchove a v Jure. Za Slovenského štátu (1939 - 1945), lenže nevie v ktorom roku, reprezentoval Slovensko ako dorastenec a napokon po návrate do Jura sa dostal do svojej najvyššej súťaže, do SNL.

To aby bol obraz o človeku, aby ste pochopili, čo a prečo robil a urobil. Láska k futbalu sa postupne menila v lásku k športu a z tejto lásky si vybral jedno pradeno.

Nebol a teraz už vôbec nie je ctižiadostivý. Keď s aktívnym športom prestal, nešiel robiť futbalového trénera alebo funkcionára preto, že tam bolo ľudí dosť, ale v stolnom tenise chýbali. Postupne si urobil potrebné trénerske a rozhodcovské triedy len preto, aby do jeho príchodu domov povýšil živelnosť roboty na systém. Ako telocvikár ešte za socializmu vybudoval školské športové stredisko a vlastne všetci jurskí stolní tenisti sú viac či menej jeho odchovancami vrátane penzistu Lena Saska. Ten síce nerobil pod jeho pozorným dohľadom prvé kroky, ale aj jemu dal dosť. Je rozhodcom prvej triedy a ešte vždy rozhoduje, dokonca aj medzinárodné zápasy.

Roky bolo v Jure toto školské športové stredisko. Rok čo rok sa ukázal nejaký talent, odišiel a väčšinou zapadol. Tréneri v športových strediskách boli odjakživa netrpezliví, ostatne mali si z čoho vyberať. To je tienistá stránka veci. Stolný tenista musí veľa hrať a veľa so silnými súpermi. Rudo preto, hoci nerád, púšťal chlapcov preč, lebo on im ani jedno ani druhé nemohol dať. V súťaži, ktorú hrali v Jure, ľahko vyhrávali, ale keď prišli do Rače alebo kam, museli si každú príležitosť vážiť a tréneri im ich aj tak nedávali veľa. Niekto sa medzi dobrými ľahko udomácňoval, niekto ťažko. Ale Rudo vytrvalo pracoval ďalej, aby prišiel k poznaniu, že reprezentanti sa nerodia tak ľahko ako za jeho mladých čias.

Dnes už školské športové strediská neexistujú. Jednako niečo na ich kopyto Rudo stvoril. Urobil to na kolene. Tridsaťtri deciek rozdelil do troch skupín podľa výkonnosti a od začiatku tohto školského roka je v Jure skromnejšie stredisko, lebo dotácie vám dnes nikto nedá, ale keďže takýto model celoročnej práca sa Rudovi páči, ostal pri ňom. Nikomu nezáleží na tom, ako sa to volá, hlavná vec, že to funguje. Ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Ak jeden robí v dvoch rozličných systémoch to isté, vôbec to to isté nemôže byť, lebo sa zmenili základné podmienky. Jednako práca sa mu darí a je s ňou spokojný. Výsledky zatiaľ nevidno, a ani nemôže byť, lebo vo výchove rok nič neznamená.

Dve podujatia budú navždy spojené s jeho menom: Vianočný turnaj neregistrovaných a Svätojurská liga neregistrovaných. V oboch prípadoch zamieril na podstatu. Masovosť v športe nemusí byť prázdna socialistická fráza. Na masovosť stačí, aby boli možnosti, ostatné urobia už záujemcovia sami.

Vychádzal z takejto jednoduchej myšlienky, ale dobre si veci premyslel. Ak sa mu do ligy neregistrovaných prihlásilo mužstvo aj s Nejuranmi, bez mihnutia oka ich prijal. Veď je to zrejmé. Juranov nebolo dosť, ale chceli hrať, a tak im dal možnosť aj s Nejuranom, ktorý bol zase rád, že si zahrá. Zápas má prednosť pred tréningom, lebo zápasy sa musia stihnúť v termínoch, aby bol poriadok. Lepšie je hrať, aj keď človek nemá natrénované, ako sedieť doma. Jednoduché pravidlá, vyplývajúce z podstaty veci.

Vianočný turnaj môžete, ak chcete, vidieť ako náborové podujatie pred ligou neregistrovaných. Jedno aj druhé sa tohto roku vydarilo. Liga sa o rok rozbehne lepšie, lebo Rudo už má signály, že je záujem.

Bez pochopenia vedenia školy by sa do telocvične tých triatridsať deciek nedostalo, neboli by tam ani súťažné mužstvá a neboli by ani ligisti ani vianočný turnaj. To zdôraznil viackrát a chápeme ho. Dobrá spolupráca je východzím bodom k spokojnej vlastnej robote.

Nech sa volá partia deciek ako chce, existuje. Existuje liga a Vianočný turnaj neregistrovaných už má svoju tradíciu. Liga a turnaj sú dnes niečo, čomu sa začalo po ZRTV (základná a rekreačná telesná výchova) hovoriť šport pre všetkých, ale doteraz nenašlo v teórii oporu a v telovýchovnom hnutí nič, o čo by sa mohlo oprieť. A tu Rudo našiel jedno aj druhé. V takomto stredisku nevyrastajú reprezentanti, ale dobrí hráči áno. Je otázne, či decká zachovajú vernosť športu, ak bude stredisko dosť dlho fungovať. Ale z času na čas si v starších rokoch môžu zahrať, venovať sa svojej záľube a predĺžiť si mladosť.

Takto dal Rudo Vido hre za zelenými stolmi oveľa väčší zmysel, ako keby vychoval majstra sveta. Bolo by to síce krásne, ale sám horu bez buldozéra neprenesiete.

Už nehrá, hoci v béčku by si miesto ešte vždy našiel. No keď treba, vezme raketu do ruky, spomenie si na mladé časy a statočne sa postaví proti o päťdesiat rokov mladšiemu súperovi. Netúži po tom, svoje si už odohral a dávno pochopil, že len mladí pripisujú víťazstvám význam, aký si nezaslúžia. Ale takúto výpomoc neodmietne.

JURAJ MACHÁČEK

GARANČNÝ FOND

Vo vyspelých štátoch jestvujú mechanizmy, ktoré zmierňujú nepriaznivé dôsledky krachu podniku na jeho jednotlivé činitele. Najcitlivejším prvkom pracovného procesu je zamestnanec. Dôsledky toho, že príde o prácu, znáša nielen on, ale aj jeho rodina.

Stáva sa, že hoci človek riadne pracoval, nedostane mzdu aj niekoľko mesiacov, alebo mu ju zamestnávateľ kráti. Jeho nepriaznivú finančnú situáciu, ktorú si sám nezapríčinil, pomôže vyriešiť garančný fond.

Inštitút garančného fondu sa po prvýkrát objavil v slovenskom hospodárstve tohto roku. Povinnosť jeho zavedenia a uplatňovania vyplýva zo zákona č. 292/99 Z.z. z októbra 1999, ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 387/96 Z.z. v znení neskorších predpisov a Zákonníka práce, ako i zákona o konkurze a vyrovnaní.

Kto je odvádzateľom príspevku do garančného fondu?

Každý zamestnávateľ okrem rozpočtových a príspevkových organizácií.

Kto sa ešte podieľa na tvorbe garančného fondu?

Zo štátneho rozpočtu sa poskytuje účelová dotácia vo výške, zodpovedajúcej príspevkom do garančného fondu od zamestnávateľov.

Ako sa zamestnávateľ prihlasuje a odhlasuje?

Zamestnávateľ je povinný písomne sa prihlásiť na predpísanom tlačive ako odvádzateľ príspevku do garančného fondu na príslušnom okresnom úrade práce najneskôr v deň splatnosti príspevku. Predpísané tlačivo je prihláška alebo odhláška odvádzateľa príspevku na poistenie v nezamestnanosti a do garančného fondu vydaná Národným úradom práce a distribuovaná na jednotlivé úrady práce. Neprihlasujú sa rozpočtové a príspevkové organizácie. Pri odhlasovaní zamestnávateľa ako odvádzateľa príspevku do garančného fondu sa postupuje rovnako ako pri príspevku na poistenie v nezamestnnosti.

Kedy sa má zamestnávateľ prihlásiť?

Zamestnávateľ, ktorý je už odvádzateľom príspevku na poistenie v nezamestnanosti, sa prvýkrát musí prihlásiť v termíne od 1. júna do 1. júla 2000. Vo všeobecnosti najneskôr v deň, keď odvádza príspevok do garančného fondu a príspevok na poistenie v nezamestnanosti.

Pri odvode príspevku a jeho splatnosti, pri vymáhaní a vrátení príspevku v prípade jeho zaplatenia bez právneho dôvodu a pri penále za omeškané platenie príspevku do garančného fondu sa postupuje rovnako ako pri príspevku na poistenie v nezamestnanosti. Splatnosť príspevku je určená dňom ktorý je určený na výplatu platov. Ak takýto deň nie je určený, je splatný v prvý deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výplatného obdobia.

Zamestnávateľ je povinný odvádzať príspevok do garančného fondu mesačne vo výške 0,25 percenta z vymeriavacieho základu zamestnancov.

Príspevok do garančného fondu sa za zamestnancov neodvádza.

Zamestnávateľ odvádza príspevok na účet príslušného okresného úradu práce jednou sumou spolu s príspevkami na poistenie v nezamestnanosti, teda so spoločným variabilným, konštantným a špecifickým symbolom pre oba príspevky. Na identifikáciu v platobnom styku používa variabilný symbol pridelený Sociálnou poisťovňou, konštantný symbol 3558 pri bankovom prevode, prípadne 3559 pri úhrade poštovou poukážkou.

Ako špecifický symbol sa uvedie obdobie, za ktoré sa príspevky odvádzajú. Ak špecifický symbol nie je uvedený, platba sa zaúčtuje za predchádzajúci mesiac.

Spolu s odvodom príspevku do garančného fondu zašle zamestnávateľ príslušnému okresnému úradu práce výkaz o odvode príspevku na poistenie do garančného fondu. Mesačné výkazy aj s vysvetlivkami sú k dispozícií na okresnom úrade.

ZMENA AUTOBUSOV

Kvôli rekonštrukcii Prostrednej ulice je od 16. mája 2000 zmenená trasa autobusových liniek Bratislava - Sv Jur a späť. Ich zastávky na Krajinskej ceste a Prostrednej ulici sa zrušili. Nová trasa vedie po Bratislavskej ulici a Ulici Dr. Kautza. Zastávky sú teraz na Bratislavskej ulici pri vieche a na Ulici Dr. Kautza pred domom č. 9. Zastávky sú označené.

Bratislavská ulica je oveľa užšia ako Prostredná, a preto prosíme majiteľov motorových vozidiel, aby na Bratislavskej a ulici parkovali len vľavo, ak idete smerom hore, teda na strane bližšie k Bratislave. Najhorší stav parkovania sme mohli zaznamenať na Ulici Dr. Kautza, keď pred evanjelickým kostolom stála kopa áut v dvojstupe (zrejme pracovníci, zákazníci alspolupracovníci REMY) a poniže pred bývalou knižnicou veľký nákladniak vykladal tehly. K zastávke nebol prístup vôbec, a ak by bol šiel autobus, sotva by bol prešiel, o vystupovaní cestujúcich už ani nehovoriac.

Ohľaduplným vodičom mesto ďakuje. Tých, čo vidia len seba a svoje auto, prosí, aby si uvedomili, že komunikácia je verejná. Je aj pre nich, ale najmä pre všetkých.

ODPAD DO NOVÝCH NÁDOB

Firma Petmas - Onyx prechádza na nový systém práce s domovým odpadom. Do každej domácnosti, ktorá mala doteraz obyčajný 110-litrový kontajner na vývoz špiny, dodá novú 240-litrovú plastovú nádobu. Občania ich dostanú do užívania bezplatne a od 1. júla sa bude vyvážať raz za dva týždne. Separovaný zber papiera sa bude robiť do nádob, ktoré doteraz slúžili na odpad. Teda nádoby sa vlastne vymenia. Občanov, ktorí majú nádoby na papier, žiadame, aby ich po 1. júli nepoužívali na zber papiera. Ak sa nezapoja do zberu domového odpadu, nádobu musia vrátiť. Ak bolo v jednom dvore menej plastových 240-litrových nádob ako 110-litrových kontajnerov, občania dostanú nové plastové, aby každý mohol ako doteraz vyvážať svoj odpad.

Firma Petmas - Onyx upozorňuje občanov aj na samozrejmosť: Nehádžte do plastových nádob horúci popol. Čo vydržal plech, plast nevydrží. Prípadný ohník sa môže zmeniť na požiar. Viete, ktorý dom by sa chytil prvý? Pravdepodobne najbližší.

Prenájom nádoby je zadarmo, pri poškodení vám ju firma vymení.

Nádoba je na kolieskach a ľahšie sa s ňou narába.

Raz do roka urobí firma dezinfekciu nádob.

Rozvoz 240-litrových nádob urobí mestský úrad do 20. júna.

Ak túto nádobu do 20. júna neobdržíte, ohláste to čo najskôr na správnom oddelení mestského úradu.

Keď sa 1. júla začne vyvážať raz za dva týždne z plastových nádob, bude sa tak robiť v stredu, iba prvýkrát to bude vo štvrtok 6. júla.

Dôchodcom, ktorí sa prihlásili na vyvážanie odpadu raz za mesiac, sa bude odpad vyvážať raz mesačne v termínoch 6. 7. 2. 8. 30. 8. 27. 9. 25. 10. 22. 11. 20. 12.

Papier (pozor, už v 110-litrových nádobách) sa bude vyvážať 19. 7. 30. 8. 26. 9. 19. 10.

POZOR NA OHEŇ

Spaľovanie suchej trávy patrí medzi najväčšie požiarne riziká jarného obdobia. Keďže aj tohto roku sa vyskytlo v našom okrese viacero prípadov požiarov len kvôli tomu, že ľudia pálili trávu, keď bolo sucho a vietor a dokonca nechali húštie horieť a odišli po svojom, dovoľujeme si ich upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré hrozí.

Jar je dávno za nami a mali sme aj niekoľko dní letných horúčav a oveľa väčšie sucho, ako býva z jari. Teda, čo platilo zo skorej jari, pre neskorú platí dvojnásobne.

Nepracujte s otvoreným plameňom a nezapaľujte si cigarety na miestach so zvýšeným požiarnym nebezpečenstvom, najmä nie v lese a najmä nie, keď je sucho.

Nevypaľujte porasty, nespaľujte odpad a nezakladajte oheň na miestach, kde by sa mohol rozšíriť.

Dodržiavajte zásady požiarnej bezpečnosti pri činnostiach spojených s nebezpečenstvom vzniku požiaru.

V Jure bolo zjari, ale aj v období horúčav a sucha viacero požiarov. K mnohým nemuselo dôjsť, keby boli ľudia opatrnejšie zaobchádzali s ohňom. K ďalším nemuselo dôjsť vôbec, keby boli vo vetristý deň nechali ľudia oheň na pokoji.

Ostatne, keby ľudia pred škrtnutím zápalky aj rozmýšľali, väčšina požiarov by ani nemusela začať, alebo by sa zlikvidovala v zárodku. To je stav, ktorý sa dá docieliť len s preventívnom pomocou a ústretovosťou všetkých, ktorí čo len raz za čas pracujú s ohňom.