SVATOJURSKÉ OHLASY 4-2002

AKO SA PRENÁŠAJÚ HORY

Ak ste si mysleli, že o MS v hokeji v minulom čísle sme písali preto, že autor sa v záchvate nadšenia nevedel zmestiť do kože a že si spomenul na svoju bývalú novinársku špecializáciu, mýlite sa. Možno trochu aj to zavážilo. Jednako šport vplýva na život a konanie ľudí oveľa viac, ako tušíme. Cez hokejový šampionát aspoň na pár dní zavládlo názorové prímerie, na pár dní sme sa zjednotili, pár dni sme boli sebavedomí a bol v nás pocit, akoby všetci ľudia tejto krajiny bola jedna obrovská bytosť a jednotlivec v nej iba bunka, čo bunka, molekula alebo atóm. Je to dobrý pocit, škoda, že taký podenkový. Za dvanásť posocialistických rokov slobody sa úsilie všetkých politikov k takej vnútornej klíme krajiny ani len nepriblížili.

V posledných júnových dňoch sa dohrali majstrovstvá sveta vo futbale. Futbal oveľa viac hýbe svetom ako hokej. Ibaže v hokeji sme sa stali majstrami sveta a v Japonsku a Južnej Kórei naši futbalisti neboli vôbec, lebo tam nemali čo hľadať.

Brazília sa stretla v boji o titul v posledný júnový deň s Nemeckom a deň predtým sa na mori stretli dve bojové plavidlá dvoch nezmieriteľne rozdelených kórejských štátov v pochybnom žabo-myšom spore o pár metrov fiktívnej hranice výsostných vôd a pár ton rýb. Po prestrelke sa juhokórejský čln utopil hneď, protivník v dyme a plameňoch odplával. Na súši potom plakali vdovy a siroty a otcovia a matky. Akýsi severokórejský dôstojník potom vyhlásil, že prestrelku začal nepriateľ a že celý incident vyvolal ako propagandistický trik v súvislosti s majstrovstvami sveta.

To sa mu teda podarilo. V sobotu už majstrovstvá sveta na území Kórey neboli vôbec, lebo celý futbalový svet majstrovstiev, hráči, tréneri, funkcionári, hostia a fanúšikovia húfne opúšťal Kóreu a hrnul do Yokohamy na finále. Spory o niečo tak nepreukázateľné, ako je myslená čiara na morských vlnách, ktoré túto čiaru celkom roztrasú, nenájdu už tak ľahko zástancov a odporcov, lebo každý si uvedomuje, že obe strany sa môžu jednak mýliť, jednak klamať, až sa práši.

Jednako ak takýto zelený, stranícky zadubený mozog pochopil propagandistické možnosti incidentu, i keď si to trochu poplietol, musíme brať celú vec vážne aj v jej základnej polohe. Šport a v tomto prípade futbal hýbe myslením sveta a čím je to podujatie vážnejšie, tým viac myšlienok ľudstva by sa mohlo čo len pár dní venovať aj neprirodzenej hranici, ktorá rozdeľuje jednu krajinu na dve nezmieriteľné antagonistické polokrajiny.

Pred majstrovstvami sa myšlienkové prúdy o favoritoch vyformovali tak, že mnohí očakávali finále Francúzsko - Brazília. Prvý favorit sklamal na celej čiare: v skupine nedalo Francúzsko ani jediný gól a získalo jediný chudobný bodík. A vypadli aj ďalší horúci favoriti Taliani, Argentínčania, Španieli, Angličania a Portugalci.

Spočiatku nenápadne a potichu, ale o to úpornejšie išli za svojím cieľom obe usporiadajúce krajiny Japonsko a Južná Kórea, zástupcovia Afriky Senegal a Kamerun okrášlili majstrovstvá neobyčajným zrýchlením, rýchlosťou a celkovou atletickosťou a Južná Kórea v každom zápase nasadila aspoň na stodvadsať percent a len tá jej neschopnosť dať z množstva vyložených šancí gól a nešťastný zápas s Tureckom ju obrali o medailu.

V zápase s Tureckom dostali Kórejčania gól za jedenásť sekúnd, najrýchlejší v histórii majstrovstiev sveta a dosť zbytočný gól a druhému sa tiež hádam dalo predísť. Nebyť prinajmenšom toho prvého, zápas by sa bol vyvíjal ináč. Ale úvahy začínajúce slovkom keby sú číre bezcenné špekulácie.

Čo sú to za majstrovstvá bez Talianska, Argentíny, Španielska, Anglicka a Portugalska, ako to vyzerá že do semifinále sa prebojovali vo futbale neznáme krajiny Turecko a Južná Kórea a síce známe, ale pred majstrovstvami zatracované Nemecko? Jediná Brazília tam mala čo hľadať, tak si mysleli mnohí fanúšikovia, a tým ťažšia bola jej pozícia, s ktorou sa zázrační žongléri s loptou hravo, i keď po veľkom úsilí vyrovnali.

Boli neúspešní favoriti horší ako inokedy? Nevystihli optimálnu formu v čase majstrovstiev? Ale čo, ak boli rovnako dobrí ako inokedy, ibaže súperi boli lepší? A ak boli, natíska sa otázka prečo.

Keď sa v hrdinských prvopočiatkoch futbal ako fenomén prebojúval do mysli ľudstva a ešte dlho po tom, boli výsledky reprezentačných mužstiev zrkadlovým odrazom domácich súťaží: čím ich bolo viac a čím bola kvalitnejšia liga, tým bolo reprezentačné mužstvo silnejšie. Lenže čo teraz, keď iba krajiny s najbohatšími klubmi Taliani, Nemci a Angličania mali vytvorené mužstvo podľa tohto modelu, a v ostatných sa to legionármi len tak hemží? Keď Francúzi hneď v prvom zápase prehrali so Senegalom, nasilu sa utešovali tým, že prehrali so svojím béčkom, lebo všetci Senegalčania hrajú francúzsku ligu. Keď po bojoch v skupinách Francúzi vypadli a Senegalčania hrali ďalej, ich zvrátené útechy celkom stratili zmysel, ale: nepostúpilo áčko, nech žije béčko. Senegal naozaj odrážal vysokú kvalitu francúzskej ligy, ale v svojbytnom a nenapodobniteľnom senegalskom prejave. Talenty z Afriky prišli za veľké peniaze do Európy, Európa ich vycizelovala a oni ju na oplátku obdarovali hravosťou a dravosťou, takže obchod to bol dobrý.

Čím ďalej, tým viac futbal prerastal do kozmopolitizmu. Brazílčania a Argentínčania ozdobujú svojou hrou európske veľkokluby. V Japonsku a Kórei nadišla doba Turkov a Kórejčanov. Narástli im krídla a zrazu sa ocitli na lanách veľkoklubov s rozprávkovými ponukami. A môžete sa spoľahnúť, že z väčšiny až v tých klubov vyrastú ozajstné ozdoby reprezentačného mužstva, a to bude tiež dobrý obchod. Tieto otázky síce hýbali futbalovým zákulisím, jednako sa prejavili aj priamo na ihrisku, lebo každý vedel, že ide so svojou kožou na trh a každý ju chcel predať čo najdrahšie.

Majstrovstvá, ako vidno, neboli len o zápasoch a náhľad na zápas sa nemohol zúžiť len na to, či je zápas pekný a čo je na ňom vlastne pekné. Lebo pre jedného môže byť pekné ako sa Brazílčania maznajú s loptou a hoblík im záleží na tom, že premárnili príležitosť, veď prídu iné a ešte krajšie, pre iného strohá účelnosť Nemcov a pre iného zas niečo celkom obyčajné v podaní Turkov, čo sa napokon po mnohých analýzach odborníkov môže prezentovať svetu ako jednoduchá, ale geniálna koncepcia.

Nie je na zahodenie ani to, čím tak oplývali domáci Kórejčania: absolútny vklad každého hráča do zápasu. S pribúdajúcimi minútami aj naši, aj českí komentátori vyslovovali myšlienku, že už nadchádza chvíľa, keď stratia Kórejčania sily, lebo takto sa nedá hrať deväťdesiat minút. Ako na potvoru hneď po týchto slovách, akoby ich boli počuli, Kórejčania ešte zvýšili tempo, hoci už rezervy vlastne ani nemali, a predsa nemleli z posledného.

Napokon čo o tom toľko rozprávať, sami ste to asi videli. Jednako tento vzácny úkaz nastoľuje množstvo otázok: Kedy a kde nabrali Kórejčania takú vytrvalosť a schopnosť odďaľovať krízové momenty? Veď väčšina z nich hrá a trénuje s inými hráčmi v medzinárodnom meradle, ktorí hrali na tých istých majstrovstvách, a tí vyzerali síce dobre trénovaní, ale zapadli do priemeru.

Tréneri boli pred ťažkou úlohou a mnohí sa jej zmocnili skvele: zohnali rôznorodých hráčov z celého sveta a vtisli im svoju pečať, takže mužstvo bolo v jednotnej uniforme, lež s jednotlivcami s výrazne individuálnymi črtami.

Jednako nasadenie Kórejčanov zasluhuje analýzu, lebo ako sa podľa ich prejavu zdá, vytrvalosť sa dá získať aj inými spôsobmi ako hltaním kilometrov, lepšie povedané hltanie kilometrov samo osebe nie je a ani nemôže byť zárukou vysokého nasadenia počas deväťdesiatich, ba aj stodvadsiatich minút.

Ani sami domáci diváci neboli tým motorom, ktorí hnal Kórejčanov ešte v posledných minútach do nových a nových lavín na súperovu bránu. Objavil sa nový fenomén. Novinári nazvali kórejské obecenstvo dvanástym hráčom. Je to takmer parapsychologické spojenie vôle hráčov, trénera, lavičkových hráčov a všetkých v ovále štadióna do jednotného úsilia, ktoré hory prenáša. Akosi nám prichodí uvažovať v absurdných kategóriách, ktoré by sa pred pár rokmi stali iba terčom posmechu a výsmechu. Nerozumieme tomu o nič viac ako vtedy, jednako sa nám začína brieždiť.

Pod davovou sugesciou sme chápali viacmenej usmernenie vôle davu silným jedincom. Zdá sa, že bude treba pripustiť aj vôľu davu bez silného jedinca.

Po finálovom zápase dvoch futbalových veľmocí sa napokon radovali hravejší brilantní technici Brazílčania a Ronaldo, autor oboch gólov, ktorého novinári menovali za nástupcu Pelého a nového futbalového kráľa. Mohli si trochu počkať, lebo jeho čas, ako sa zdá, po zraneniach, neistote a trápení ešte len príde. Ako budú chcieť vystupňovať jeho umenie potom? Ronaldo sa s ôsmimi gólmi stal strelcom majstrovstiev a na budúcich, ak bude zdravý, vystrieda na čele historickej tabuľky Gerda Mullera.

Dalo sa čakať, že Brazílčania budú vo finále lepší, tvorivejší, hravejší, ale že by boli aj cieľavedomejší? To s ich prirodzeným naturelom akosi nejde dokopy. Že by európsky vplyv? Pre Brazílčanov je krásne nastrelená tyč a oklamaný brankár podľa možnosti aj jasličkami, ale mimo brány krajšia ako gól. Aj to akosi prestalo platiť. Napodiv priemerné nemecké mužstvo, ak ho porovnávame s predchádzajúcimi vystúpeniami Nemcov na iných podujatiach, bolo dlho lepšie, jeho hráči vyhrávali súboje, kým ich nezaskočil prvý Ronaldov gól. Najlepší brankár majstrovstiev Nemec Kahn sa dopustil dorasteneckej chyby, a bolo po Nemcoch, ich nasadenie stratilo údernosť, ich vôľa sa nalomila, ale nezlomila.

Nebol to zďaleka najkrajší zápas, jeho náboj bol v nesmiernej dôležitosti stretnutia a v prekvapení, že čarodejníci s loptou v razantných súbojoch s Nemcami boli čara zbavení. Kto to videl, uzná. Najkrajší zápas bol ten sedemgólový, a zase najmä v podaní Brazílie, lebo Kostaričania si nerobili ilúzie, iba spočiatku krásnym spôsobom doťahovali.

Brazílčania mávali ťažkosti s návratom domov. Aj za druhé miesto ich vítal rozzúrený dav, ale za víťazstvo im usporiadali tak ako tohto roku karneval, aký nemá páru. Brazílčania boli v doterajšej histórii štyrikrát majstrami sveta, Nemci trikrát, takže si mohli vylepšiť historickú bilanciu a vyrovnať s Brazílčanmi skóre na 4:4. No víťazstvo Brazílie im tento zámer prekazilo a stav je 5:3 pre Brazíliu.

Prvé majstrovstvá sveta tretieho tisícročia priniesli mnoho prekvapení, ktoré sa dajú zhrnúť do poznatku, že v takej vyrovnanosti platia o lepšom a horšom celkom iné kritériá ako doteraz, že neexistujú vyárendované miesta, ale iba vydobyté. A dobýjať ich vyžaduje nové, nečakané, ba netušené kvality.

PRÁZDNINY SÚ TU

Sála bývalej viechy sa deň pred koncom školského roka naplnila do posledného miesta. Rodičia s deťmi sa lúčili so školou na dva mesiace, deviataci navždy. Podľa starého jurského zvyku sa budú možno raz za päť rokov stretávať na stretávkach. V milom programe vystúpili deti pre deti, rodičov a učiteľov.

Dávno sú za nami časy, keď sa v škole len vtĺkali vedomosti do žiakov. Školy dnes žijú košatým životom. Pri dnešnej starostlivosti o školstvo ťažko povedať, ako dlho tá košatosť vydrží, lebo dnes sa nič nedá robiť zadarmo, aj keď obetavý pedagóg má za to figu. Žiaci sa stretávajú s inými žiakmi z iných škôl na poli vedomostnom, umeleckom a športovom.

Vžil sa systém olympiád. Z pôvodnej matematickej prerástli takmer do všetkých predmetov. Prístup k olympiádam a umiestnenia žiakov na nich sú zrkadlo a zrkadlový obraz vypovedá o sile a slabostiach. Ale olympiády sú iba výberový efekt, lebo sú to súťaže výkvetu na školách. Škole ide a musí ísť o všetkých žiakov, skôr o priemer.

Jurania sa na olympiádach činili. Súťažili, niektorí žiaci sa dostali aj do krajských kôl. Olympionikov na akadémii odmenili, aby im pripomenuli úspechy a povzbudili v nich súťaživého ducha, lebo postupujú vyššie. Deviataci skončili iba základnú školu, no život od nich vyžaduje viac a oni pôjdu ďalej a ak sa v novom prostredí uplatnia a presadia, možno predbehnú aj svojich terajších premožiteľov.

Škola dáva žiakom vedomosti z jednotlivých predmetov, jednako v nich rozvíja oveľa viac. Jedno decko cíti potrebu dozvedieť sa viac o tom, iné o inom. Na prehĺbenie ich schopností organizuje škola krúžky a výnimočne dobrým žiakom sa učitelia venujú vo svojich a ich predmetoch, aby súťažili na olympiádach.

Taká slovenčina rozvinie okrem vedomostí, ktoré sú nevyhnutným základom, v žiakoch aj schopnosť čítať, recitovať, štylizovať, písať, hoc aj básne, ibaže písanie nie je písanie pre písanie, lež písanie o niečom. A tak sa slovenčina stane ako forma barlou obsahu, ktorý môže byť trebárs fyzikálny, a teda slovenčina tu ďaleko presahuje svoje kompetencie. Matematika si vystačí aj sama osebe, ale fyzika bez matematiky nie je schopná urobiť krok vpred. Hľa, ako všetko so všetkým súvisí, a čo všetko škola zjednocuje.

Rozlúčka pred dvoma mesiacmi prázdnin vyslala aj signál do mesta, že škola sa k nemu primkla bližšie, lebo nadchádza doba, keď bude pod správou mesta. Prvé mesiace, čo mesiace, prvé roky nebudú ľahké, pretože v tejto krajine si vrchnosť myslí, že času dosť, aj keď ide o peniaze. Nemyslia si to ľudia, ktorí na ne čakajú, či už sú to učitelia, ktorí beztak nemajú závideniahodné platy, hoci by si ich zaslúžili, ani dodávateľské firmy, ktoré už mnohých prípadoch na iných školách vypli vodu, plyn, elektrinu len pre ťažkopádnosť celého nesystému.

Spravovanie škôl mestami je ďalší krok k demokratizácií spoločnosti. Ako ľahko a rýchlo komunisti všetko znárodnili a zoštátnili, tak ťažko a pomaly sa z toho vysomarujeme. Teraz nastane doba, keď riaditeľ školy, učitelia a primátor mesta budú musieť venovať viac energie na hlúpostinky, ktoré nebyť byrokracie by ani nemuseli nastať, ako na vlastnú tvorivú prácu, na ktorú im ostanú len zvyšky síl.

Školy dnes živoria, lebo bez peňazí sa systematicky pracovať nedá. Kým sa nepretne posledné chápadlo centralizmu, dovtedy to bude všelijako. Vyhliadka tu je, ibaže treba mať zásoby trpezlivosti.

Program sa vyčerpal a žiaci si dva mesiace oddýchnu od učiteľov a učitelia od žiakov. Jedným i druhým to dobre padne a jedni i druhí si to zaslúžili.

NEZABUDNITE NA PAPIER

29. júla, 28. augusta, 9. októbra a 20. novembra sa zbiera papier, preto nezabudnite vyložiť plechové smetné nádoby pred dom. Papier, ako iste viete, nesmie byť impregnovaný, mastný a pergamenový, a nemýľte si papier s plastikovou fóliou. Do zbernej nádoby nedávajte ani papierovú drvinu a výseky z dierkovačky.

NEBOJTE SA POLICAJTOV

Okresné oddelenie Policajného zboru by privítalo lepšiu spoluprácu občanov Svätého Jura s políciou. Situácia je dosť zlá a s prekvapením sme sa dopočuli, že Svätý Jur je, čo sa týka poriadku a pocitu bezpečnosti v meste na tom oveľa horšie ako iné obce okresu Pezinok, kde nie je policajná stanica. Stále sa nečrtá nádej, že by policajnú stanicu v Jure zriadili. Jednako pri väčšej dôvere občanov k polícii by sa situácia mohla aj tak zlepšiť. Ani polícia si nerobí ilúzie, že by po jednej výzve v novinách nastal zlom. Ale začať treba.

Polícii ide v prvom rade o to, aby sa ľudia nebáli s políciou spolupracovať. Anonymitu máte zaručenú. Ak sa vám niečo nezdá, zatelefonujte, polícia nenechá ani jeden takýto telefonát bez povšimnutia len preto, že volajúci sa nepredstavil. Napokon na mene volajúceho a oznamujúceho narušenie zákona, prípadne aj chystanie narušenia nezáleží, lebo záleží na faktoch.

To by bol iba prvý krok. Ďalšie budú nasledovať, ak ľudia pochopia a začnú ohlasovať podozrivé prípady na OO PZ Pezinok na číslo 096 152 3705.

FUTBALOVÝ POLČAS ROZPADU

Výročná členská schôdza futbalistov ŠK Svätý Jur bola 15. marca. Na schôdzi vôbec neodznela vyčerpávajúca správa o hospodárení ŠK Svätý Jur a výbor nebol schopný predložiť menný zoznam členov ŠK. Na základe týchto dvoch vážnych nedostatkov sa prijalo uznesenie, že výročná členská schôdza bude pokračovať v novom termíne, o ktorom rozhodne výbor, ale musí byť zvolaná do mesiaca, teda najneskôr do 15. apríla.

Nejde mi o hľadanie bĺch a je jedno, či budeme výročnú schôdzu z 15. marca pokladať za jednu a tú, ktorá ešte len má byť, za druhú, alebo druhú budeme pokladať za pokračovanie prvej. Nejde mi o formálnosti, ale o to, že stále nepoznáme podstatné veci, a to, že nevieme nič o hospodárení výboru a nepoznáme členskú základňu.

Ľudia z prípravného výboru medzitým rozprávali s mnohými bývalými futbalistami, či by nechceli pracovať vo výbore. Mesiac bol tak akurát na serióznu prípravu schôdze. Času bolo dosť, aby si novozískaní mohli všetko rozmyslieť a urobiť predstavy, a mesiac je dosť krátka doba na to, aby sa vedomie súdržnosti nových a najmä ich rozlet nepribrzdili, aby nezabudli. Keďže výbor schôdzu nezvoláva, a jej pokračovanie sa očividne nečrtalo, mnohí, s ktorými sa hovorilo, už pomaly aj zabudli, že chceli vo futbale pracovať.

Tie štyri mesiace ničnerobenia futbalu uškodili. Nastali prázdniny a doba dovoleniek a v tomto čase sa schôdza tak ľahko nezvolá, lebo sa nezvolala ani v oveľa priaznivejšom období v apríli. Čakáme teda na jeseň. Ale dokedy ešte?

Polčas medzi dvoma schôdzami mal trvať mesiac. Do dňa, kedy píšem tieto riadky, trvá skoro štyri. To je formálny polčas rozpadu. Modlime sa, aby nebol aj v celom futbalovom dianí.

JURAJ MACHÁČEK

PROMÉTEUS NEZABUDOL

V prvom polroku tohto roka bolo na Slovensku v poľnohospodárstve 2071 požiarov a ich priama škoda činí 55 759 000 korún a desať ľudí sa pri nich zranilo. Vďakabohu nikto zraneniam nepodľahol a nikto ani nezahynul. V okrese Pezinok a Senec bolo vlani v období žatevných prác na poliach dvadsaťjeden požiarov. Na takú plochu dosť, však?

Príčiny súvisiace so zberom úrody sú z roka na rok tie isté. Je to spaľovanie zvyškov slamy, vypaľovanie suchej trávy a kríkov a zakladanie ohňov. Spoločným menovateľom je nedodržiavanie predpisov, ktoré nespísal riaditeľ hasičského a záchranného zboru s najbližšími spolupracovníkmi za stolom v kancelárii, ale sú stereotypne sa opakujúcim odrazom neopatrnosti a lajdáctva ľudí.

Niekedy ľudia dokonca zakladajú ohne, aj keď netreba a mnohé sa rozhoria tak, že hasiči musia zasahovať, a tak vzniknú hneď dve škody: prvá je priama, teda to, čo oheň zničil sám a druhá na nafte, amortizácii a práci, ktorá sa dá presne vyčísliť. Sú tu aj predpisy, prikazujúce kontrolovať terén, a tak predchádzať požiarom. Nedôslednosť týchto kontrol zapríčiní ďalšie požiare.

Zlé uloženie (a nekontrolovanie) krmovín môže spôsobiť samovznietenie, čo zase súvisí s nedôslednými kontrolami. A sú tu ešte deti, ktoré sa rady hrajú so zápalkami. Aj o deťoch a detských hrách by mal niekto vedieť, nie?

Prví, na koho neúprosne ukazuje prst, sú fajčiari. Každý fajčiar nie že by mal vedieť, ale vie, že neopatrne zaobchádzanie so zapaľovačom alebo zápalkou môže spôsobiť požiar, ale to sa môže stať len iným fajčiarom, a nie jemu. Chodiť s otvoreným ohňom v sklade pohonných hmôt je nezmysel, a predsa to ľudia robia, hoci nie sú dobrodružne založení. Nepochopíme banálne pravdy skôr, kým sa nepopálime?

Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru upozorňuje, prosí, žiada a vyzýva: nefajčite a nenarábajte s otvoreným ohňom na miestach, kde hrozí zvýšené nebezpečenstvo požiaru. Teraz po žatve to sú najmä sklady obilia, stohy slamy, strniská a suché porasty.

Odkedy dal Prométeus ľuďom oheň, hrozia požiare. Sucho samo osebe nie je príčinou požiaru, kým nie je katastrofálne. Výnimočne to môže byť stoh slamy, lebo v ňom sa suší už preschnutá slama a hrozí samovznietenie. Od čias Prométea narábame ohňom a stále sme sa nepoučili. Najnepoučiteľnejšie sú vo svojej detskej ľahkomyseľnosti deti, jednako mnohí dospelí sú niekedy horší ako deti.

Keď dal Prometeus ľuďom oheň, bol to neoceniteľný dar. Jednako keby bol vedel, ako s ním budú ľudia nakladať, možno by si to bol rozmyslel. Keby bolo v tom čase písmo, bol by im ho dal s veľkým plagátom s nápisom Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Ale Prometeus to vedel a určite to ľuďom povedal. A od tých čias na to v jenom kuse zabúdame.

TRIDSAŤŠTYRI JUBILANTOV

Tridsaťštyri jubilantov, ktorí sa dožili 70, 75, 80 a 85 rokov, sa stretli v Codecone na milej slávnosti. O program sa im postarali deti z materskej škôlky na Bratislavskej ulici a zo základnej školy.

KEĎ ZAHUČÍ SIRÉNA III

Evakuácia je slovo, ktoré mnohým nič nehovorí a v mnohých vyvolá len nejasné predstavy. Občas ho začujeme v správach a starší si ho zapamätali z čias druhej svetovej vojny.

Hrozí aj nám evakuácia? Len v krajne nepravdepodobnom prípade, takom nepravdepodobnom, že ďalšie riadky budú skôr teoretické. Jednako treba vedieť aj veci, ktoré sú krajne nepravdepodobné, aby sa nám celkom nevytratili z pamäti, a aby sme neboli v tom nepravdepodobnom a pomaly zabudnutom prípade celkom bezradní.

V A.S. Istrochem sa kvôli plynulosti výroby uskladňuje veľké množstvo chlóru, veľmi nebezpečného plynu, o ktorom sme písali v minulom článku. Keby ho veľa uniklo, a poveternostné podmienky by plynu umožňovali sa rýchlo šíriť smerom na Jur, netrvalo by dlho a hrozilo by nám veľké reálne nebezpečenstvo. Pohyb oblaku plynu môže trvať aj niekoľko desiatok hodín, no tento čas sa môže skrátiť na pár desiatok minút. Ak sú také obrovské rozdiely v čase medzi únikom chlóru a dorazením mraku do Jura, rovnako veľké časové rozdiely sú aj v možnosti odísť s najpotrebnejším na bezpečnejšie miesto.

Evakuácia je riešenie nebezpečnej situácia tým, že na istý, kratší alebo dlhší čas opustíme svoje bydlisko, odídeme na bezpečné miesto, kde prečkáme, kým nebezpečenstvo nepominie. Modelujme si teda evakuáciu pri úniku chlóru z Istrochemu. Podľa rýchlosti plynu sa mení aj čas, ktorý máme k dispozícií na zbalenie najpotrebnejších vecí. Musíme mať na pamäti, že nevieme, na ako dlho odchádzame a že po odchode už neprichádza do úvahy vrátiť sa, keď si spomenieme, že sme zabudli zubnú kefku. Najhoršie je podľahnúť panike, nabaliť kopu nepotrebných vecí a na dôležité zabudnúť. Nesmieme konať prenáhlene, ale to vonkoncom neznamená, že budeme baliť lážo-plážo. Na batožinu dáme čitateľné visačku s menom a adresou, lebo v zmätkoch sa môže stať, že ju nebudeme mať ustavične pri sebe.

Evakuáciu vyhlasuje primátor. Zvolá štáb COO, civilnej ochrany obyvateľov, ktorý bude v spolupráci s okresným odborom COO a štábmi COO miest dočasného pobytu organizovať presun občanov na bezpečné miesto.

V prípade naliehavej potreby evakuácie dá podnik SAD okamžite k dispozícii všetky dostupné autobusy. Ubytovacie a stravovacie kapacity v Pezinku a Modre budú takisto okamžite k dispozícii, lebo je dobre odôvodnený predpoklad, že oblak chlórového plynu smerujúceho na Jur by nesmeroval zároveň aj na Pezinok a Modru.

V prípade evakuácie si zbalíme šatstvo na niekoľko dní, pričom musíme mať na mysli ročné obdobie a radšej si urobme na nasledujúce dni pesimistickejšiu predpoveď počasia. Ďalej každý z rodiny a domu musí mať deku alebo deky, hygienické potreby, potraviny na jeden deň a osobné doklady.

Pri odchode z domu alebo bytu vypneme elektrické a plynové spotrebiče, pozatvárame dvere a okná a zamkneme, aby nás počas evakuácie nevykradli, lebo podobné situácie obľubujú zlodeji, a nehľadia na nebezpečenstvo.

Medzitým štáb COO mestským rozhlasom vyhlási, kde sa majú ľudia zhromaždiť a kde budú pristavené autobusy. Pri odchode nerobme paniku, lebo panika vždy zdržiava, a nič nemôže byť horšie ako nervózne začať, zdržiavať odchod a vystavovať nebezpečenstvu tých, ktorí prídu na rad poslední. Nervozita sa potom ľudí dlho drží ešte aj na mieste evakuácie.

V mieste evakuačného pobytu sa o nás budú starať ľudia zo štábov COO Pezinka a Modry.

Po pominutí akútneho nebezpečenstva sa vyhlási koniec evakuácie a môžeme sa pokojne vrátiť domov.

DVA MESIACE PRE DETI

V našich novinách sme už niekoľkokrát pripomenuli, že 1. jún, Deň detí by nemal byť prvého, ale posledného júna. Keď boli starí ľudia z mojej generácie deti, nepoznali krajší sviatok ako Petra a Pavla, lebo ten deň alebo deň dva predtým sme dostali vysvedčenie a dali škole na dva mesiace Zbohom. To je zároveň jedna z mála vecí, v čom sú si všetky mysliteľné generácie zajedno. Starí, strední, mladí aj malí, i keď inak radi chodili do školy, sa na prázdniny ako na vítanú zmenu vždy tešili, tešia a budú tešiť.

Naše pripomienky ohľadne zmeny Dňa detí sa určite ešte nedostali na oči kompetentným, lebo by museli pochopiť. Asi im nechodia Svätojurské ohlasy. Nuž čo.

Dámy z Únie žien v Jure to pochopili hneď, prv ako sme to prvýkrát napísali. Bolo to tak, že redakcia sa nechala nimi inšpirovať, a ony predtým, ako presunuli oslavy Dňa detí z prvého čím bližšie k prázdninám, nijakú osobitnú pozornosť takýmto úvahám nevenovali. Je to prosté a nádherne prirodzené ako vtáčí spev. Deti sa tešia aj sviatku, aj vyhliadke krátkej slobody, aby boli dva mesiace deťmi.

Keby sme koľko dumali, nevydumáme nič lepšie a krajšie ako urobiť Deň detí v Jozefkovom údolí a blízkom okolí. Je to už v horách, a predsa nie celkom, nie je to ďaleko, a je tam pekne a voľne. Čo by mohol človek viac chcieť?

V predposlednú júnovú sobotu, keď už deti v škole majú pred sebou vyhliadku iba chodenia do školy bez hrozby domácich úloh, učenia a pätiek, prišli do Jozefkovho údolia deti s rodičmi i bez nich, aby sa potešili pretekmi vo vreciach a na prekážkovej dráhe, aby sa voľne poihrali a opekali si slaninku a špekáčky. Ozaj, ako preložiť špekáček z češtiny do slovenčiny? Doslova? Mastnáčik? Nezlomili by ste si pri tom jazyk? Keby ste ľudí zabili, to, čo opekajú, nenazvú ináč ako špekáček alebo ho otrocky a zle poslovenčia na špekáčik. Keby sme mali len také starosti. Ale ako ten špekáčik aj v horúčave znásobenej horúčavou vatry chutil a ako tam bolo fajn.

Pekná myšlienka je aj nenaháňať deti do pretekov napríklad na prekážkovej dráhe. Ona tá dráha nie je taká ľahká, ako vyzerá. Nech si len bežia voľne, ako im diktuje ich ešte neskazená hravosť. keď budú staršie, zasúťažia si dosť. Ale nedá sa nepretekať napríklad vo vreciach. Keby ste to deťom zakázali, aj tak budú, lebo tak im zase káže hravosť. Čo to vlastne je tá hravosť? Iba hádam to, že dieťa je ešte dieťaťom a že sa vzpiera byť dospelým, lebo ešte nenadišiel čas.

Aj Deň detí má svoj čas. Koniec júna, a nie 1. júna, aj keď sa to tak zaviedlo. Deň detí sme v Jure oslávili, keď čas na oslavy dozrel. A oslávili sme ho tak, že v deťoch spomienka ešte radostne doznieva, čo je ten najlepší odrazový mostík na dlhočizný skok do prázdnin.

RUKA V RUKE

Mesto Miroslav sa rozprestiera v objatí vŕškov neďaleko Znojma. Svätý Jur a Miroslav majú veľa spoločného. Obe mesta nie sú významné, obe ležia pod vŕškami, v oboch sa pestuje vinná réva, no v Miroslave viac ovocné stromy najmä marhule. Na základe spoločných čŕt si obe mestá vyhliadli to druhé ako dobrého partnera na cezhraničnú spoluprácu.

Ľudia z Miroslava boli v Jure naposledy začiatkom prázdnin. Tu už definitívne vytvorili to, čo dva roky pripravovali. Obe mestá uzavreli dohodu o partnerstve miest Medzi Svätým Jurom v Slovenskej republike a Miroslavom v Českej republike.

Stretnutie predstaviteľov miest a spolkov bolo slávnostné. Uskutočnilo sa v Codecone, kde po vzájomných rozhovoroch starosta Miroslava a primátor Svätého Jura a predstavitelia spolkov a inštitúcií sa utvrdili v presvedčení, že sa našli primeraní partneri, ktorí nielenže majú jeden druhému čo povedať, ale aj dať.

Nechytajte ma za slovo, nemám na mysli nejaké jednostranné využívanie partnera. To by nebola spolupráca. Dávať môžu obaja a rozdávaním bohatnúť.

Zástupca starostu Miroslava Roman Volf o partnerstve s Jurom povedal: "Spolupráca so Svätým Jurom na Slovensku v oblasti spolkového života fungovala už pred oficiálnym potvrdením spolupráce. Vinári, záhradkári, poľovníci, rybári, školy a cirkvi si majú čo povedať, aby skvalitnili svoju prácu na prospech všeobecného blaha." To platí o oboch mestách, tým sa aj vysvetľuje dávanie jedného mesta druhému. Ide o duchovné imanie, o pozdvihnutie hláv, aby oči videli, čo na našom vlastnom piesočku nie je a mohlo by byť. Ruka v ruke a hneď je cesta veselšia.

NA SKLE MAĽOVANÉ

František Bláha prišiel do Jura pred tridsiatimi rokmi roku 1972 ako učiteľ. Popri svojich predmetoch prírodopise a zemepise učil aj výtvarnú výchovu, lebo v maľovaní mal od malička záľubu. Ako veľký úspech si mohol časom zapísať, že vychoval Mariána Lišku, ktorý sa už preslávil svojskou keramikou, a akademickú maliarku Lýdiu Zvolenskú.

Mimo vyučovacích hodín sa venoval aj iným deťom v iných sférach činnosti. Viedol strelecký a šachový krúžok a vyvíjal aj ďalšiu činnosť. Penzie sa dožil v roku 1987. To bol deň, keď sa jeho život radikálne zmenil, pretože mohol všetok svoj voľný čas venovať svojej záľube, maľbe na skle.

Keď prišli do Jura ľudia z Miroslava na Morave, aby podpísali dohodu o partnerstve Miroslava a Svätého Jura, mestské zastupiteľstvo to pokladalo za dobrú príležitosť udeliť mu za tridsaťročný kus roboty v Jure a pre Jur čestné občianstvo Svätého Jura. Udialo sa to v slávnostnom prostredí pri bielo prestretých stoloch v Codecone.

Na svojej učiteľskej púti bola jeho jednou zastávkou aj jánošíkovská Terchová. Dedina a divý kraj ho očarili. V Terchovej to bolo ako stvorené na voľný zbojnícky život. Keď sa rozhliadal zôkol-vôkol, živá jánošíkovská tradícia ho neprekvapovala. Cítil ju v končekoch prstov, zobral sklo a maľoval zbojníkov a Jánošíkov. Terchová, grúne a ovce a k tomu patrili zbojníci a k Františkovi Bláhovi sklo, paleta a štetec.

V Kežmarku bol zas blízko Východnej, preslávenej národopisnými slávnosťami. Na slávnostiach načerpal toľko inšpirácie, že ju ani nestihol všetku pretaviť na obrázky tancujúcich bačov, valachov a zbojníkov a devy v krojoch s prekrásnou pestrou výšivkou.

Jeho Slovenská kúpačka je dnes v Kanade a niekoľko obrázkov s jánošíkovskou tematikou v Juhoafrickej republike. Pred tromi rokmi sme mali možnosť v jurskom múzeu vidieť jeho obrázky na skle v súbornej výstave. A môžete ich vidieť, kedy chcete, aj v Slovenskom národnom múzeu a v iných múzeách na Slovensku.

Z jeho obrázkov sála zvláštne čaro. Čo sú to za neviditeľné siločiary okolo jeho obrazov, že Juhoafričan, Angličan a Američan z tých nepreberných možností, ktoré im Slovensko ponúklo, siahli práve po Bláhových obrázkoch?

František Bláha je skromný človek, jednako má na čo byť pyšný.

V Jure sa jeho obrázky nenáhlivo menia. Zbojníci, valasi a devy sa zo skla vytrácajú a objavujú sa motívy z Jura: Svätý Juraj na koni v boji s drakom, horný a dolný kostol zo všetkých možných strán, Palfický dom a architektúra starobylých domov s malebnými zákutiami. Tu sa niečo dialo. Sám nevie, ako k tomu došlo. Prestal byť Liptákom, odkiaľ pochádza, Terchovanom a Spišiakom, kde začínal maľovať na sklo, a maľoval bačov valachov, zbojníkov a tancujúce devy v krojoch. Ani si to neuvedomujúc, začínal byť Juranom. Prezradila ho zmena motívov, tvarov a farieb na skle.

Čestné občianstvo je v dobrých rukách. V lepších ani nemôže byť.

KRESŤAN ROKA SO ŠTETCOM A PALETOU

O nebohom Karolovi Drexlerovi sme v našich novinách už viackrát v rozličných súvislostiach písali. Nebol rodom Juran, jednako len čo v Jure zakotvil, všetko svoje úsilie sústredil do myšlienky, aby sa Juranom stal. A stal sa ním rýchlejšie a bezkonfliktnejšie, ako sám čakal.

Rodom bol z Banskej Štiavnice, odkiaľ sa rodina v najnevhodnejšom čase presťahovala do Levíc. Ešte sa ani dobre neusadili, nastala osudová kaskáda udalostí: Levice pripadli Maďarsku, na gymnáziu v Karolovom maturitnom ročníku sa začalo vyučovať po maďarsky, čo zázračne, ani nevedel ako, zvládol a zmaturoval. Hneď na to narukoval do maďarskej armády a jeho útvar odvelili na východný front do Ruska. Po mnohých peripetiách sa dostal do I. československého armádneho zboru a zbavil sa maďarskej uniformy len tak, že si obliekol československú.

Umenie je nezlučiteľné s vojnou. Vojna je o moci a nadvláde a umenie o kráse a harmónii, čo žije len v mieri. Umelca vôbec nezaujíma, kto s kým bojuje a prečo. Umelec žije uzavretý vo svete rojčenia, a nie v streľbe do nešťastných ľudí, ktorí sa dostali ako on do zákopov ani nevediac prečo. Umelcov svet je tvoriť, a nie ničiť. Picasso namaľoval Guerniku, a Guernica je o vojne, viem. Lenže nie celkom tak. Je to proti vojne, a to je rozdiel.

Karol Drexler na fronte ešte žiaden umelec nebol. Ale silné zážitky na ostrej ako čepeľ hrane života a smrti ho v ňom prebudili. Silné zážitky sú tá pravá pôda na zrod umelca. Začal na fronte skicovať a maľovať.

Jeho Frontový skicár, ktorý vznikol priamo v poli, nie je zrelé dielo, lebo skicoval, ako veci videl, nestarajúc sa o to, čo zdôrazniť a čo pritlmiť a ako to vyznie. Niečo bolo v ňom, aby frontové pohoreniská videl vlastným, vojnu odsudzujúcim pohľadom. Tomu sa hovorí autentickosť a autentickosť je niečo, čo nik od života oddelený múrom akademizmu nenamaľuje, lebo na fronte nebol.

Sila umenia nie je vo vyumelkovaní, ale v sile inšpirácie a inšpirácia sa rodí zo zážitku. Čím silnejší je zážitok, tým silnejšia môže, jednako nemusí byť inšpirácia. Inšpirácia súvisí so zážitkom voľnejšie, ako sa zdá. Keby som mal aj najsilnejší zážitok, a nebudem posadnutý inšpiráciou, lebo nie som vyvolený a povolaný, nenamaľujem nič, čo by stálo za reč.

Akademickí maliari v povojnových rokoch študovali na Vysokej škole technickej na oddelení kreslenia a maľovania. Nevyznieva to veľmi výtvarne, ale po vojne boli vážnejšie starosti. Lenže učili tam ľudia ako Gustáv Mallý, Max Schurmann a Ján Mudroch. Karol Drexler skladal talentové skúšky ešte v uniforme, študovať už začal v civile.

Po skončení školy sa usadil v Jure, kde istý čas učil na I. štátnom gymnáziu v Bratislave, evakuovaný triedach vo Svätom Jure. Veru tak sa volalo gymnázium, ktoré v Jure vzniklo počas vojny a zaniklo s menom Gymnázium v vo Svätom Jure až za reorganizácie, keď ho tuším v päťdesiatom treťom zrušili.

Ak sme na začiatku tohto rozprávania povedali, že všetko svoje úsilie sústredil na to, aby sa stal Juranom, možno sa ním stal aj skrz svoje poslanie umelca. V Jure našiel, po čom jeho nepokojná duša prahla: starobylú architektúru vinohradníckych domov celkom nečakaných tvarov, mierne i strmšie zvlnené vinohrady, ktoré v jeho čase boli oveľa malebnejšie, lebo boli štekové, rúny so šípkami a tŕnkami, stienky a nádhera striedania ročných období. Jur sa mu stal jedným obrovským nevyčerpateľným námetom. Čím viac sa túlal, aby maľoval, tým viac nachádzal, stále objavoval novú krásu.

To je pre umelca šťastie.

Vo vlaňajších júlových horúčavách, v práve takých ako v deň, keď tieto riadky píšem, v tichosti skonal. Bolo to sedemnásteho dňa najhorúcejšieho mesiaca roku 2001. Večer si ľahol spať ako zdravý, a druhý deň už neprežil.

Krásny život mal, pokojnú smrť mu Boh dožičil.

Maľoval, čo videl a ako to videl. Ale darmo by ste vedeli, čo namaľoval, darmo by ste hľadali a možno napokon aj našli miesto, odkiaľ to maľoval. Váš pohľad na krajinu, ktorú videl on a ktorú vidíte aj vy, je iný. Obraz na plátne sa nekryje s obrazom, ktorý práve vidíte. A predsa je to ono, odchýlky sú nepatrné, ibaže v čom to vlastne je? Je tu kopa objektívnych príčin: svetlo, ktoré prakticky nikdy nie je rovnaké, rastliny môžu byť viac alebo menej rozvinuté, keď sa na ne pozeráte, po daždi je farba sviežejšia a tak ďalej. Obyčajný smrteľník je od takých detailov oslobodený, maliar nie. Oslobodený od toho je aj objektív polmiliónového fotoaparátu. A maliar aj úmyselne hľadá malilinkú deformáciu, kde nie je, ale jeho cit ju tam potrebuje. Tak to pociťuje, ale vysvetliť to nevie. Olej na plátne nie je fotografia. Pri dnešných počítačových technológiách by potom bolo zbytočné maľovať.

Zákutia starých domov ho očarili. Zmocňoval sa ich všetkými možnými spôsobmi, zápasil, vyhrával aj prehrával, niekedy mal pocit, že toto už by malo byť ono. Keď namaľoval obraz, mal pocit víťaza, ale keď začali farby schnúť, v pokore začal chápať, že umelec sa k ideálu viac či menej priblíži, ale že vždy siaha po nedosiahnuteľnom.

Neostal len pri maľovaní, aj keď maľovanie bolo jeho najsilnejším vkladom. Poihral sa s hlinou, tapisériou, robil monumentálnu maľbu na stenu, robil toho veľa. Jednako odjakživa vedel, a nikdy o tom nezapochyboval, že to pravé preňho je maliarsky stojan, na ňom napnuté plátno a v jednej ruke paleta a v druhej štetec.

Postojte si chvíľočku pri Trojičke a pozrite sa na roh kláštora pod strechou na slnečné hodiny. Vytvoril ich Karol Drexler so svojou dcérou Silviou Brezianskou. "Hlina je presná ako slnko," tak akosi o tom napísali vtedy noviny. Syn Karol sa zase zameral na sklo, zápasí s tvrdým, krehkým a odbojným materiálom. Sklo je ťažké a zradné pri robote. Ale keď je hotová, konečný výsledok je úchvatný.

Mal dve deti a silný vplyv na ne. Obe sa vydali po jeho stopách.

Nie dlho po smrti ho vyhlásili za kresťana roka v

Jure. Boli to preteky s časom. Nikto netušil, že dni má zrátané, a že mu ich neostáva veľa. V tichosti, aby ho potešili, pripravovali jurskí kresťania vyhlásenie Karola Drexlera za kresťana roka.

Nedožil sa toho. Udelili mu ho in memoriam. Kresťan roka so štetcom a paletou, i keď išlo o oveľa viac: o jeho dobrotivosť a bohatú dušu pokorného kresťana.