POZDRAV Z LAVICE

POZDRAV Z LAVICE je názov časopisu, ktorý si vydávajú žiaci ZŠ v našom meste. "Toto číslo venované Medzinárodnému roku seniorov je zostavené z prác žiakov VIII. A a B a IX. B. Je doplnené kresbami J. Fleischhackerovej a L. Zeliskovej pod vedením pani učiteľky M. Kresánkovej a M. Hruškovicovej," píše sa na poslednej strane Pozdravu z lavice.

Hádam najobdivuhodnejšie je, ako si také decko dokázalo vybrať motto na svoju úvahu. Nie je až také ťažké opísať niečo, čo už niekto múdry napísal a ľudia to do nekonečna opisovali, poviete si. Čo by nie. Musíte o tej myšlienke vedieť, musíte ju nájsť, musíte pochopiť, že citát základnú myšlienku úvahy vystihuje a celú ju pokrýva. Len tak je motto dobré, lebo len výstižnosť ho robí dobrým.

Najprv hádam rozprávač a ilustrátor najčarovnejšej rozprávky Malý princ

Všetci dospelí boli najprv deťmi, ale máloktorí si na to pamätajú.

DE SAINT-EXUPÉRY

Veľký filozof

Starajúc sa o šťastie iných nachádzame svoje vlastné.

PLATÓN

Vedec a humanista

Iba život, ktorý žijeme pre ostatných, má zmysel.

EINSTEIN

Básnik s filozofickou hĺbkou

Krásni mladí ľudia sú hračkami prírody, krásni starí ľudia sú umelecké diela.

GOETHE

Orientálna myšlienka má svoje čaro, lebo je inakšia

Srdce nemá vrásky

A napokon obyčajní ľudia na dôkaz toho, že génius ľudstva je aj v spoločenstve, hoci mu ako celku chýba systematické vzdelanie, no nie hĺbka myšlienky

Keď bežíte, nechajte starcov vzadu, ale nie ich ponaučenia.

NEMECKÉ P-RÍSLOVIE

Ale aj úvahy detí sa oplatí čítať. Všetky sú pekné. Nemohli sme uverejniť celý časopis, museli sme vybrať. Panebože. Niekto iný by bol celkom iste vybral dve iné, lebo každá mala myšlienku a všetky boli pekné.

PRÍBEHY AKO Z ROZPRÁVKY

Svet je plný detí, a tie majú svojich rodičov. Ich rodičia zas majú svojich rodičov. Sú to naši dedkovia a babky. Žili v inom svete, ako žijeme my. Preto aj príbehy z ich životov znejú niekedy ako z rozprávky. Sú pre nás poučením aj poznaním sveta, ktorý spolu s nimi raz odíde. Starí rodičia nás učia pracovať a vychovávajú nás, aby z nás boli slušní, múdri, vzdelaní a dobrí ľudia. Pripomínajú nám staré zvyky, a čo je hlavné - veľmi, veľmi nás majú radi. Tak ako aj my ich. Nikdy na nich nezabudneme a ani na chvíle prežité s nimi.

IVANA BRVOVÁ

KAŽDÁ VRÁSKA MÁ SVOJ ŽIVOTOPIS

Bol piatok a všetko bolo v poriadku okrem toho, že nám dali napísať slohovú prácu o starších ľuďoch. Kedysi som mala k starším ľuďom zlý vzťah, ale predsa je medzi nimi rozdiel. Niektorí svetaskúsení sú dobrí a iní sa mračia na celý svet, a nemajú radi deti a mladých vôbec. Možno majú prečo, možno sa im v detstve niečo zlé prihodilo, možno im nejaké dieťa niečo nepríjemné urobilo. Preto sa však nemusia mračiť na celý svet.

Na šťastie je ich málo a ja na každom kroku stretávam len samé milé zvráskavené tváre, ktoré ma obdaria úsmevom a potešia tým, že odzdravia. Ale tie naj, naj, najlepšie sú babkine kamarátky. Keď ma stretnú, nič iné nevravia, len aká som pekná, dobrá a milá a vraj som už dzívka na vydaj. Niekedy mi to veru celkom lichotí.

Prišla som na to, že starí ľudia nie sú vonkoncom takí nudní, ako si my mladí myslíme. Najprv som si myslela, že babky len štrikujú a dedkovia iba vysedúvajú v kresle pri kozube. Ale je to celkom ináč. Dá sa s nimi užiť veľa zábavy. Koľko len smiešnych príhod som počula od nášho dedka. Babka mu vždy povie, prečo nám také taľafatky rozpráva a či chce, aby nám rozum načisto zmäkol. Taký huncút ako náš dedko sa veru nenájde na každom rohu. Navyvádzal sa on huncútstiev. Boli nielen zábavné, ale aj poučné.

A presne to chýba nám mladým. Bože, rozprávam ako moja babka: "Tá dnešná mládež!" Podľa mňa sa táto veta dedí z generácie na generáciu. Rozdiel je v tom, že tie zvráskavené tváre majú právo vyriecť ju, lebo ony najlepšie vedia, že každá vráska má svoj životopis a keď sa tie vrásky vorú aj do našich tvári, tiež budeme mať právo na povzdych "Ach, tá dnešná mládež."

Čo môžu chcieť starí ľudia viac ako takéto tiché vyznanie?

Presýpacie hodiny. Symbolizujú čas, mladosť a starnutie. Na počiatku bola myšlienka takmer filozofická a ako ľahučko sa jej dievča zmocnilo a jednoducho ju stvárnilo.

NAKRESLILA LENKA ZELISKOVÁ

STARÍ BUDÚ VEČNE MLADÍ

Pri čítaní časopisu našich zéeškárov sme prišli k záveru, že jurské deti sú priam také nadané a múdre ako deti z iných miest. Z iných zdrojov vieme, že si takisto nevedia rady samy so sebou ako v iných mestách. Niektoré naše deti fajčia, fetujú, v nezrelej bohorovnosti neuznávajú žiadne hodnoty, vytvárajú svoju vlastnú a zmätenú hierarchiu hodnôt, a podľa týchto svojich receptov si mnohé spackajú život už v mladom veku. Nezúfajme, veď takých je len zopár a mnohé sa stihnú zavčasu spamätať. Ale naše deti aj hrajú na husle, klavír a iné nástroje, tancujú, maľujú a píšu básne i prózu, čítajú, vzdelávajú sa a ochraňujú prírodu. O počítačoch vedia viac ako dospelí, a nielen sa hrať. Takých je na šťastie viac. Deti sú také aj onaké, koľko je detí toľko aj je samostatných a neopakovateľných jedincov.

Deti nie sú zmenšeniny dospelých. Sú to po každej stránke kompletné ľudské bytosti, múdre aj nemúdre, vo svojej detskosti neisté a zároveň až nezdravo sebavedomé. Prežívajú najkrajšie obdobie života a v ňom a z neho sa formujú v dospelých jedincov. Ich charakter, túžby a sny utvára všetko, s čím sa vo svojej zvedavosti stretnú. Dobré aj zlé je, že aj prekvapujúco slabý podnet má nečakane silnú odozvu. Život nie je tak marxisticky čierno-biely a budúcnosť deti formuje všetko, s čím sa stretnú. A čo je všetko? Slabý podnet ani nezbadáme, iba tú odozvu a absolútne nechápeme, kde sa vzala, lebo podnetu, ako sa zdá, niet.

Takýto je osud detí a ľudí. Venujme teraz pozornosť deťom, ktoré si to zaslúžia. Vydať časopis ako Pozdrav z lavíc nie je robota nad sily ôsmakov a deviatakov. Monotematickosť tohto čísla im všetko ešte uľahčila. Bohatstvo myšlienok v ich úvahách o starých ľuďoch potešujúco zaráža. Viac cítia ako vedia, čo je len dobré. A to je dobré, lebo cit roky sa formujúcu myšlienku zušľachtí. Z riadkov časopisu priam vyžaruje pochopenie toho, čo by v ich veku malo byť nepochopiteľné. O starobe vedia takmer všetko, ibaže v rovine myslenia mladosti. Vedia, že aj ten najstarší bol najprv mladý, taký, aké sú teraz ony. Ale chápu blízkeho starého aj s jeho komickosťami, ako to vidia ony, láskavo a s porozumením, lebo ho majú rady. Aká je vzdialenosť od pochopenia dedka alebo babky k pochopeniu všetkých starých? A v akých fyzikálnych jednotkách sa vyjadruje?

Sú to prvé krásne náznaky humanistického chápania sveta. "Aj starí boli kedysi mladí," píše jedno dievča. "Keď bol môj dedko mladý, bol veľký fešák a huncút," napísalo iné. "Môj dedko je stále mladý." To nenapísal nikto. Škoda. Keby bolo tých úvah v časopise viac, určite by sa bola v časopise objavila aj táto myšlienka, lebo láska detí k blízkym idealizuje starých do láskavého, krásneho obrazu.

Pre vnuka a vnučku sú babka s dedkom dobrí, krásni a večne mladí. Ale len babka s dedkom a zatiaľ. Od toho nie je ďaleko k chápaniu a pochopeniu starých, a nemusí dlho trvať, kým sa v mysli dieťaťa pridružia k dedkovi a babke najprv ich priatelia a neskôr ďalší a ďalší, kým nepojme všetkých starších, kým nenájde v duchu ospravedlnenie za to, že sú mu nesympatickí, a kým si to nezačne klásť za vinu.

Máme deti všetkých tvarov, farieb a odtieňov, tak ako v každom meste, dedine, krajine a kontinente, ako na celej Zemi. Nie sme ničím výnimoční, ani tie deti. A už aj tie deti sa od seba líšia svojou jedinečnosťou a neopakovateľnosťou ako daktyly.

PRESVEDČIVÉ A ZASVATENÉ MYŠLIENKY

Matica slovenská vlani pri príležitosti Medzinárodného roku seniorov vypísala literárno-historickú súťaž na tému Zo spomienok starých rodičov. Mirko Vlasák, žiak VIII. B (vtedy ešte siedmak) ZŠ vo Svätom Jure napísal prácu Jak sa obrábajú vinohrady. Sú to spomienky na staré časy v Jure, na robotu okolo vinohradov, ako ich už dávnejšie vyrozprávali riaditeľovi jurského múzea PhDr. Jurajovi Pavelkovi jednoduché jurské ženičky, tovarichárky. O všetkých vzťahoch a súvislostiach sa dozviete z pera ôsmaka, ktorý obdivuhodným spôsobom zozbieral vzácny materiál a s citom ho položil na papier. Mirko bol taký presvedčivý a tak zasvätene predostrel porote svoje myšlienky, že mu udelila prvú cenu, Juranovi s tematikou o folklóre a spôsobe života starých Juranov. A nevyhral nejaké okresné alebo krajské kolo, ale sa stal hneď autorom najlepšej práce na Slovensku. To je presvedčivý dôvod na prečítanie jeho práce. Hľa, tu je v plnom znení.

JAK SA OBRÁBAJÚ VINOHRADY

Pamätám sa ešte na môjho dedka, hoci zomrel pred ôsmimi rokmi a ja som mal vtedy necelých šesť. Stále bol obklopený nejakými papiermi, ktoré mal porozkladané po celej izbe. Až neskôr som sa dozvedel, že spracovával materiály k dejinám mesta Svätý Jur a prekladal z latinčiny. Dvadsaťtri rokov pracoval vo svätojurskom múzeu. Keď odchádzal do dôchodku, nahovoril moju mamu, ktorá bola zamestnaná v Slovenskom národnom múzeu, aby prišla pracovať na jeho miesto. A tiež som sa dozvedel, že jej odovzdával skúsenosti a zaúčal ju.

Nedávno som prišiel za mamou do múzea pýtať si na zmrzlinu. Na stole mala kopu papierov. Zaujala ma čudná slovenčina:

Ráno o pjeci hodzinách už mosel každí bit u gazdu. Ket sme tam došli o chvílu neskúrej, už bolo zle. Tag ja sem mala dzifča dvojmesičné, chlapec pjet rokú, tú sem mala na chrpce f trávnici a sem hu donésla do vinohrada a sem hu uvázala v búdze na hinčušku a chlapec celí den hinčoval, opatroval a já sem celí tíden robila od noci do noci na tovarichu.

Fčul sme sa usilovali dokončit zelenú robotu, lebo zme sa tešili, že večer, ket dondeme, bude dobrí oldomáš. Tak spravila sa tam pekná koruna ve vinohradze v búdze a tú dve dzifčence, pekne na bílo oblečené v rukáfcoch, nésli na novém šteku a hore hlavnú ulicu sme s tím išli a celú cestu sme spívali:

Pane náš, pane náš, Chistaj nám oldomáš, Chistaj nám ho z lásky, Pleli sme zálistki. Ket zme jich napleli, Do záscer dávali, Do záscer dávali, Na chodník sipali. Achperglofská brána, Pekne malovaná, Išla bich já pres nu, Len sem zašubraná. Šubre si operem, Precaj pres nu pújdem a tím našim gazdom korunu odnesem. Vi milé panenky, Korunu zeberte A tím našim gazdom Na stúl hu pološte!

Ket sme došli došli do domu, tag nás uhoscili. Šecko bolo prestreté, zme si posedali, bolo nás jedenást, a tag sme oldomáš robili. Tag nás dobre uhoscili, donésli nám šeckého, čo zme sceli, picá, jedziva, napečeného, masa, tag zme sa najedli a ešče nám aj kúpili na plúzlu.

Mama mi vysvetlila, že ten "chlapec pjet rokú" bol môj dedko a že tie papiere sú spomienky mojej prababky - dedkovej mamy "Jag zme chodzili na tovarichi", ktoré sú v zbierkovom fonde múzea. O robotách vo vinohrade sa rozpráva aj v ďalších spomienkach mojej ďalšej prababky - babkinej mamy.

Ženi, ket išli túcit, tí kolko ráz moseli ít aj k dochtorovi, lebo tak si dala po ruki, že si aj odrazila kus prsta a dochtor sa jej pítal, že či nečula bubnovat Flajšokra, tak sa volal bubeník, kerí bubnoval po mesce, že tento rok sa majú len šteki túcit a né ruky, takže ešče aj posmech utržila."

Vinič sa u nás pestuje zásluhou rímskeho cisára Marca Aurelia Proba, ktorý nariadil légiám v čase mieru zakladať vinice. Že to bol výborný nápad pre vinohradníkov, svedčí i toto:

Naše hrózni boli velice vítané, v Juri mi máme ket aj né také zrnaté, jak sú napríklad v Modri lebo ve Švancpochu lebo v tíchto místach, gde sú rovini vícej, ale mi máme hrózni omnoho slačí, sú drobnejší, tagže naše hrózni boli predajné aj v Prahi aj ve Vídni aj v Brne aj bárgde, gde jich lifrovali, fšadze sa dobre predávali, a preto jich u nás handlírki velice mnoho vikupovali."

Ale hrozno sa dorábalo hlavne kvôli vínu. Ako sa kedysi prešovalo?

Či sa dovézlo, či sa to donosilo, prešovalo sa len a len v noci. Ve dne sa obíralo a v noci sa prešovalo. Tagže gde bol dobrí gazda, aj dve fúre si dovézel a on jich do rána oprešoval. Pravda, mosel mat na to správu. Boli aj také preše, do kerého vešlo aj štirijadvacet putén. To boli preše, hovorili, že na kamen. Mal svoju košinu, rozmer tag povedzme metr jednu stranu, druhú šedesát a hĺbku téš asi metr. Tam sa to aj v gumeních čižmách šlapalo a možná nekedy ešče skúrši hádam bosi, lebo ket tam teho tolko chcel fpratat, prví ras štirijadvacet putén, druhíkrát už moselo bit, ket sa zbíjalo, už išlo osemaštiricet putén, tak to bola pekná porcija, s takej do rána aj dvacet hekto vína naprešoval. Ale čašká to bola robota, ket sa dvíhal aj tristokiloví kamen.

Mesto Svätý Jur v rušnom 16. a 17. storočí žilo svoj zlatý vek. Svätojurské víno sa pokladalo za najlepšie z celého tunajšieho okolia. Veľmi dobrý chýr mal najmä svätojurský samotok. Vyrábali ho iba raz za 8 - 10 rokov tým spôsobom, že hrozienka liali do kade, kde vlastným tlakom vytiekla sladká šťava - esencia. Pod názvom svätojurská esencia bola známa široko-ďaleko. Uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský a jeho brat Žigmund, poľský kráľ, obľubovali svätojurské víno a s nimi celá šľachta. Ale víno chutilo nielen urodzeným:

A pri tejto príležitosci kolko mnoho ráz sa stalo, že uš chlapi boli aj ukonaní aj napití, aj spadel nekerí do teho mláta a kebi ho neboli zachránili, veru každí rok bi bol bíval né jeden, ale doví kolkí utopení."

No po oberačke sa vždy všetci spamätali a robota pokračovala. Prekopávali sa pusté pozemky, vyberali kamene, chystali nástroje, štepili štepy. Len sneh je koniec vinohradníckej roboty. Ale vinohradníci

nezahálajú. Lebo dobrí vinohradník pripravuje si správu, rúčki naráža do vidél, do motík, do škrabáku, poprípadze kosiščá si robí, a tak tú zimu prebije takímato malíma robotama a čeká potom, ket už ani to nemá, tak spokojne čeká, vikukáva, že kedi uš sneh zende a bude mocit zas ít nanovo začat tam, gde minulí rok začal."

Práca vinohradníka je jedna z najťažších. Trvá celý rok. Ale prináša aj radosť.

Zachytiť takýto život sa snažia aj v múzeu. Je to niekedy veľmi ťažké. Majú tam všelijaké zaujímavé veci: staré fotografie, staré veci, staré papiere, ale aj nové veci. Minulý rok v auguste bola mama fotografovať procesiu ku kaplnke. 1/4udia sa pozerali veľmi zvláštne, že sú objektom takého záujmu. Bol som s ňou fotografovať aj vnútrajšok kaplnky Svätého Jána, kde je historický nápis. Kaplnka bola otvorená len v tento deň. Aj tieto fotografie sú už zapísané v múzeu.

Ale mama chodí v poslednej dobe smutná a zamyslená. Má starosti s múzeom. Podpisovali sme jej s kamarátmi listinu na podporu, aby múzeu mestský úrad pridelil nejaké priestory. Za posledné tri roky sa múzeum sťahovalo trikrát. A teraz už zasa nemajú kam ísť. Čo sa stane s tými starými a novými vecami? Čo bude s takými spomienkami mojich prababiek? Čo s dlhoročnou prácou môjho dedka, mojej mamy a ďalších pracovníkov múzea? Rád by som to vedel.

VILIAM VLASÁK, VII. B

ZMENA DÁTUMU A MIESTA

Doteraz sme hody oslavovali vždy aspoň približne na deň Svätého Juraja, okolo 24. apríla. Na deň presne to nemôže byť, lebo sme viazaní na piatok, sobotu a nedeľu, a deň v týždni sa s dátumom nemôžu opakovane rok po roku kryť. Tento rok je 24. apríla v pondelok. Pravdepodobne tak či onak by sa oslava hodov posunula na koniec týždňa. A ešte k tomu do dátumových úvah sa zamiešala aj Veľká noc. Tohto roku bude Juraja na Veľkonočný pondelok, a preto sa hody posúvajú na 28., 29. a 30. apríla.

No neposunú sa len v čase, ale aj v priestore. Nebudú na námestí od Trojičky dolu, lebo niekedy v marci sa začne s rekonštrukčnými prácami v dolnej časti Prostrednej ulice a v apríli by už mali byť v plnom prúde. V čase hodov tam bude pravdepodobne jedno veľké stavenisko, celkom nevhodné pre také prúdenie davov. Do úvahy sa prirodzeným spôsobom ponúkla Ulica Dr. Kautza a Bratislavská ulica, kde by mohli byť šiatre s občerstvením.

Primátor mesta, mestské zastupiteľstvo, kultúrna komisia a všetci organizátori hodov prosia majiteľov áut z Bratislavskej a Ulice Dr. Kautza, aby v troch hodových dňoch neparkovali na ulici, a aby svoje vozidlá držali v tom čase niekde inde. Sú to len tri dni a ide o oslavy Svätého Juraja. To by sa hádam dalo. Organizátori sa takisto obracajú na občanov, ktorí majú pred domami uloženú stavebný materiál alebo sutinu, aby ich odstránili. Je to v záujme všetkých.

Pre veľkú tribúnu, ktorá stávala na námestí pri Trojičke, sa stále hľadá príhodné miesto. Kultúrna komisia sa usiluje urobiť všetko vo vychodených koľajniciach, ibaže trošku sa musí zaimprovizovať. Celková štruktúra obvyklého programu sa možno trošku nenaruší. To znamená, že výstavy, ochutnávka vín, hudobné programy a hodová zábava budú ako normálne. Možno nebudú, ak nebude veľká tribúna, vystúpenia tanečných súborov. Už teraz môžeme povedať, že ak bude veľká tribúna, budú vystupovať aj tanečníci. O presnom programe budeme informovať v hodových novinách ako obvykle.

Kolotoče, strelnice a podobné atrakcie budú v dolnej časti Jura ako obvykle.

Zmenou dátumu, tým skoro týždenným oneskorením sa nemusíme trápiť. Zmena miesta možno trošku naruší staré zvyky, a niekomu možno ani nie. Ale rekonštrukčné práce Prostrednej ulice sú dôležitejšie a sme si istí, že to každý pochopí. Hody budú, ako bývali, ibaže inde. Zmenu miesta si vynútili okolnosti a dúfajme, že v prvom roku tretieho tisícročia ich oslávime tam, kde bývali a kam patria.

Ak niekto podlieha mágii čísiel, a oslavoval spolu s negramotnými bankármi, reklamnými agentmi a dogmatickými počítačmi prelom tisícročia už na Silvestra 1999, môže osláviť prvé hody tretieho tisícročia. Kto to chápe nezaujato, môže osláviť posledné hody druhého tisícročia. Aj tak to budú tie isté hody, len pod iným zorným uhlom. Nech je ako chce, hody budú trochu iné, ako bývali. Dúfajme, že sa zaskvejú v plnej sláve v roku 2001 na novučičkom námestí.

OPADANÉ OBRAZY

Keď množstvo áut na hradskej prekročilo únosnú mieru, sprístupnilo mesto deťom celkom zdevastovaný podchod z Bratislavskej do Kollárovej ulice, aby sa so zdravou kožou dostali do školy. Vtedy sme o tom písali. Aj deti prispeli k studenej nehostinnosti podchodu svojimi malými výtvarnými dielami. Pokreslený a pomaľovaný podchod rozveselil tmavý tunel a detská maľba ho dala do držby skoro výlučne deťom, lebo okrem detí tam málokto vkročí. Aj tých je pomenej. V špičke medzi pol ôsmou a tri štvrte na osem ich tam vošlo len zopár, tých najmenších a najnesmelších.

Podchod je v prevádzke pol druha roka. Vlhkosť a zlé vetranie tvrdo útočia na omietku. Opadáva. Opadáva aj s obrazmi. Deti si nemyslia, že je to nenahraditeľná strata. Veď si namaľujú nové. Bola to taká pekná galéria ako predhistoricky vymaľované jaskyne. Tie vydržali tisícročia v takmer neporušenom stave. Tieto iba rok.

Deti majú s prehistorickým človekom veľa spoločného. Aj to, že nepokladajú skrášlenie jaskyne alebo tunela za dielo nevyčísliteľnej hodnoty. To iba uspokojili svoju túžbu po kráse. Deti po nej intuitívne túžia stále. Pomôžeme im, aby si mohli na vymaľované znovu namaľovať niečo iné?

POZNALI STE ICH?

Od 4. februára do 11. marca bola vo Vlastivednom a literárnom múzeu vo Svätom Jure v nových priestoroch v bývalej sobášnej sieni výstava kresieb amatérskeho maliara Jána Zelenku. Je to celkom prvá výstava v tejto peknej, i keď studenej sále.

Autor dal súboru názov Spomienky. Sú to portréty Juranov. Niektoré len tak, ako by sa chceli nechať na papieri zvečniť, iné sú pri rozličných prácach okolo domu alebo vinohradov. Jano Zelenka chodil po Jure a jeho chotári s otvorenými očami, a len čo zbadal niečo, čo jeho cit zaujalo, dobre si to vštepil do pamäti a neskôr doma v pokoji nakreslil. Roky tieto dielka ukladal a jedného krásneho dňa ho napadlo dať ich dohromady, z čoho vznikla pôsobivá výstava.

Otvorili ju už 4. februára a môžete si ju pozrieť do 11. marca v pracovných dňoch aj v sobotu od ôsmej do šestnástej hodiny, iba v nedeľu a v pondelok nie. Vôbec nepreháňame, ak povieme, že ju zhliadli stovky ľudí. Podľa návštevnej knihy sa to vôbec nedá zistiť, lebo je tam napríklad podpis Žiaci VI. B alebo také niečo. Nám nejde o nejaké vykazovanie činnosti, iba o ubezpečenie, že ľudia na výstavy chodia. Ak sa pridá aj škola, je len na chválu učiteľov, že aj takto sa starajú o duchovný rast detí.

Ján Zelenka začal vystavovať v roku 1983 na spoločnej výstave Krajina okolo nás v Bratislave a v tom istom roku usporiadal aj vlastnú pod názvom Rodisko moje v Malackách. Spolu to už bolo dvadsaťjeden výstav. Šírku jeho palety najlepšie vystihnú názvy niektorých jeho podujatí. Rodisko moje vypovedá o jeho vzťahu k Juru, no už Príroda a hmota z roku 1987 dokazuje jeho hĺbku a Pieniny o dva roky neskôr hľadanie a prezentáciu krásnych kútov Slovenska.

Nechceme zbytočne rozširovať objem informácií. Stačí prísť na výstavu a vidieť ju a vžiť sa do položenia človeka, ktorý žije okrem svojho obyčajného života naplneného prácou a starosťami ešte jeden vo svojom vnútri. Vnútorný nepokoj ho ženie položiť na papier, čo videl.

"Spomienky, ktoré ťažia, spomienky, vyvolávajúce úsmev úsmev, spomienky, ktoré nám dodávajú silu a optimizmus," tak charakterizovala námety a kresby Jána Zelenku Františka Hlaváčiková, pracovníčka Vlastivedného a literárneho múzea, na vernisáži. "I my máme dnes prostredníctvom kresieb amatérskeho výtvarníka, jurského rodáka Jána Zelenku príležitosť zaspomínať si... Na Juranov, ktorých sme poznali či poznáme, stretávali či stretávame. Pán Zelenka kreslí svojich blízkych, susedov, priateľov a známych in natura, podľa pamäti, ale aj podľa fotografií. A tak sa tu dnes môžeme stretnúť s Halenkovičovcami, Luptovičovcami, Raichardtovcami, Barokovcami, Hupkovcami, s harmonikárom Gustom Kedrom a mnohými ďalšími." Kto bol na výstave, videl.

Je to prvá výstava v jurskom Vlastivednom a literárnom múzeu v bývalej sobášnej sieni. Panely sú inštalované natrvalo, ak sa dá dnes niečo označiť za trvalé u nás najmä v oblasti kultúry. Výstavy sa takto dajú oveľa ľahšie a jednoduchšie inštalovať. Výtvarníkov je v Jure habadej, nech sa páči. Výstavná sieň bez výstavy je niečo neprirodzené ako dom, kde nikto nežije. Vystavovateľ je obmedzený len tým, že nemôže panely ľubovoľne meniť.

Múzeum sa už sťahovalo toľkokrát, že obe jeho pracovníčky už stratili vieru v stálosť a poriadok vecí. Ale časom ju nadobudnú a časom si zvykneme, že ak v Jure nie je kultúrny dom, je tu aspoň múzeum. Napokon kultúrne sa musíme veľmi mierniť. Obdobie posledného desaťročia nevojde do dejín kultúry nášho mestečka s veľkou slávou. Hádam v treťom tisícročí, ktoré už nakúka, sa veci obrátia k lepšiemu.

POVINNOSTI MAJITE1/4OV PSOV

Vo Svätojurských ohlasoch č. 6/99 sme už spomínali, aké kroky musí podstúpiť a podstupuje mesto Svätý Jur, aby sa vychytali túlavé zvieratá, najmä psy, ktoré ohrozujú bezpečnosť občanov nášho mesta. Vyskytlo sa aj niekoľko pohryznutí, nielen neznámymi psami, ale aj psami, ktorí majú svojich majiteľov. Majiteľom a držiteľom psov je určený tento článok, v ktorom im priblížime, aké sú ich povinnosti vyplývajúce z toho, že držia psa.

Sú to povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákona č. 215/1992 Zb. o veterinárnej starostlivosti a zákona č. 115/1995 o ochrane zvierat. Tieto zákony vytvárajú predpoklady na výkon a rozvoj veterinárnej starostlivosti chovaných aj voľne žijúcich zvierat, stanovujú správanie ľudí k nim a upravujú základné podmienky chovu a držby živočíchov.

Veterinárna starostlivosť zahŕňa hlavne starostlivosť o zdravie zvierat včítane hygieny ich prostredia, ošetrovania, výživy, predchádzania nákazám a iným hromadným ochoreniam zvierat a ich zdolávanie, starostlivosť o zdravotnú a dietetickú nezávadnosť krmív.

Zákon o ochrane zvierat, v tomto prípade hlavne spoločenských zvierat stanovuje povinnosti majiteľov a držiteľov takýchto zvierat (teda aj psov) .

Každý, kto chová alebo drží spoločenské zviera, je povinný najmä :

- zabezpečiť mu umiestnenie, starostlivosť a pozornosť v primeraných zoohygienických a hygienických podmienkach,

- poskytovať mu v dostatočnom množstve krmivo, vodu a iné tekutiny zodpovedajúce jeho fyziologickým potrebám,

- umožniť mu primeraný pohyb,

- urobiť opatrenia na zabránenie jeho úteku, teda zabezpečiť svoju nehnuteľnosť tak, aby sa zviera nemohlo dostať na verejné priestranstvo a ohrozovať občanov,

- zviera sa nesmie týrať

Uvedené zákony stanovujú množstvo ďalších špecifických povinností majiteľov a držiteľov spoločenských zvierat, v tomto článku je uvedený len výňatok tých najzákladnejších povinností. V prípade ich nedodržiavania môžu byť ich majitelia a držitelia zvierat pokutovaný.

Mestskému úradu ako výkonnému orgánu mesta vyplýva zo zákona možnosť bližšie stanoviť okrem iného aj povinnosti majiteľov (držiteľov) psov vo všeobecnom záväznom nariadení mesta (VZN).

VZN č. 2/1999 o dodržiavaní čistoty a poriadku na území mesta Svätý Jur a VZN č. 2/1995 o miestnych poplatkoch stanovuje, že majitelia a držitelia psov sú povinní:

- chovať psov s vylúčením ich voľného pohybu po verejných priestranstvách, voľný pohyb psov na verejnom priestranstve je teda zakázaný. Pri pohybe psa na verejnom priestranstve musí majiteľ a držiteľ psa zabezpečiť kontrolu správania svojho zvieraťa tak, aby nemohlo dôjsť k ohrozeniu osôb, iných zvierat alebo k poškodeniu majetku. Pes musí byť uviazaný na dostatočne pevnej vôdzke na obojku a musí mať náhubok,

- dodržiavať zásady a opatrenia na predchádzanie vzniku a šírenia nákaz a chorôb prenosných na človeka. To znamená, že pes nesmie znečisťovať verejné priestranstvo a verejne prístupné priestory (najmä detské pieskoviská). Ak pes spôsobil nečistotu (výkalmi, vnesením nečistoty do verejne prístupných interiérov a pod.) majiteľ je povinný ju okamžite odstrániť,

- dodržiavať všetky opatrenia, ktoré vydá MsÚ v prípadoch výskytu nákazlivých chorôb,

- nechať zaregistrovať psa na mestskom úrade,

- platiť poplatok za psa staršieho ako 6 mesiacov, poplatok platí každá fyzická a právnická osoba, ktorá vlastní psa.

V tomto článku sme v skratke uviedli základné povinnosti majiteľov a držiteľov spoločenských zvierat, hlavne psov. Dúfame, že po ich prečítaní si majitelia a držitelia týchto zvierat dostatočne uvedomia, čo je ich povinnosť a budú sa uvedenými nariadeniami riadiť.

Ešte upozornenie: Kto nebude tieto ustanovenia dodržiavať, môže mu byť v blokovom konaní okamžite uložená pokuta 500.- Sk, ale tým sa to nekončí. Podľa rozsahu porušenia právnych predpisov mu môže byť v správnom konaní uložená pokuta do výšky 10.000.- Sk.

Takže najrozumnejšie bude starať sa o psa, vodiť ho po ulici podľa predpisu, aby neohrozoval ľudí a iné zvieratá, lebo pes je pes, a ak nie je vycvičený, majiteľ ťažko odhadne jeho reakciu. To platí aj o vycvičených psoch, ale ich majitelia napriek tomu, že sa na ne dá spoľahnúť, nosia náhubky, a nevšímajú si dokonca ani mačky.

ZNEČISŤOVANIE OVZDUŠIA NIE JE ZADARMO

Dňa 6.10.1999 nadobudlo právoplatnosť Všeobecné záväzné nariadenie č. 1/1999 o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia. Mestský úrad týmto VZN upravil povinnosti prevádzkovateľov malých zdrojov znečisťovania ovzdušia. Čo sú to zdroje znečisťovania ovzdušia ?

V zmysle zákona č. 309/1991 Zb. v znení zmien a doplnení zdrojmi znečisťovania sú technologické celky, sklady a skládky palív, surovín a produktov, skládky odpadov, lomy a iné plochy s možnosťou zaparenia, horenia alebo úletu znečisťujúcich látok, stavby, objekty, zariadenia a činnosti, ktoré znečisťujú alebo môžu znečisťovať ovzdušie. Uvedené zdroje sa podľa tepelného výkonu členia na :

- veľké zdroje znečisťovania sú technologické celky obsahujúce stacionárne zariadenia na spaľovanie palív so súhrnným tepelným výkonom 50 MW alebo vyšším,

- stredné zdroje znečisťovania sú technologické celky obsahujúce stacionárne zariadenia na spaľovanie palív so súhrnným tepelným výkonom 0,2 MW až 50 MW,

- malé zdroje znečisťovania sú technologické celky obsahujúce stacionárne zariadenia na spaľovanie palív so súhrnným tepelným výkonom do 0,2 MW, s výnimkou lokálnych kúrenísk v bytoch v obytných domoch a v stavbách na individuálnu rekreáciu, ostatné technologické celky nepatriace do kategórie veľkých a stredných zdrojov znečisťovania, plochy, na ktorých sa vykonávajú práce, ktoré môžu spôsobovať znečisťovanie ovzdušia, skládky palív, surovín, produktov a odpadov a zachytených exhalátov a iné stavby, zariadenia a činnosti výrazne znečisťujúce ovzdušie.

Ďalšími zdrojmi znečisťovania sú pohyblivé (mobilné zdroje znečisťovania) zariadenia so spaľovacími alebo inými hnacími motormi, ktoré znečisťujú ovzdušie, najmä cestné motorové vozidlá, železničné koľajové vozidlá, plavidlá a lietadlá. Emisné limity pre mobilné zdroje znečisťovania ustanovuje Ministerstvo dopravy, spojov a verejných prác SR všeobecne záväzným právnym predpisom.

Poplatok za znečisťovanie ovzdušia platia právnické a fyzické osoby oprávnené na podnikanie (ďalej len prevádzkovateľ). O poplatkoch za veľký a stredný zdroj znečisťovania ovzdušia rozhoduje okresný úrad. O poplatkoch za prevádzkovanie malého zdroja znečisťovania rozhoduje obec.

Povinnosti prevádzkovateľa malého zdroja znečisťovania :

- oznámiť každoročne do 15. februára mestu Svätý Jur za každý malý zdroj znečisťovania ovzdušia spotrebu palív a surovín, z ktorých znečisťujúce látky vznikajú, a ďalšie údaje potrebné na zistenie množstva a škodlivosti znečisťujúcich látok vypustených do ovzdušia za uplynulý rok, najmä o druhu a kvalitatívnych ukazovateľoch palív a surovín, počte prevádzkových hodín malého zdroja znečisťovania ovzdušia a o druhu a účinnosti odlučovacích zariadení.

- platiť poplatok za znečisťovanie ovzdušia v zákonnej lehote,

- umožniť povereným pracovníkom mesta Svätý Jur kontrolu malého zdroja znečisťovania a poskytnúť všetky potrebné údaje o jeho prevádzkovaní.

Poplatok prevádzkovateľa malého zdroja sa pre každý zdroj určuje na kalendárny rok paušálnou sumou na základe údajov ohlásených v oznámení úmerne k množstvu a škodlivosti vypustených znečisťujúcich látok alebo k spotrebe palív a surovín, z ktorých znečisťujúce látky vznikajú.

Týmto upozorňujeme všetky právnické a fyzické osoby oprávnené na podnikanie, ktoré prevádzkujú malý zdroj znečisťovania, a do 15. februára nepodali oznámenie v zmysle uvedeného, aby tak učinili čo najskôr. Ak sa obec o porušení tejto povinnosti dozvie, musí uložiť pokutu (v zmysle zákona č. 401/1998 Zb. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia nemôže ju neuložiť) až do výšky 20.000.- Sk.

VYSIELA SVATOJURSKÁ TELEVÍZIA

Tesne pred uzávierkou tohto čísla začala naša káblová televízia vysielať na svojom uzavretom okruhu písomné spravodajstvo, reklamu a ponuku pracovných miest. Tvorcovia tejto stanici dali meno Svätojurská televízia. Nevysiela ako bežné stanice skĺbením obrazu a zvuku, ale ako teletext: písomné spravodajstvo podfarbujú hudbou.

Hádam mohli na svoju existenciu vopred upozorniť, lebo vysielajú na kanáli, kde je aj STV 1, a kto si vopred vybral program na ten čas, kedy vysiela Svätojurská televízia, mal smolu, lebo STV 1 sa vypla a naskočila Svätojurská televízia. Technicky je to pre mnohých neprekonateľný problém, ale kto len trošku rozumie veci, môže vložiť do pamäti televízora obe stanice.

ASPOŇ TENTO DEŇ ZA CELÝ ROK

Zima prešla a je tu Medzinárodný deň žien. Už vyše mesiaca zima odchádza a nadchádza jar. Úporný zápas bol dlho nerozhodný a možno ešte je. No darovať snežienky ženám k ich sviatku nebude ľahké. Odkvitajú, ich čas dozrel. Možno ich nahradia prvé fialky. Bude ich ešte málo, o to budú vzácnejšie. Ženu ani květinou neuhodíš je názov českého filmu. Ženu kvetinou obdaruješ, povedzte si 8. marca.

Hádam už utíchli spory o tom, či Medzinárodný deň žien je, alebo nie je sviatok hodný dneška. Socializmus ho sprofanoval, ale nevykorenil z povedomia ľudí. Mnoho svetových organizácií a hnutí má v svojom programe boj o ženské práva. Keby aj nemali. Desať rokov sa MDŽ zmietal v protichodnosti názorov a vyšiel z toho procesu očistený a posilnený. Je tu.

Nemusíme už ani spomenúť boj o práva žien na papieri. Naše ženy ich majú všetky. Skutočné práva vo všednodennom živote si postupne vydobýja každá na svojom, našťastie nekrvavom a nedymiacom bojisku.

Ak chcete, môžete to vidieť aj ináč: pripomíname si MDŽ ako deň vzdania úcty ženám, ako pripomienku ich zásluh na spoločnom živote. Kytička je to najmenšie. Stála úcta, stála rovnoprávnosť a stála rovnopovinnosť, ak sa dá v tejto súvislosti použiť tento novotvar, to je to, po čom žena túži. Okrem kytičky im darujme aj toto, lebo kytička je len symbolická forma, ktorej chýba obsah.

Kytička ženám z vďaky, aspoň tento deň za celý rok.