NOVÉ MILÉNIUM NA NOVOM NÁMESTÍ

Súženie ľudí, čo bývajú na Prostrednej ulici, sa pomaly chýli ku koncu. Už dávnejšie prestal buchot, rachot, kvílenie a hvižďanie strojov v hladine vysoko nad všetky mysliteľné normy sprevádzajúce zemné práce. Kto nemusel, do Prostrednej nevkročil. Nevkročil cez deň a večer sa jej každý vyhýbal ešte viac, lebo núdzové osvetlenie z mestského domu ťažko zápasilo s tmou, oslepovalo, ale neosvetľovalo.

V týchto dňoch, keď sa vám dostávajú do rúk vaše Svätojurské ohlasy, ešte nikto si nie je celkom istý, kedy nastane onen dlho očakávaný okamih v gála so strihaním pásky a veselou streľbou šampanského. Nikto vám nepovie, kedy a na ako dlho sa zastavia práce pre nepriazeň počasia. Ale malo by to byť 9. decembra. Termíny sú napnuté, ale stihnúť sa dajú.

Na počasie sa žiaden stavbár nemôže sťažovať. Horúčavy dali ľuďom naozaj zabrať, ale hodiny, kedy sa nedalo pre nepriazeň počasia robiť, sa dajú ľahko zrátať. V horúčavách bolo najhoršie. Byty a obchody bolo treba vetrať, no zároveň by bolo najlepšie okná hermeticky uzavrieť, lebo prostredná, to bol jeden skoro horolezecký terén nad ktorým ležal ťažký nehybný oblak prachu. Okná mali byť kvôli horúčave otvorené, ale kvôli prachu zatvorené. Obchody mali mať dvere dokorán, aby sa v nich dalo dýchať a súčasne dobre zavreté, aby tam ten mikroskopický prach nevnikal. 1/4udia z Prostrednej si svoje užili, a kým budú žiť, nebudú chcieť o žiadnej rekonštrukcii ani počuť.

Jednako to stálo za to. Alebo nie? Utrpenie je už za nami, pred nami sa črtá nové námestie. Vyzerá čudno prázdne. Chýbajú agáty, elektrické stĺpy, drôty a výbojky. Všetko toto, čo bolo nad plochou, zapĺňalo priestor, a teraz toho niet. Ale stromy je mesto povinné dosadiť kus za kus. Na to sa zaviazalo. Keby aj nie, kus za kus prikazuje zákon. Ostatne akoby vyzeralo veľké, priestranné námestie bez stromov? Ak sa na námestí má snúbiť staré s novým, k lucernám, fontáne a starej studni stromy patria. A patria tam aj lavičky. Bude to čosi ako pešia zóna spestrená slabým automobilovým ruchom po červenom koberci. Napokon je veľa miest, ktoré nechali pokračovať vozovku z rušnej ulice do parku, ktorá ho preťala a vústili do inej ulice. A často sú to nie veľké, ale obrovské parky.

Mestský rozhlas už funguje, ale na Prostrednej, teda tam, kvôli čomu bol vlastne niekoľko mesiacov odstavený, ho ešte stále nepočuť. Alebo ho už ozvučili, kým ležal časopis v tlačiarni? Po novom podklade sa už dá pekne pohodlne chodiť. Červený pás oproti mestskému domu už tiež pekne podrástol. Od hradskej po Felcánovu je už tiež položený. Skrátka, finiš je tu. Červené dlaždice nie sú na ozdobu, farebné odlíšenie má svoj zmysel: po červenom budú chodiť autá, bude to vozovka. Mesto sa rozhodne zasadí za také riešenie dopravnej situácie na Prostrednej ulici, aby sa tam ťažké autá dostali len vo vážnych prípadoch a s oprávnenou výnimkou.

Viem, v jednom z predchádzajúcich čísiel sme písali o asfaltovej vozovke. Nie je to naša vina. Vtedy to tak malo byť. Medzitým prišlo k zmene projektu, alebo ako sa tomu hovorí, nepoznám presný termín. Teda červená bude cesta a všetko ostatné v tmavosivej bude pre pešiakov.

Stromy. Bez stromov je námestie ako pustatina. Ale, koľko stromov sa vyrúbalo, toľko musí vyrásť, zákon je neúprosný. O tom, kedy sa nasadia, sa rozhodne v najbližších dňoch. Viac z toho pozerá jar, lebo sadiť odrastené stromy v zime, keď číha nebezpečenstvo mrazov, je nerozum.

A teraz zopár termínov, ako sme sa ich dozvedeli na mestskom úrade. Chodníky, žulová dlažba stredom námestia a vystavenie, ale nie dohotovenie fontány a studňa budú hotové do 30. novembra, osvetlenie, technológia fontány a lavičky, plagátové valce, fontánky na pitie a koše na odpadky do 9. decembra. Ale ktosi kompetentný povedal, že bude rád, keď to bude hotové do Vianoc. Konečne od deviateho do Vianoc ostávajú len dva týždne.

Dostali sme a do celkom blízkej, jednako predsa len budúcnosti. Ten deň budeme už na začiatku nákupnej predvianočnej horúčky, v duchu už žijeme Vianocami a o pár dni na to nás čaká Silvester, oslava konca roka, desaťročia, storočia a tisícročia.

Nové milénium privítame na novučičkom námestí.

INÝ OBRAZ SVETA

V múzeu na mestskom dome je od 6. októbra výstava Heleny Okasovej-Achbergerovej pri príležitosti jej životného jubilea. Otvorená bude do 18. novembra.

Helena Okasová bola profesorkou výtvarnej výchovy na pedagogickej škole v Modre, kde učila od roku 1959 až do odchodu do dôchodku v roku 1986.

Ak učí učiteľka výtvarnej výchovy na základnej škole alebo na gymnáziu, venuje sa svojmu predmetu tak obyčajne, normálne. Vie, že veľa žiakov nemá talent, niektorí výtvarnú výchovu zľahčujú, niektorí ju berú ako nutné zlo. Takto môže trošku poľaviť v nárokoch na žiakov i na seba a vybudovať si z toho zopár oddychových pohodlných hodín.

No na pedagogickej škole je to celkom ináč. Výtvarná výchova a ďalšie predmety, ktoré majú vo svojom názve slovo výchova, tvoria širší základ vyhliadnutej práce žiačok, z ktorých raz budú učiteľky v materských školách. A škôlka je miesto, kde učiteľky kladú deťom základy a aké základy, taká stavba.

Učiteľke na pedagogickej škole sa dobre učí, lebo aj keď niektoré žiačky nemajú talent a záujem, aspoň ho predstierajú. Usilujú sa, lebo hlina, farby a drevo sú ich budúcnosť práve tak ako tóny klavíra a huslí. A nezabúdajme, že vštepiť žiačkam cit a rozvinúť ho je ťažšie ako dať im poznatky.

Výtvarníčka na pedagogickej škole musí sledovať vývoj a sama sa musí vyvíjať, nesmie skĺznuť do rutiny, a už vôbec si nemôže dovoliť stratiť dych. Ak má teda uľahčenú prácu tým, že trieda prejavuje záujem (pripusťme, že aj trochu predstieraný), jej pedagogická práca je pre ňu výzva. Sama učiteľka sa musí vyvíjať svojou prácou aj prácou svojich zvereníc. Vlastne každý obraz, každá soška aj tej najnetalentovanejšej a najlajdáckejšej žiačky jej pomáhajú v jej osobnom výtvarnom vývoji. A tu je bod, kde sa dosahuje jednota celého procesu, z ktorého rastie výtvarník. Zároveň je to bod, ktorý učiteľku so žiačkami posúva vpred, lebo tu neexistuje žiadna cesta späť.

Výtvarník, ktorý sa oddal výchove, má trošku presmerované svoje úsilie. Maľovať a zápasiť s hmotou, aby vznikol iný obraz sveta, to má jasný a presný smer. Ale učiť maľovať a zároveň maľovať vyžaduje viac. Človek sa nemôže iba oddávať čírej radosti z tvorby a vášnivému a bolestnému hľadaniu svojej výtvarnej pravdy. Musí si zvyknúť na širokouhlý záber: na jednom okraji je výchova a práca so žiačkami a na druhom vlastný výtvarný rast. A medzitým je milión všeličoho, čo sa musí urobiť, aby bolo životné dielo ucelené.

Preto sa Helena Okasová počas celej svojej pedagogickej činnosti venovala aj detskému výtvarnému prejavu, písaniu metodických článkov a spolupracovala na tvorbe osnov. Chodila na medzinárodné sympózia o výtvarnej výchove na školách. Bola členkou Slovenskej komisie pre tvorbu učebníc. Čakám, kedy sa spýtate: Ako si pri tom všetkom našla čas na vlastnú tvorbu?

Tá tvorba je tu. Do 18. novembra ju ešte každý môže vidieť a výstava Heleny Okasovej každému znovu potvrdí teóriu, ktorú naše noviny hlásajú, že v Jure je percentuálne viac výtvarníkov ako kdekoľvek inde. Každý má iný prejav, takže budúcnosti nových a nových výstav stále svieti zelená.

KAŽDÝ KAPITÁN S VLASTNÝM KURZOM

Začiatkom októbra sa zišli na Mestskom úrade vo Svätom Jure predstavitelia Slovenskej autobusovej dopravy Ing. Martinkovič z OZ Pezinok, pani Mikulášovýchová a pán Jendek zo SAD Bratislava s primátorom Svätého Jura Ing. Alexandrom Achbergerom, aby si pohovorili o tom, o čom už miliónkrát v iných zostavách hovorili, a k ničomu poriadnemu nedospeli.

Odvtedy, čo bývalá ČSAD zaviedla extra jurskú linku, sa všetci nejurskí šoféri proti Juranom sprisahali, inak sa to nedá pomenovať. Zrejme to súvisí s nárastom počtu cestujúcich. Najprv sa len vyhovárali, vraj onedlho alebo naraz s nimi ide aj jurský autobus a oni, kým vyjdú z Bratislavy, budú preplnení. Vyvrcholilo to až prípadmi, že cestujúceho do Jura zobrali, dokonca mu predali lístok, a potom v Jure nezastavili. Skúsenejší cestujúci dokonca vedeli, ktorým nejurským autobusom sa dá spoľahlivo dôjsť do Jura, ba dokonca vedeli aj to, ktorý šofér z toho istého spoja ich vezme, a ktorý nie.

Máme pred sebou záznam o tomto stretnutí štyroch.

Primátor oboznámil zástupcov SAD s tým, že niektoré jurské autobusy z Jura do Bratislavy dosť meškajú, čo sám preveril a pred zástupcami SAD aj potvrdil. Pán Jendek tento poznatok preverí v SAD, pohovorí si s vodičmi a preverí aj to, či sú šoféri schopní cestovný poriadok dodržať.

Mesto požiadalo, aby v Jure stáli aj zrýchlené spoje, ktoré prechádzajú cez Jur poloprázdne.

Celkový obraz z toho je asi takýto: šoféri si robia, čo chcú. Niektoré autobusy majú napísanú v cestovnom poriadku v Jure zastávku, ale ju vynechávajú. Toto potvrdila aj pani Mikulášovýchová, ale zároveň uviedla, že tieto spoje spadajú pod SAD Myjava, Trnava a Trenčín. A na organizáciu ich cestovných poriadkov nemá SAD Bratislava absolútne žiaden dosah.

Niektoré linky sú preťažené a mnohí šoféri odmietajú v Jure zastať.

Toto nie je v zápise, ale na doplnenie: Niektoré autobusy, ktoré majú podľa cestovného poriadku v Jure stáť, nemali na smerových tabuliach uvedenú zástavku aj v Jure. Tabuľky sa doplnili tak, aby bolo zrejmé, že autobus v Jure stojí a mesto Svätý Jur to SAD zaplatilo alebo zaplatilo aspoň časť, to nevieme, a ani to nie je podstatné, a autobusy aj tak v Jure nestáli. S tým sa urobil poriadok, aspoň podľa tvrdenia SAD.

O tom spomínanom poriadku si redakcia dovolí pochybovať. Ak ste v poslednom čase šli autobusom, ktorý vás do Jura nechcel zobrať, alebo vás vzal, a v Jure nezastal, napíšte nám, alebo príďte a porozprávajte nám o tom. Bolo by vynikajúce, keby ste mali aj cestovný lístok, z ktorého sa dá vyčítať, skoro všetko, iba to nie, či autobus v Jure naozaj stál, alebo nie.

Redakcia (a zrejme aj cestujúca verejnosť) je presvedčená, že za tým stála svojvôľa a zlomyseľnosť jednotlivých šoférov. Každý akoby chcel dokázať, že on je na palube kapitánom a on rozhoduje, koho zoberie, a koho nie. Mnohí podľa tvrdenia SAD už aj na výplatnej páske pocítili, že nie sú kapitáni, ale iba radoví námorníci, ktorí musia poslúchať, lebo loď nemôže plávať odrazu niekoľkými smermi.

Čo sa týka meškania Jurských spojov: som presvedčený, že autobus, ktorý dávno patrí do šrotu, nemôže dodržiavať cestovný poriadok. V tlačenici v meste nikoho nepredbehne, je iba predbiehaný. Rovnako som presvedčený, že cestovné poriadky sa zostavujú v úrade, pričom zostavovateľ, ak sedí na Nivách, sa nepozrie ani len von oknom, aby videl obyčajný autobus. A už vôbec neverím, že niekto zo zostavovateľov sa čo len raz posadil do auta so stopkami v rukách a prešiel si po meste trasu presne podľa cestovného poriadku, aby zistil, kde to viazne.

Meškanie naberie autobus pochopiteľne v Bratislave, kde sú ulice čoraz preplnenejšie a jedny svetlá sa prechádzajú aj na päť-šesťkrát, a pri zdĺhavom nastupovaní do preplneného autobusu. Cesta z Nív až do Dynamitky je pre šoféra utrpenie. Pezinský alebo modranský autobus stratu vonku z mesta môže dohnať, jurský na tom kúsku nie. Toľko na obhajobu jurských šoférov. No nemôžeme obhajovať tých, ktorí prídu do Jura načas a na otočke na Neštichu si oddýchnu tak dlho, že vyrazia s meškaním. Aj to sa stalo a taký šofér si priam pýta, aby si naňho vrchnosť posvietila. Darmo príde taký autobus na Nivy načas, keď cestujúci zmeškal v Rači alebo v Krasňanoch, čo podľa cestovného poriadku mal pohodlne stihnúť.

Je tu ešte jedna vec. Málokto má cestovný poriadok v hlave. To nikto nikomu nemôže zazlievať. Keď prídete na Bajkalskú, s hrôzou zbadáte, že jurská zastávka je od zastávok ostatných autobusov smerom na Modru dobrých päťdesiat metrov, ak to vôbec zbadáte, lebo večer a v pošmúrny jesenný alebo zimný deň tak ďaleko nevidno.

Kto to takto skoncipoval? Ak idete od športovej haly smerom ku kasárňam, hneď od začiatku alejí zastávok natrafíte na samé známe Pezinky, Modry, Časté a Trnavy, len Jur je v nedohľadne. Ak sa vydáte hľadať jurskú zastávku, môžete sa spoľahnúť, že medzitým vám autobus, okolo ktorého ste prešli a v Jure mohol stáť, ujde. Keď napokon nájdete ďaleko od známych smerov jurskú zastávku, buď ste autobus zmeškali, alebo aj tak v tom čase nejde, a behom sa musíte vrátiť tam, kde ste už raz boli.

O tomto sa nerokovalo vôbec. Že by to nikto nepociťoval prinajmenšom ako nezmysel, ak už nie ako ujmu?

Podľa zápisu, ktorý máme ešte vždy pred sebou a podľa listov od SAD mestu Svätý Jur sa zdá, že s vecou sa pohlo, ale iba na úrovni korešpondencie vrchnosti. Nás zaujíma, ako to pocítil bezmocný a bezbranný cestujúci.

Ak máte zlé skúsenosti, naozaj vezmite pero a napíšte. Jedna vrchnosť s druhou môžu ohľadne občanov a cestujúcich uzavrieť zmlúv, koľko chcú. Ale nieto kontroly, či sa aj dodržiavajú. Nateraz je situácia taká, že všetky autobusy, okrem tých, čo nemajú v cestovnom poriadku v Jure vypísanú zastávku, by v Jure mali stáť. Výnimku tvoria len autobusy z SAD Myjava, Trenčín a Trnava. Či tie, ktoré majú zastaviť, zastavia, alebo nie, vám neustrážia ani páni a dáma z SAD, ani primátor. To môžu kontrolovať len cestujúci.

Sú to vlastne maličkosti, lebo keby mali šoféri trochu porozumenia a trochu aj mysleli, vôbec k tomu nemuselo dôjsť. Ale rozprávajte niekomu o maličkostiach, keď sa previezol do Grinavy a s prevezením, čakaním a cestou späť stratil hodiny. Naozaj ide len o porozumenie a je skoro smiešne, že sa samozrejmosti musia vydobýjať schôdzami, listami a krátením prémií či odmien.

Ostatne skoro každý si dnes lístok kupuje pri každej jazde, nie ako voľakedy, keď väčšina cestujúcich mala mesačné alebo týždenné lístky. Preplnené autobusy sú príznakom doby a základom všetkých týchto problémov s cestovaním. A všetko sa bude len zhoršovať, lebo zastaralý vozový park ďalej starne a bude starnúť ešte rýchlejšie.

MLADÉ VÍNO POŽEHNANÉ

V stredu 8. novembra sa požehnávalo vo svätojurskej vieche mladé víno. Je to prastarý zvyk, na ktorý sme za socializmu celkom zabudli. Tohto roku sa konal v Jure tretí ročník Svätomartinského požehnania mladého vína.

Horná miestnosť viechy bola plná ľudí a vína. Víno požehnal rímskokatolícky farár Jozef Bohunický a evanjelický kaplán Daniel Mišina.

Požehnanie je požehnanie. Je to pekný zvyk a človeku veriacemu dáva istoty a zábezpeky, že víno, ktoré bolo pri požehnaní dobré, vyzreje v ešte lepšie. To je tá krajšia, duchové strana mince požehnania. Druhá je prízemnejšia a praktickejšia. Trochu sa nesie v duchu reklamy. Každý sa chce pochváliť svojím vínom, no aj ochutnať víno iných, aby mohol posúdiť rozdiely.

Plná miestnosť, plná vína. Požehnanie sa symbolicky prenieslo aj na vínov pivniciach a keďže Boh je dobrotivý aj na víno tých, ktorí ho na požehnanie nepriniesli.