Svätojurské Ohlasy 7/2000

SVATÝ JUR DRUHÝ

ŠK Svätý Jur, futbalové mužstvo starých pánov usporiadal 5. ročník halového futbalového turnaja Memoriál Milana Paliatku. Turnaj sa konal v basketbalovej hale v Pezinku za účasti štyroch mužstiev starších futbalistov, hralo sa systémom každý s každým, dvakrát 20 minút. Zvíťazili starí páni Artmédia Petržalka, druhí skončili starí páni ŠK Svätý Jur.

Výsledky ŠK Svätý Jur: ŠK Limbach, 2:0, góly: Gašparovič, Beladič, Vineko Pezinok 2:1, Grančič 2 - Maluniak, Artmédia Petržalka 3:6, Koník 2, Oster - Czefalvay 2, Petrus 2, Valko, Mandzák.

Zápasy rozhodovali rozhodcovia Slovenského futbalového zväzu. Po skončení turnaja bolo posedenie hráčov všetkých zúčastnených mužstiev pri pečených kurčatách a dobrom víne.

MALÝ A VEĽKÝ

Futbal je šport, ktorému každý rozumie. A skoro všetci, čo si to o sebe myslia, sa mýlia. Nerozumejú mu mnohí, ktorí by ho mali mať v malíčku. Jednoduchosť jeho pravidiel je ako hrubý plášť, pod ktorým sa skrýva množstvo prekvapujúcich detailov historicky siahajúcich až k samým počiatkom tejto peknej, obľúbenej a po celom svete rozšírenej hry. Z veľkého futbalu na stometrových ihriskách s jedenástimi hráčmi po výstavbe množstva hál s rozmermi okolo štyridsaťkrát dvadsať vzniklo aj niekoľko variácií malého futbalu. Pamätáte si na lenivú loptu? Bola ohromne v móde, ale ako rýchlo zažiarila, tak rýchlo zhasla, a utiahla sa na okraj záujmu, ale malý futbal trvá, lebo tu je odvtedy, odkedy prvýkrát niekto kopol do lopty.

Futbalová myšlienka v sebe skrýva veľkú variabilitu: môže sa hrať od dvojíc bez brankára, dokonca dvaja proti jednému do ľubovoľného počtu hráčov vysoko prekračujúc aj pravidlami vymedzenú jedenástku. Ide to aj tak a všetko závisí od potrieb, tvorivosti a prispôsobivosti tých, čo si chcú práve zahrať.

Nech by puristicky založený slovenčinár namietal ako chcel, slovu plácek sa nevyhneme. Môžeme ho poopraviť na plácok, ale toto mechanické poslovenčenie, mi ani ten blb počítač neuznal za spisovné slovo. Viem to. Jednako slovo plácek alebo plácok sa nedá ničím nahradiť.

Vlastne všetci niekdajší futbalisti vyrástli na pláckoch práve tak ako najlepší Brazílčania robili svoje prvé futbalové kroky na plážach. Predsieňou veľkého futbalu je malý futbal. No nie je len predsieňou. Všetci futbalisti sa k nemu vracajú, aj keď hrajú svoje súťaže a aj keď zavesia kopačky na klinec. Nie je to len pre nostalgiu spomienok, ale preto, že futbal ich opantal, na veľký sú pohodlní, ale malí sa dá hrať aj s najvyšším nasadením, aj s nasadením pohodlných dobrých technikov. Vracajú sa k nemu aj najžiarivejšie hviezdy na tréningu veľkého futbalu.

Niektorí sa k nemu nemusia vracať. Mnohí hrajú len malý futbal a stačí im to. Táto hra má v sebe neodolateľné čaro.

FAIR-PLAY NIE SÚ LEN SLOVÁ

Raz v sobotu na sklonku novembra sa hral na hádzanárskom ihrisku tretí ročník futbalového turnaja neregistrovaných hráčov o Pohár predsedu Spolku vyslúžilých vojakov. Hralo sa za chladného, ale inak prijateľného počasia a divákov bolo len o trošku menej, ako keď sa na veľkom ihrisku hrá tretia liga. Keby sme teraz pridali výsledky, polčasy, rozhodcov, strelcov a tabuľku, už by sme aj mohli skončiť. Ale neskončíme, lebo ak aj výsledky nepôjdu do sveta, nech ide do Jura odkaz niekoľkých pekných myšlienok z turnaja.

Hráči VŠ sedeli po zápase pri čaji a rozprávali sa o tom, ako hrali. Jeden z nich povedal, ako neubránil hráča vo vyloženej gólovej príležitosti, lebo už nemohol urobiť nič iné, len ho zoťať. Keby bol mladší, možno by som to aj skúsil, ale ten mal na krku už pomaly päťdesiatku, obhajoval sa. Gól z toho našťastie nepadol. Chlapi, ktorí ho počúvali, len prikyvovali, a nikto mu nepovedal, že zoťať v gólovej šanci musíš, že to je povinnosť, a až potom sa môžeš pozrieť, aký je starý.

Keby to bol jediný príklad ohľaduplnosti, znášanlivosti, ústretovosti a akéhosi v tomto prípade hádam trošku svojrázneho fair-play, stačila by na to malá gloska. Ale ten turnaj sa v takomto duchu niesol celý.

Keď som prišiel, už sa hralo. Najprv som si myslel, že sa hrá bez rozhodcov a až neskôr som si všimol, že pri plote sa pohybuje chlapík ako ostatní vo vetrovke a ešte neskôr som si uvedomil, že občas nesmelo zapíska. Všetci rozhodcovia boli takí a všetci rovnakí. Ani jeden si neliečil komplexy zbytočným pískaním maličkostí, kúskovaním hry a sekírovaním hráčov.

Takúto sortu rozhodcov zaručene poznáte. Pre nich sú hráči len na to, aby počúvali píšťalku a sledovali a poslúchali rozhodcov. Za odmenu si potom môžu občas aj kopnúť do lopty. Pri takých rozhodcoch je na ihrisku väčšinou poriadok, ale z na drobno nasekaných kúskov hry neurobia futbal ani umelci. Títo naši pískali väčšinou auty, začiatok a koniec a sem-tam niečo medzi tým. A stačilo to. Fauly pískali len zriedka, lebo ich bolo málo. Stalo sa aj, že faulujúci aj faulovaný bez slova prestali hrať, faulovaný vzal loptu do rúk a zahral trestný kop prv, ako rozhodca zapískal, a súper to obvykle uznal, ešte aj na udobrenie napriahol pravicu, ktorú faulujúci prijal. Treba vôbec pri takomto prístupe rozhodcu?

Nie je reč o neschopnosti rozhodcov, ale o tom, že rozhodcovia vo vzácnej zhode s hráčmi nechali celkom správne zápasom voľný priebeh, a dobre urobili.

Nezastávam sa takéhoto prístupu vo všetkých prípadoch. Bez rozhodcov to nejde. Ale v tomto ojedinelom prípade turnaja, desiatich zápasov a piatich mužstiev to bolo tak správne, lebo táto nálada a tieto postoje všetkých aktérov sa vykryštalizovali hneď v prvom zápase a niesli sa v tomto duchu až do posledného hvizdu posledného zápasu. Mohlo sa stať, že by sa tak odohralo deväť z desiatich zápasov a na desiaty by nestačili ani dvaja rozhodcovia pískajúci už aj náznak nie že nedovoleného zákroku, ale obyčajnej ruky. Keď je dobrá vôľa, rozhodcov netreba, keď hráči vidia všetko podfarbené červeným, nestačil by ani na každého hráča jeden rozhodca.

Kto dávno nebol na ihrisku, mal by si pozrieť hádzanárske ihrisko, a hneď by ľahko pochopil prístup hráčov k súperovi, lopte, zápasom a turnaju. Ihrisko je asfaltové, aké vyrástli ako huby po daždi, keď niekedy v sedemdesiatych rokoch Československý hádzanársky zväz vydal bezduchý príkaz hrať I. a II. ligu na tvrdých plochách, čím zlikvidoval všetky antukové, škvarové a trávnaté ihriská a ihriská z uvalcovanej zeme. Betónové s náterom u nás boli vtedy neznáme, a tak sa pojem ihrisko s tvrdým povrchom zúžil na asfaltové.

Len čo si kluby ihriská nastavali, poslali ligu do hál. Oboje, aj tvrdý povrch, aj haly mali zachytiť svetový trend, lebo vo svete sa už dávno hralo v halách, ale nezachytili nič. Naši hádzanári na antuke vedeli dobre strieľať v páde, ale asfalt im to za prvý ročník na tvrdom povrchu vytĺkol z hláv a na mäkších a klzkejších parketách sa to už znovu nenaučili. Tieto roky sú aj začiatkom úpadku a od nich sa datuje ústup československej hádzanej zo svetovej špičky.

Toto rozprávanie nemá byť o hádzanej, ale o futbale. O problémoch prechodu z antuky na tvrdé povrchy ostalo veľa nedopovedaného, ale hádzaná má s našim turnajom spoločné len asfaltové ihrisko. Mám dojem, že toto je už druhá vrstva asfaltu, do ktorej ktovie prečo pridali kamennú drvinu. Drvina je vynikajúca na vozovku, lebo jej drsnosť zabraňuje šmykom. Asfalt je mäkší a trochu sa vydral, ale kameň odoláva a už začal vytŕčať ostré hrany von.

Prečo u nás nedokážeme urobiť plochu čo len niekoľkých metrov štvorcových asfaltu bez vyvýšenín a preliačin? A je celkom jedno, či ide o ihrisko, vozovku, alebo chodník. V deň turnaja bolo zrána hmlisto so slabučkým dažďom a voda urobila dve veľké kaluže asi päť až sedem metrov pred bránou bližšou k tribúne. Voda loptu radikálne pribrzďovala, v kalužiach robila lopta, čo chcela, a čo nechceli hráči. Tam stroskotávala taktika, tam sa muselo hrať len po krídlach. Kto chcel útočiť stredom, musel sa natlačiť do bezprostrednej blízkosti bránky a brankára. A v tej tlačenici priveľa nôh dočahovalo loptu, takže niekedy namiesto lopty zasiahol prihorlivý hráč nohu. Medzi dvoma kalužami, brankárom a bránkou, na tých pár metroch štvorcových bolo aj najviac nedovolených zákrokov, z ktorých nemôže viniť nikto nikoho.

Všade inde povrch podľa slov hráčov kĺzal len trošku, sklzom zrejme zabraňovala kritizovaná a zatracovaná drvina. Na to prišli aj hráči, ktorí ihrisko nepoznali, hneď v prvých minútach zápasu. A aj preto sa v súzvuku s ich myslením a postojom k futbalu všetky zápasy a celý turnaj niesli v takom vzácnom rytierskom duchu.

No neodbavme vec takto rýchlo. Mohlo by sa to mnohých dotknúť. Mnohí rekreační futbalisti vedia a chcú hrať tak, aby neubližovali súperovi, a aby sami ani súperi nekončili zápas a turnaj krivkajúc, nedajbože s nohou v gypse. Preto aj mnohí nikdy nehrali futbal súťažne, lebo pravidlá dnes dovoľujú priveľa hry tela na telo a kde je málo miesta, tam je živná pôda pre nedovolené zákroky, zákernosti a surovosti.

Fauly sú osobitná kapitola futbalu. Len málokto vrátane faulujúcich hráčov si uvedomuje, že k mnohým nevoleným zákrokom bez zlého úmyslu príde len preto, že hráč má pomalé nohy a je celkovo málo a zle trénovaný. Čo nestačí vyšliapať, to nahradí dočahovaním. Čím je v bezprostrednom okolí viac nôh, tým viac vzrastá nádej niektorú dočiahnuť, niekedy silno a bolestivo. A na takýchto turnajoch je habadej netrénovaných alebo slabo trénovaných, a napriek tomu bolo faulov mimoriadne málo.

Často sa aj zabúda na odlišný prístup mladých a starých. Mladému, trénovanému a zdatnému je svet gombička a more po kolená a fúzatejší, pohodlnejší a pomalší sú opatrnejší. Mladé kone z prebytkov síl a roztopašnosti aj oje dolámu. Mladí hráči len tak z pasie provokujú súboje na hranici regulárnosti a teší ich, ak súpera zlikvidujú, no sú aj šťastím celí bez seba, keď súper zlikviduje ich. Tvrdé súboje vidia ako súboje celých a tvrdých mužov, ako niečo chlapské, ako dôkaz toho, že vedia rozdávať aj prijímať. Nasledujúci pád, či už vlastný, alebo súperov je len veľká sranda. Starší a menej pohybliví by najradšej odohrali celý zápas aj turnaj pevne na oboch nohách. Tesne brániť a hrať tvrdo na telo môže byť na šmirgľovo drsnom povrchu nebezpečné. Preto aj sa bránilo dosť voľne. Pádov bolo len zopár a najmenej jeden priam ukážkový, ako má hráč spadnúť a kotúľom rozmeniť všetky sily pôsobiace proti nemu na drobné a neškodné. Ale aj tak to nebolo nič, čo by chceli ostatní nasledovať.

Neviem s koľkými loptami sa vlastne hralo. Jedna celkom nová si drsný povrch celkom odskákala. Úplne sa zodrala a má pred sebou len krátku budúcnosť na nohách detí.

Podľa regulí mohli hrať neregistrovaní hráči starší ako dvadsaťpäť rokov bez obmedzenia veku. Najstarší bol brankár VŠ šesťdesiatročný bývalý primátor Ing. Stanislav Fronc, z hráčov v poli prednosta mestského úradu päťdesiatsedemročný Vladimír Pažitný. Mestský dom lámal rekordy vysokého veku. Hráčov blízko päťdesiatky bolo viac a všetci šli do súbojov skôr opatrnejšie, s čím ich spoluhráči museli a súperi mali rátať. Šport je krásna vec, no ak to v tvrdosti preženiete, nie je žiadna pasia chodiť po turnaji mesiac o barlách a s nohou v sadre. Na to mysleli všetci, nie zo zbabelosti, ale v uznávaní poradia predovšetkým súperových hodnôt.

Zvíťazil najmä duch rytierstva, gavalierstva, gentlemanstva a fair-play. Tie slová sú, čo sa týka športu, synonymá. Všetky smerujú k hre a sú namierené proti kazisvetom. Tieto pojmy sú súčasťou morálnej výbavy každého hráča. A tento duch sa rozprestrel aj nad obecenstvom. Ani raz ste nezačuli obľúbený fanúšikovský pokrik zotni ho. Diváci fandili tomu, že hoci rozhodca nepískal, faulovaný hráč zastal a kopal trestný kop, lebo to videli ako akt spravodlivosti a diváci tiež. Slabý potlesk zaznel, aj keď si faulujúci a faulovaný podali ruky a naozaj bolo všetko v poriadku, lebo ani jeden faulovaný neoplácal. Potlesk bol slabý, lebo fanúšikovia mali dlane skrehnuté a tých dlaní bolo primálo. Bolo to ako na Britských ostrovoch koncom minulého storočia.

Nebolo by od veci, keby sa takto hral aj veľký futbal v jedenástkach a v špičkových súťažiach. Príklad každému futbalistovi ukázali štyri mužstvá Juranov a mužstvo Boldogu. Keď sme už pri ňom, o jeho hráčoch sa medzi obecenstvom hovorilo ako o Maďaroch, lebo niektorí, nie všetci, si pýtali prihrávky a ponúkali ich spoluhráčom v rodnej maďarčine. Boldog je dedina pri Senci a tam je Maďarov dosť. Ale slovo Maďar neznelo nepriateľsky alebo pohŕdavo ako z úst ultranacionalistov. Diváci si ich iba potrebovali nejako pomenovať a meno dediny im tak prirodzene nešlo na jazyk ako slovo Maďar a z mena Boldog sa nešikovne tvoria odvodeniny. Keby tu bol hral napríklad Hertogenbosch, boli by ich pomenovali Flámi a flám, to neznie nesympaticky, ak je jeho odvodenina flámovať. Aj antixenofóbickú skúšku takto zložili všetci hráči a diváci na výbornú.

Mnohí si pri pohľade na hru starých pánov zaspomínali na ich slávne časy. Starým pánom pribudli kilá a podľa veku sa vytratila sila a vitalita. Ale boli tu. V ich hre sa občas vykresala iskra spomienky na ich slávne časy. Behali pomalšie a ich myslenie viditeľne predbiehalo ich nohy. Herné myslenie je najstabilnejším prvkom z výbavy hráča. Keby sa dala hra zrekonštruovať podľa neho, to by bol futbal. Vyhrali všetky zápasy, pohár získali s prevahou a po dobrých výkonoch. Prehrali jediný polčas s FC ČOČO 0:2, s mužstvom, ktoré dalo len štyri góly a s jedným bodom skončilo posledné. Po prehratom polčase sa spamätali, v druhom dali päť gólov a vyhrali 5:2.

Bol to turnaj, ktorý sa oplatilo vidieť.

VÝSLEDKY

minifutbalového turnaja o putovný Pohár predsedu Spolku vyslúžilých vojakov generála M. R. Štefánika Svätý Jur Vš - Šúr 0:1, Bagita, Čočo - Starí páni 2:5, M. Kočnár 2 - Tomaškovič 2, Koník, Petrakovič, Ščepánek, VŠ - Boldog 3:1, Macháček, Peťko, Busch - Vidra, Starí páni - Šúr 4:1, Tomaškovič 4 - Križan, Čočo - Boldog 1:1, P. Kočnár - Šándor, VŠ - Starí páni 0:3, Gašparovič, Koník, Petrakovič, Čočo - Šúr 1:4, P. Kočnár - Križan 3, Sasko, Starí páni - Boldog 5:0, Ščepánek 2, Koník, Tomaškovič, Pažitný, VŠ - Čočo 5:0, J. Bláha 2, D. Bláha, Turcsány, Busch, Šúr - Boldog 2:1, M. Marak, Sasko - Šándor.

1. Starí páni            4    4    0   0   17:3    8
2. Šúr                      4    3    0   1     8:6    6
3. VŠ                       4    2    0   2     8:5    4
4. Boldog                 4    0    1   3     3:11  1
5. Čočo                    4    0    1   3     4:15  1

Za najlepšieho hráča vyhlásili Jána Ščepánka z ŠK Starí páni Svätý Jur, za najlepšieho brankára Štefana Šulana z FC Šúr, najlepším strelcom sa stal Vladimír Tomaškovič z ŠK Svätý Jur Starí páni so siedmimi gólmi a cenu fair-play získal FC Boldog.

SPOLOK VYSLÚŽILÝH VOJAKOV

generála Milana Rastislava Štefánika pozýva všetkých milovníkov šachu na Vianočný šachový turnaj v miestnosti spolku v starej škole. Vklad je 100 korún. Prihlášky a prezentácia budú od deviatej do desiatej, od desiatej sa bude hrať.

KOOPERATIVA, POISŤOVŇA A.S.

KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., je prvou a najväčšou súkromnou poisťovňou na slovenskom poistnom trhu. Vznikla v roku 1990 ako univerzálna poisťovňa nového typu a jej poisťovacie služby boli od začiatku prispôsobené európskemu poistnému štandardu. Počas desiatich rokov svojho pôsobenia na trhu si vybudovala pozíciu stabilnej a úspešnej poisťovne a napriek stále rastúcej konkurencii dokázala trvalo zvyšovať svoj podiel na poistnom trhu. Darilo sa jej to aj vďaka podpore a využitiu jej skúseného majoritného akcionára - veľkej rakúskej poisťovacej spoločnosti Wiener Städtische Allgemeine Versicherung Aktiengesellschaf, ktorej akcionársky podiel v súčasnosti predstavuje 85,45 percent akcií.

V súčasnosti ponúka občanom, fyzickým a právnickým osobám vyše 60 produktov životného a neživotného poistenia, ktoré zahŕňajú variabilnú ponuku poistení pre každého. Všetky ponúkané produkty a ich všeobecné poistné podmienky zodpovedajú európskemu štandardu. Kvalitné zaistenie poisťovne v zahraničí umožňuje uzatváranie poistných zmlúv s vysokým poistným krytím.

Pre zvýšenie dostupnosti svojich služieb a komfortu svojich klientov KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., postupne vybudovala obchodnú sieť zloženú z 8 agentúr, 57 kancelárií a obchodných miest a 317 reprezentácií na celom území Slovenska. Svoje služby zároveň poskytuje aj prostredníctvom siete poisťovacích poradcov a poisťovacích maklérov, vrátane vlastných maklérskych spoločností. Všetky aktuálne informácie o jej poistných produktoch a službách môže klient i každý občan získať na bezplatnej infolinke 0800 120 000.

KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., je členom významnej európskej finančnej skupiny Bank Austria Creditanstalt a poisťovacej skupiny Wiener Städtische, do ktorej patria ďalšie silné rakúske poisťovacie a zahraničné dcérske spoločnosti pôsobiace v štátoch strednej a východnej Európy. KOOPERATIVA sa tak môže oprieť o silného a skúseného partnera a s jeho podporou aj v ďalších rokoch pokračovať v úspešnej činnosti na slovenskom poistnom trhu.

KONTAKT: ING. ZLATICA ACHBERGEROVÁ, FARSKÉHO 12 BA Tel.: 07/622 49 682, 0903 134 054

ZNEJÚ ZVONY POLNOČNÉ

V polovici novembra sa zdalo, že Vianoce sú v nedohľadne. Deťom bol Ježiško v ešte vzdialenejšej budúcnosti, až za horizontom ich nedočkavosti. Na dospelých nadchádzajúce sviatky už v prvých adventných dňoch položili na bedrá celú ťarchu povinnosti a zodpovednosti. Začalo sa to Mikulášom a darčekmi dobrého svätca. Mikuláš bol aj na novom námestí v deň jeho slávnostného otvorenia.

Meteorológovia v dlhodobých predpovediach nepotešili, predpovedali na tretiu dekádu decembra nevianočné teplá bez snehu, pripustili nanajvýš pár poletujúcich vločiek, ktoré už dopadnú na zem ako voda a vytvoria pľušť. Možno to ešte zmenia.

Vianoce sú pre kresťanov s výnimkou pravoslávnych všade od 24. do 26. decembra, výnimke nepodliehajú ani tropické oblasti. Viete si, deti, predstaviť, že niekde sú Vianoce vždy bez snehu? Napnite trošku svoju predstavivosť: sú aj bez vysvietenej jedličky, kapustnice a ryby. Sú bez všetkého, čím sa Vianoce ponúkajú nám. Keby sme mali namiesto jedličky, smrečka alebo borovice palmu, boli by Vianoce Vianocami? Ako by sme sa cítili na Vianoce v krátkych nohaviciach a tričkách?

Takto sa nám javia z roka na rok. Veľký predvianočný zhon, ešte väčšie výdavky a keď sú už ľudia predvianočným časom celkom vyčerpaní, tíško, s prstom na ústach vstúpia do ľudských príbytkov. Vianoce nevstúpia na novotou svietiace námestie, nevojdú do ulíc, a už vôbec nie do polí, lesov a lúk, ale do tepla domovov.

Vianoce sú sviatky rodiny. Pripomínajú nám, že rodina, toto najmenšie, a predsa najpevnejšie a najhodnotnejšie zoskupenie ľudí potrebuje zastaviť čas a vianočné dni im to im to aj proti autorite fyzikálnych zákonov dovolia.

Znejú chóry anjelské. Polnočný zvon ohlasuje slávnu novinu: Narodil sa Kristus pán, radujme sa. K nebesiam sa z úst a sŕdc ľudí nesie Hosana. Je tu Štedrý deň, sviatok sviatkov, potešenie všetkých detí a hromadný, jednako spokojný výdych dospelých.

Čas sa zastavuje a Vianoce sú tu. Nikoho pri spomienkach nesklame, že vtedy vlastne cválal.

Ulice stíchli, nikde nikoho. Z okien blikajú sviečky, stromčeky sa rozsvecujú a zhasínajú, niektoré menia intenzitu svetla a iné svietia plynulo. Svietia ľuďom, ktorí tvoria najmenšie a predsa najpevnejšie zoskupenie ľudí. Štedro zasvietia aj oneskorenému chodcovi na ulici. Odkiaľ ide a kam? Prečo nie je v tejto chvíli, kde má byť, medzi svojimi?

Vianoce sú sviatky rodiny. Rodina nemôže za to, že život od jej členov vyžaduje toľko, že stretnutie všetkých je skoro nemožné. Niektoré rodiny sa usilujú, chcú, ale vždy do toho niečo vojde a posedenie všetkých pri stole je vzácne.

Štedrá večera je obrad, jeden z mála, ktorý všetci dôsledne zachovávame. Obrady a ceremónie mnohých vážne znechucujú pre ich bezobsažnosť, mechanickosť a stereotypnosť. Tieto vianočné nie. Málokto vie, prečo večeriame kapustnicu a rybu, prečo jeme oblátky a ovocie, prečo štedrovečerné menu je každý rok navlas rovnaké. Jednako pod tlakom zabehaného stereotypu zostavia gazdinky štedrovečerný jedálny lístok aj tohto roku tak ako vlani a predvlani.

Vianoce sú nad nami, proti moci transcendentna sa nik nevzpiera. A nemá sa ani prečo. Vianoce sú najkrajšie sviatky, ich čaro so stromčekom a betlehemom je aj v nemennosti vianočných obradov.

Znejú zvony polnočné. Je čas ísť na utiereň.

JEDINÉ KRITÉRIUM: ČLOVEK V CENTRE

A dožili sme sa. Podľahli sme mágii čísel, máme pred sebou celkom iného, zvláštneho Silvestra, Silvestra Silvestrov. Nie je to len koniec roka, ale aj koniec desaťročia, akých už zažili niektorí viac, ako im je milé, lebo tie oslávené desaťročnice jemne upozorňujú na starnutie. Je aj koniec storočia. Nájde sa už len pár pamätníkov osláv Silvestra 1900. A na oslavy prvého milénia si nepamätá nikto. Len málo diel ľudských rúk prežilo celé tisícročie bez vážnejšej ujmy.

Máme pred sebou uzavretie a bilanciu milénia.

Dobro a zlo sa nedá zapisovať do starého kalendára, ktorý má v záhlaví strán nápis Kto počtuje, ten gazduje, lebo maličké dobro vyváži mnoho zla. Absurdnosť bilancie histórie je aj v tom, že všetky významné činy urobili ľudia, dobré skutky aj zločiny. Je ich toľko, že sa nedajú ani len vymenovať. Preto aj je výber poznamenaný vkusom a postojom autora.

Milénium musíme odbaviť v hrubých všeobecných črtách. Začína sa temným stredovekom, rytiermi v brneniach, križiackymi výpravami, jednej dokonca detskej. Viete si vôbec predstaviť že desať-pätnásťročné deti išli oslobodzovať Svätý hrob a kade ešte doma v Európe tiahli, zabíjali, plienili a pálili a ľudia sa bránili. Vojna vlastne vypukla tam, kde nemala. Ako to vôbec mohli dospelí dovoliť? Dejiny ľudstva sú hlavne dejiny vojen. Ako mohli ľudia dovoliť, aby vôbec boli? Nestrieľajte, veď sú tam ľudia, povedal najväčšiu pravdu o vojne Švejk.

Ale nad temným stredovekom sa začalo rozjasnievať. Našli sa ľudia, ktorým sa v hlavách rozbrieždilo. Ach, keby teraz žili tí starí humanisti a keby zasadli do kresiel politikov. Dejiny písali králi, vysoká šľachta a vysoké duchovenstvo. Po nich prevzali veslo politici a štátnici. A mali svojich historikov. Každý, ktorý mal v rukách moc, si myslel, že ju má. Ale to je len zdanie. Nádherne, plasticky a v krásnych úvahách to nad každú pochybnosť osvetlil vo Vojne a mieri Tolstoj. Keby nechceli ani jeden vojak, kaprál a kapitán tiahnuť na Moskvu, mohol by sa Napoleon aj rozkrájať, nikdy by netiahol, hovorí. Vždy chcel tiahnuť do Anglicka a pri všetkej svojej všemocnosti sa mu to nikdy nepodarilo. Je toto moc?

Humanizmus a renesancia, ľudia filozofie, vedy, umenia a duchovných hodnôt nenápadne, potichu, ale vytrvalo stáli na čele ľudstva. Ťažko prebojovávali pravdy, ktoré sú dnes samozrejmosťou. Nezabúdajme, že posledný opičí proces sa odohral v tomto storočí. Bol to proces učiteľa, ktorý hlásal vývoj, a nie stvorenie, s vrchnosťou. Tu nejde o vieru a nevieru. Humanizmus a demokracia hlásajú právo na vlastný názor. Učiteľovi, ktorý sa ho pokúšal deťom vštepovať, to nedovolili. V záujme spravodlivosti a pravdy musím doložiť, že vo veľkej miere sa o proces pričinili rodičia.

Ľudstvo speje vpred. Nie je to rovná cesta. Giordano Bruno pri pohľade na plápolajúcu hranicu zanovito vyhlásil svoje slávne A predsa sa točí. Dejiny zanechali mená kráľov. O mnohých sa nedá oveľa viac povedať, ako že vládol od roku 1218 do roku 1243. Našťastie zanechali aj mená ako Bruno, Kepler, Kopernik, Newton, Einstein a Sacharov. Ale tu okrem mien zanechali aj myšlienky a diela. Tí prví sa narodili, aby vládli ľuďom. Nič viac nemuseli pre to urobiť, len sa narodiť, povedal Figarovými ústami Beaumarchais. Tí druhí sa narodili, aby vládli ľudskému duchu, udali smer a vytýčili cestu. Autoritu si nevydobyli nádhernými oblekmi a podmanivými úsmevmi, ale myšlienkami a dielami. Každý ich krok pre ľudstvo znamenal veľa. Dejiny sú aj dejinami mučeníkov.

Dosť bolo ľudí v dvadsiatom storočí, ktorí videli na vlastné oči prvé autá, storočná anglická kráľovná matka sa možno na jednom z nich aj viezla, počuli prvé rádiá, videli prvé prenosy obrazu na diaľku, na obrazovke prvého človeka na Mesiaci a (už ako historický a dokumentačný materiál) aj hrozivý symbol dilemy ľudstva, atómový hríb.

Dilemou nie je len to, či atóm elektrárenský, alebo bombový. Dilema je aj atóm černobyľský a atóm iných elektrární s jadrovým palivom. Ostatne dilema je aj, či atóm vôbec. Kto zaručuje bezpečnosť všetkých atómových elektrární? Iba ľudia s obyčajným, obmedzeným ľudským rozumom. Môžeme byť na to aj hrdí, jednako trochu skromnosti nikdy nezaškodí. Koľko bolo rozruchu len okolo Jaslovských Bohuníc, Mochoviec a Temelína.

A kto sa prvý postavil proti atómu ako výdobytku ľudstva? Einstein, muž, ktorý otvoril brány poznatkov o energetickom sne ľudstva, a Oppenheimer, otec atómovej bomby. Oppenheimer vystupoval proti nej po Hirošime a Nagasaki tak ostro, že to vyústilo v katastrofálne nedorozumenie a jeho prenasledovanie. Oveľa mladší Sacharov ako vedec už vstúpil do atómovej doby oboma nohami a v reálnej politickej situácii videl nebezpečenstvo atómu tiež oveľa jasnozrivejšie ako iní: atóm v rozdelenom svete, jeho kapacitu, ktorá mohla zničiť celú Zem aj niekoľkokrát, atóm v rukách ľudí, ktorí mali moc politikov a vojakov. Tiež sa stal nepohodlný a prenasledovaný. Dejiny sú aj dejinami prenasledovaných.

Vedci bili na poplach už dávnejšie a ozónová diera sa stala nepopierateľnou skutočnosťou. Ekológia a environmentalistika sa stali témou každodennou. Populárni ľudia, herci, speváci a športovci stáli na čele davov, ktoré odmietli kožušiny, lebo najprv treba zabiť zviera. Menej boli tých dôslednejších, čo sa postavili do čela vegetariánov a vegánov. Keď chcete jesť guľáš, najprv treba vola zabiť. A nechajte vola a kravu žiť a ľudí hladovať ako v Indii. Aký tu je zmysel, a kde vlastne je?

Vznikla teória bohatého severu a chudobného juhu. Už je trochu anachronická, jednako držme sa jej. V deväťdesiatom druhom v Riu sa zdalo, že bohatý sever aspoň trošku pomôže chudobnému juhu, nórska predsedníčka vlády tam dokonca vyhlásila, že bohatý sever je povinný pomôcť a pozrela sa na to z nadhľadu: bohatí musia chudobným umožniť ekologickú ekonomiku, a to nie sú vyhodené peniaze. Kto ju počúval? Chudobní len preto, že sú chudobní, by nemali lietať na vyslúžilých a preťažených lietadlách, lebo tie pričasto padajú. Jeden americký pilot obdivne vyhlásil, že najlepší dopravní piloti na svete sú Rusi, lebo lietajú pod pochybnou zábezpekou nespoľahlivých radarov s preťaženými, plno obsadenými lietadlami, kde desiatky ľudí ešte aj stoja. Nemalo by sa jazdiť na vrakoch áut, lebo ohrozujú polia, lesy, lúky. Ostatne tie stámilióny áut by bolo treba aj tak radikálne zredukovať, lebo splodiny ohrozujú prírodu a ozón. Chudobné krajiny len preto, že sú chudobné, by nemali stavať elektrárne černobyľského typu a jeho pochybných kvalít. Štrnásť a pol roka uplynulo od havárie Černobyľu. Kedy nastane ďalší neplánovaný výbuch? Politikom ani ľudstvu to ešte vždy neotvorilo oči.

Len nedávno sklamaní kanadskí environmentalisti spálili po konferencii o problematike ovzdušia svoje pasy, lebo z konferencie o najvážnejších problémoch ľudstva v Haagu sa stala nechutná fraška. Čo, kto a kedy má urobiť, si vyložili tí krátkozrakí mudráci podľa svojej mienky diplomaticky. To, čo mnohé bohaté krajiny už urobili, vytýčili ako plán, a tak si môžu založiť ruky do lona a prizerať sa ako sa chudobné krajiny so svojim ovzduším trápia a nebodaj ich ešte aj kontrolovať a sekírovať. Vyjadrili tak svoje sklamanie a odlišný postoj od hlupákov, ktorí si myslia, že sa zachovali s elegantnou diplomaciu. Figu borovú. Každý, kto má čo len jedno oko, vidí.

Environmentalistika nepozná hranice. Neudržíte nad svojou krajinou čisté ovzdušie ak susedíte s inou, kde pre exhaláty už nieto ani vzduchu. Proti vetrom sa nemôžete oháňať zvrchovanosťou hraníc. Držte si svoju rieku v akej chcete čistote, keď vody do nej vtekajú z krajiny, kde sa do nej vpúšťa olovo. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Najprv vstúpiš do čistej čírej vody, a potom do takej, kde plávajú na hladine uhynuté ryby. Toto je abeceda: Ema má mamu, mama má misu. Keby to tak videli mimozemšťania zo svojich lietajúcich tanierov, povedali by si, že na tejto planéte nepristanú, lebo na nej žijú beznádejní hlupáci, ktorí si pília pod sebou haluz a ešte si aj navzájom kurizujú, ako to krásne v tom Haagu vymysleli. Hľadajme si iný planetárny systém.

A čo zločiny v mene ideí? Vo fašistických táboroch smrti a socialistických gulagoch na Sibíri pomreli milióny hladom a milióny bolo popravených. Milióny sa vrátili, ale navždy poznačení. Vedel niekto z nich prečo zomiera? Vedeli tí, čo ich poslali na smrť, prečo ich popravujú? Kto je vinný, ten, čo vydal rozkaz, alebo ten, čo mieri a stláča spúšť?

Kto je vinný? Toto ste robili vy? - pýtal sa hauptmann SS Picassa a ukázal mu jeho preslávenú Guerniku. Guernica je obraz vyjadrujúci utrpenie obyvateľov tohto mestečka v španielskej občianskej vojne. Nie, to ste robili vy, odvetil umelec.

Posledné storočie završujúce milénium je ohromne dynamické. Koľko vynálezov uľahčujúcich život jedným, prinieslo biedu a utrpenie iným. Koľko sa toho udialo, lebo sme mali možnosť sa o tom dozvedieť. Len nedávno ako supernova vybuchol internet. Na vyváženie krivolakosti ciest vedúcich k cieľom ľudstva, ak vôbec nejaké také ciele existujú, je tu veľa pozitívneho. Až v dvadsiatom storočí, vlastne na jeho sklonku sme pochopili slobodu do dôsledkov, aspoň takých, ktoré nám náš rozum a myslenie dovoľujú.

V rozličných obmenách je to vlastne stále to isté: zvyšovanie slobody a životnej úrovne. Slobodu si vie každý predstaviť, absolutizovať ju a dokazovať, že absolútna sloboda aj tak neexistuje a nemôže existovať. Nebudeme sa tu venovať kvazifilozofickým pohľadom na slobodu. Iba podotýkam, že ju chápeme oveľa lepšie ako životnú úroveň. Pod týmto pojmom by sa mali chápať isté kvality života, no v mysliach väčšiny sa zúžil na predmety, ktorými sa obklopujeme, a na to, koľko a akých kvalitných si môžeme kúpiť. Ani otázke životnej úrovne sa nebudeme dotýkať bližšie. Môžeme pristúpiť aj na to, že životná úroveň je množstvo a kúpna sila peňazí, lebo ide aj o to, ale nie iba o to.

Toľko negatív a tak málo pozitív.

Všetku spomenuté negatíva sa odohrali na ceste ľudstva vpred plnej omylov a zloby. Priniesli veľa utrpenia a utrpením sa ľudia vykúpili. Tento proces neskončil, postupuje veľmi nerovnomerne ďalej. V závere milénia sme dosiahli slobodu, ale v mene slobody nám prudko poklesla životná úroveň. Niekomu je viac hodná životná úroveň, niekomu sloboda.

Veľa úsilia sa vynaložilo na zachovanie svetového mieru. Udalosti v Iraku, Juhoslávii, Afganistane a na Blízkom východe ostanú, dúfajme, len epizódami záveru milénia. Juhoslávia, pretože je bližšie a priamo ovplyvňovala dianie a život v Európe, ukázala nad slnko jasnejšie, že aj zlé riešenie je lepšie ako vojna. Miloševiča neodrovnala vojna, ale až udalosti po nej. Vojna len uvrhla do biedy obyčajných ľudí. Boh chráň dať takú vážnu vec ako mier a pokoj do rúk generálom.

Ak bol štyridsiaty piaty rok slávny a radostný preto, že sa skončila druhá svetová vojna, najstrašnejší požiar v dejinách ľudstva, zároveň sa zle zapísal do dejín mnohých európskych krajín, ktoré sa na základe Krymských a Teheránskych dohôd štyroch mocností dávno pred jej skončením stali vazalmi Sovietskeho zväzu. Aj o tom platí slávna veta O nás bez nás. Kto môže za to, kde sa narodil? Koho sa opýtali, kde chce žiť? K svetlým perspektívam komunizmu kráčali tieto krajiny skoro pol storočia, až do sklonku roku 1989, kedy sa konečne kolos na hlinených nohách zosypal, a dúfajme, že už nikdy nevstane, padol socializmus. Prepadol ako celkom neschopný. Aj u nás v tom roku nastal čas draho vykúpenej slobody. Nastolili sa nové medziľudské vzťahy, podporené novými zákonmi a vykúpené chudobou väčšiny a úplnou biedou mnohých.

Nezahrieva vás krásny pocit, keď sa raz za čas dopočujete, že lekári zachránili život človeku transplantáciou, čo stála milión, a iní ľudia sa o to pričinili tak, že ten milión zozbierali? Každý, kto dal čo len desať korún, sa zaradil do bezmenného, jednako zaslúžilého šíku záchrancov. Ten s desiatimi korunami môže mať väčšiu zásluhu ako iný s desiatimi tisícami: možno mu tých desať korún chýba viac. Človek človeku. Dobročinnosť sa nemeria absolútnymi hodnotami a ak je darcov veľa, každý halier je dobrý, malé, ale dlhotrvajúce kvapky sú viac hodné ako krátko trvajúci vodopád. Jednako zásluhy sú len jedna stránka mince. Druhú reprezentujú peniaze, potrebné na transplantáciu a vyliečenie pacienta. V zbierke sa stali anonymnými a zaujímavé už je len to, či je konečná suma postačujúca.

Pliagou storočia sú drogy. Spôsobujú nedozerné morálne a zdravotné škody tým, ktorí sa im oddali, a finančné všetkým. Dopyt po nich stimuluje ich pestovateľov, výrobcov, obchodníkov a pašerákov, čo vyúsťuje do organizovaného zločinu. Žiaden obchodník s drogami ešte neskrachoval, iba mohol byť vytlačený z trhu silnejšou konkurenciou a jediný predstaviteľný krach obchodníka s drogami je zachytenie celej jeho siete políciou. Tieto organizácie sú rovnako trvácne ako vytrvalí sú konzumenti drog. Liečenie je nákladné, jeho výsledky neisté, recidíva skoro istá, lebo človek je slabý a drogou oslabená vôľa narkomana ľahko podľahne lákaniu fantazmagorických snov.

A čo rasizmus? Malé rozdiely v stavbe lebky, už väčšie, ale nič neznamenajúce rozdiely vo farbe kože. Vlastne aj druhá svetová vojna bola o tom, ale fašizmus nevyhynul. Ľudstvo má o čom rozmýšľať, aby mu zamedzilo a musí byť v strehu. Iste ste videli ten plagátik so štyrmi mozgami. Je inšpirujúci.

Na samom sklonku storočia prijali v Holandsku zákon o eutanázii. Eutanázia je zabitie človeka. Môžeme si to okrášliť milosrdenstvom a skrátením bezvýchodiskového utrpenia. A nezáleží ani na tom, že so súhlasom umierajúceho. Urobiť nezákonné zákonným so šíkom prefíkaným advokátov, listín, lekárov a svedkov nie je veľký problém. Zákon musí rátať so všetkými mysliteľnými možnosťami, lebo dedičov veľkých majetkov, cynických, hrabivých, ziskulačných, nedočkavých a bez morálnych zásad sa vždy nájde dosť. V zákone nesmie byť pre nich ani medzierka. Poznáte nejaký bez medzierky? Vidíte, koľko sa ich elegantne obchádza a podvodník to celkom cynický priznáva? Oháňa sa bezobsažnou vetou čo nie je zakázané, je dovolené. Etika sa rozvíjala pomalšie ako prírodné vedy a právo.

A sme, kde sme nechceli byť. Zlé je toto: už sa v niektorých krajinách urobili prieskumy a vysoké percento ľudí, lebo sa nepozreli na eutanáziu zo všetkých strán, je za. Nič to zatiaľ neznamená, iba to nahrubo mapuje prvé desaťročia tretieho tisícročia. Tie vysoké percentá nech ospravedlňuje ďalšie vysoké percento tých, ktorí sú za eutanáziu z číreho milosrdenstva a naivnosti.

Pohľad späť nebol povznášajúci, lebo aj to, čo sa už nikdy nemôže vrátiť, sa stalo. Spoliehajme sa na to, že v budúcom tisícročí, ktoré sa začne už o pár dní, sa bude etika rozvíjať rýchlejšie a dôslednejšej. Nie ako veda v teoretickej polohe, ale v praxi. Bude čoraz viac humanitných organizácií, budú mať čoraz viac členov, prívržencov a priaznivcov. Ich prax prispeje aj k teórii, ale predovšetkým k zmene myslenia ľudstva.

Budúce tisícročie by mohlo a malo byť tisícročím, v ktorom sa všetko snaženie upriami na človeka a v jeho prvom storočí by sa tento proces mal začať. Keď sa človek naozaj dostane do centra a ostane v ňom stabilizovaný, svet sa začne meniť.

Nezabudnime na to, čo bolo a myslime na to, čo bude. Keď takto budú uvažovať všetci ľudia sveta, viete si predstaviť tú silu?

NÁPAD ZA MILIÓN

Ako sa vlastne stalo, že som si pri výstavách v mestskom múzeu nevšimol tie detské výkresy vo foyeri? Keď je výstava, pracovníčky múzea vždy pozývajú na ich prehliadku aj školy a škôlky. Ale ja som si vždy som zašiel na výstavu hneď v prvých dňoch, a nikdy tam tie detské kresbičky ešte neboli. Na výstavu Heleny Okasovej som sa ktovie prečo dostal, keď už bola otvorená dlhšie a vo foyeri mi hneď padli do oka tie milé kresby a maľby. Zavetril som stopu a hneď som sa vydal po nej.

Kontravýstavy vznikli samovoľne, samy od seba. Nikto to od nikoho nechcel, lebo to nikoho nenapadlo. Až raz prišli deti, ani už nevieme či zo škôlky alebo školy aj s pani učiteľkou do foyera s nápadom za milión, s hotovými výkresmi a možno aj s pripináčkami. Vraj boli na výstave, videli ju, páčila sa im a ich aj inšpirovala. Nech sa páči. A vec bola na svete. Čo inšpirovalo jedny deti, druhé si vzali za svoje a po každej výstave kreslili, maľovali a vystavovali tiež.

Podrobnosti nepoznáme, a tak je to aj dobre. Môžeme sa len dohadovať, či na to prišla pani učiteľka, alebo niektoré dieťa bolo osvietené. Mne sa lepšie páči myšlienka že na to prišlo dieťa, lebo dieťa riadiac sa citom v naivnej úprimnosti lepšie trafí klinec po hlavičke ako dospelí po dôkladnom rozbore a zvážení situácie. Aj Kolumbus bol dieťa v chvíli, keď udrel vajce špicatejším koncom na stôl a ono ostalo stáť.

Odvtedy tie výstavy bývajú. Ľutujem, že som chodil priskoro a kontravýstavy som nevidel. Nevídaným spôsobom výstavu zdvojujú, lebo ponúkajú na ne pohľad z celkom nečakaného zorného uhla. Koľkí umelci by chceli byť deťmi. Videl som sériu býkov od Picassa aj s dátumami, kedy ich namaľoval. Prvý, ktorého namaľoval ako decko, sa nápadne podobal poslednému, ktorého namaľoval, keď už vedel o kresbe a maľbe všetko. A oba býky sa nápadne podobali primitívnym kresbám a maľbám v jaskyniach, čo maľovali ľudia pred dvadsaťtisíc rokmi. Ospravedlňujem sa dávnym umelcom, že sme na ich prejav nenašli krajšie slovo, že primitívne umenie je niečo ako terminus technikus. Tie jaskynné kresby a maľby nie sú primitívne. Iba vychádzajú z iných náhľadov a predstáv a podľa vzoru Picassa, jedného z najuznávanejších výtvarníkov, by sa mnohí výtvarníci radi takto nevdojak stotožnili s dávnymi umelcami.

Umelci by boli radi deťmi a niektoré deti by boli rady umelcami. Ktorému decku sa podarí stotožniť svojho prvého býka s posledným? A nemusí to byť býk. Ostatne na Picassových ťahoch posledného býka pri všetkej podobnosti s prvým bolo vidieť umeleckú vyzretosť. Nikto vám nepovie, ako to docielil, ale vidieť to je.

Sú tu dve paralely: nápadná podobnosť starej kresby s kresbou dieťaťa a zrejmé smerovanie umenia z jednoduchosti do čoraz zložitejších tvarov a postupné hľadanie a zjednodušovanie, až sa okľukou príde na začiatok.

Toto majte na mysli, keď sa pozeráte na detskú kresbu. Budete oveľa bližšie k umeniu v sále a sami sa stanete z konzumenta spolutvorcom.

TOHTO ROKU SA DOŽILI

70 ROKOV: Mária Achbergerová Bratislavské záhumenice 9, Anton Balogh Kolárova 34, Mária Baroková Nová Pezinská 16, Mária Baroková Pezinská 9, Margita Beladičová Prostredná 5, Paula Beňová Hradištná 8, Hilda Bernhardtová Bernoláková 18, Štefan Biznár Kollárova 19, Anna Blahová Bratislavská 33, Júlia Bordáčová Ulica Dr. Kautza 1, Priska Bordáčová Bratislavská 59, Anna Brezianska Partizánska 15, Viktória Čápová Krajinská cesta 6, Terézia Doktoríková Kozmonautov 5, Terézia Gahérová Alexandra Dubčeka 13, Karolína Gavorníková Partizánska 26, Anna Haasová Alexandra Dubčeka 7, Tomáš Hlavač Pri peci 19, Juliana Hranická, Mierová 10, Mária Chrappová Alexandra Dubčeka 1, Mária Kamenická Kozmonautov 1, Martin Kaufmann Dukelská 6, Ján Kedro Podhradie 33, Terézia Kedrová Kollárova 8, Mária Kohútová, Kozmonautov 9, Pavel Kosiba 1. mája 11, Margita Kováčová Alexandra Dubčeka 2, Bernardína Lisá Kozmonautov 11, Štefan Meniar Pezinská 12, Helena Okasová Mierová 21, Terézia Paceková Pri štadióne 18, Mária Pišteková Podhradie 92, Anton Pokorný Prostredná 13, Agneša Polnischová Bratislavská 51, Ján Selecký Partizánska 4, Viktória Sýkorová Bratislavská 44, Mária Tomšíková Prostredná 16, Štefan Urbanič Nová Pezinská 18, Roza Vašiková Kozmonautov 12, Štefánia Vašiková Sasinková 2, František Viesner Prostredná 7, Emília Vlčková Pri štadióne 30, Anna Zárecká Felcánova 4

75 ROKOV: Mária Achbergerová Prostredná 15, František Barok SNP 21, Emerencia Dočolomanská Alexandra Dubčeka 16, Alžbeta Gabrišová Dukelská 10, Michal Hornáček Pri peci 4, Anna Hupková Krajinská cesta 22, Anna Hupková Bratislavská 61, Imrich Chrappa A.Dubčeka 10, Katarína Chrappová Bratislavské záhumenice 5, Imrich Ilka Kozmonautov 7, Anna Jaslovská Bratislavská 63, Rozina Jurčíková Dr. Kautza 7, Valentína Jurčíková SNP 1, Hermína Kandlová Osúchy 2, Emília Kohútová SNP 7, Alžbeta Kresánková Prostredná 28, Ľudmila Križanová Podhradie 34, Terézia Križanová Alexandra Dubčeka 3, Vilma Lačoková Podhradie 32, Terézia Macháčková Kollárova 10, Božena Mravcová Prostredná 26, Jozef Noskovič Kozmonautov 3, Terézia Oravcová Kozmonautov 4, Anna Osterová Pri štadióne 16, Štefan Pajdlhauser Pezinská 58, Jozef Petrakovič Pri štadióne 30, Mária Polakovičová Žabky 26, Irena Popelková Staničná 6, Anna Pucherová Pri štadióne 16, Žofia Slezáková Prostredná 36, Rozália Sulimanová Podhradie 86, Augustín Tarásek Podhradie 26, František Sýkora Partizánska 15,

80 ROKOV: Anna Baroková Pri peci 2, Ondrej Basár Kozmonautov 9, Gabriela Brunnnerová 1. mája 33, Mária Čapová, Mierová 3, Terézia Fialová Hájniky 19, Margita Gállová Alexandra Dubčeka 20, Martin Hargaš Bernolákova 7, Imrich Chrappa Kollárova 24, Ladislav Ilka Pri štadióne 7, Bernardína Ivančíková Kollárova 27, Jozef Jurčík Partizánska 25, Karol Jurkovič Kollárova 15, Ľudovít Korman Partizánska 10, František Košický Podhradie 65, Ján Koubek Kozmonautov 9, Genoveva Kováčová Dukelská 5, Vilma Lisá Bratislavská 8, Matej,Metod Lisý Bratislavská 8, Emília Lučeničová Cibická cesta 5, Marta Niederová Pezinská 35, Jozef Ondrášek 1. mája 31, Hedviga Patáková Pri štadióne 7, Ernestína Pavlovičová Kollárova 23, Verona Rudločáková Kozmonautov 5, Margita Srnová SNP 29

85 ROKOV: Katarína Follrichová Prostredná 45, Gabriel Kucej Bratislavská 30, Anna Lackovičová Felcánova 10

90 ROKOV : Karolína Čechová Podhradie 25, Gabriela Dočolomanská Partizánska 21, Mária Hornáčková Podhradie 27, Jozef Križan Podhradie 78, Mária Križanová Bernolákova 24, Verona Lackovičová Horné predmestie 6, Terézia Pucherová SNP 31, Mária Tesárová Dukelská 17,

91 ROKOV A VIAC: Viktória Pucherová Bratislavská 44, Alžbeta Markušinská Podhradie 40, Augustín Lackovič Horné predmestie 6, Katarína Achbergerová Prostredná 47 - všetci 91 rokov, Alžbeta Haazová Hradištná 12 - 92, Leonard Sasko Mikoviniho 3 - 93, Karol Ondrejkovič Družstevná 6 a Paulína Halenkovičová Prostredná 41 - obaja 94, Mária Froncová Bratislavská l7 - najstaršia občianka Jura 96 rokov.

SKLENÍKOVÝ EFEKT VÁS NEZACHRÁNI

Z roka na rok mestský úrad upozorňuje majiteľov áut, aby aspoň v zime parkovali v uliciach tak, aby mohli ľudia chodiť a autá jazdiť a keď napadne sneh, aby mohol traktor radlicou odhŕňať sneh. A každý rok je to hádzanie hrachu na stenu, lebo sme nenapraviteľní optimisti, a spamätáme sa, až keď je neskoro. Keď napadne sneh, traktor ho neodhrnie, lebo na ten slížik cesty, ktoré mu zaparkované autá nechali, sa nezmestí ani malotraktor s malou radličkou. Chtiac-nechtiac sa takému úseku cesty musí traktorista vyhnúť. A musí sa vyhnúť aj nasledujúcemu, kde autá stoja na kraji, ale cestu mu zahatajú autá ešte na začiatku ulice.

Toto nemôže mesto ustrážiť. Mohlo by len za cenu represií, odťahovaním, pokutovaním a zbytočným molestovaním. A to mesto nechce. Chce občanom vyjsť v ústrety a cesty odmiesť, ale občania musia, lebo inak to nejde, vyjsť v ústrety mestu, a parkovať autá tak, aby sa odhŕňať dalo.

Keď napadne sneh a jedno auto stojí zle na začiatku a druhé ešte horšie na konci ulice, odmetať sa nemôže. A potom príde rozhnevaný občan do úradu a spustí krik, ako to, že ste neodmietli? Niekedy by to dokonca mohol byť aj ten, čo to všetko zapríčinil, čo by bol vrchol drzosti.

Vodiči a majitelia áut vedia odhadnúť, koľko miesta potrebujú pre seba. Nech teda aj odhadnú, koľko ho potrebuje traktor s radlicou. Nech každý ráta aj s rezervou na obe strany, lebo, čo keby sa traktor šmykol? Kto by potom mal platiť preliačený a oškretý plech? Hovorte si, čo chcete, budú to tie každoročne požadované tri metre. Kde budú autá stáť tak, že traktor bude mať tri metre miesta, tam bude odhrnuté. Kde nie, tam majú aj poriadni vodiči a majitelia áut a napokon aj pešiaci smolu, lebo tam sa odhŕňať nedá a nebude.

Odhŕňať sa nedá ani v uliciach, kde autá parkujú cik-cak, raz na jednej, raz na druhej strane. To by traktor urobil serpentíny, ak by mu to jeho vozidlo na snehu a ľade dovolilo.

Ľudia už vytvorili určitý zaužívaný stereotyp, kde kto parkuje. V zásade sa toho môžeme držať, potvrdzujú nám na mestskom úrade.

Teda v uliciach v smere od Šúru k horám budú autá parkovať vľavo, keď sa ide smerom hore, ak chcete od Bratislavy. V Žabkách, kde sa ulice krútia, sa bude parkovať vľavo v smere jednosmernej jazdy okrem Ulice Martina Kukučína, tam sa bude parkovať vpravo v smere jazdy. V uliciach, ktoré sú rovnobežné s hradskou a železnicou, sa bude parkovať na dolnej strane, teda od Šúru. Na Prostrednej od Trojičky hore na strane od Bratislavy, to isté platí aj o Neštichu a od Trojičky dolu sa môže parkovať po oboch stranách.

Keďže na námestí stojí veľa áut, ktorých vodiči majú čo robiť v sporiteľni, na mestskom úrade a v obchodov, mestský úrad prosí občanov z námestia, aby boli ohľaduplní a podľa možnosti parkovali vo dvoroch. Stačil pohľad z okna pri písaní týchto riadkov, aby sme sa presvedčili, že vodiči skôr nechceli pochopiť ako nepochopili, že pre nich a pre autá sú len červené pásy.

Neverte, že pre globálne otepľovanie sneh nenapadne a pred snehom vás zachráni skleníkový efekt.

SAMI - SEBE

"Trápi nás, že knižnice nemajú na nové knihy, mládež sa nemá kde hrať a mnohé deti aj v našom meste drogujú. Že na sídliskách je špina a chýba zeleň, že mnohí, najmä starí ľudia sú osamelí, trpia depresiami, že...

Vieme, že mnohí sú schopní a chceli by zmeniť veci k lepšiemu, mnohí však netušia, ako málo stačí.

Stačí, keď sa spoja. Jedni poskytnú voľný čas a prácu, iní materiálne prostriedky, ďalší svoje schopnosti a vedomosti. Organizačné, umelecké, jazykové, profesionálne, etické... A to, čo sa zdalo iba nesplniteľným snom, je zrazu skutočnosťou.

Preto sme sa zišli v Komunitnom združení SAMI - SEBE Pezinok."

Týmito slovami sa začína výročná správa Komunitného zdrženia SAMI-SEBE Pezinok za rok 1998. Komunitné združenie je nezisková mimovládna organizácia. Jeho poslaním je mobilizovať a spájať zdroje komunity na zlepšenie kvality života nás všetkých:
- zvyšovaním kooperácie medzi neziskovým, podnikateľským a vládnym sektorom
- podporovaním dobrovoľných aktivít obyvateľov
- vytváraním možnosti účasti občanov na rozhodovaní o veciach verejných
- napomáhaním vzájomnej spolupráce medzi organizáciami neziskového sektora.

Združenie podporuje formou grantov aktívne skupiny občanov a neziskové organizácie pri realizácii projektov namierených na zlepšenie kvality života v meste Pezinok a jeho priľahlom okolí. O udelení grantu rozhoduje výbor združenia a pri posudzovaní projektu sa riadi kritériami a pravidlami poskytovania grantov. Žiadatelia o grant môžu pripraviť svoje projekty v rámci programov: environmentálnych, sociálnych, kultúrnych, športových, mládežníckych, sídliskových a otvoreného grantového programu. Kritériá na poskytovanie grantov: 1. posilnenie občianskej spolupatričnosti
2. osobný vklad alebo podiel vlastnej práce
3. celkový prínos pre občiansku komunitu v danej oblasti (v závislosti od zamerania, napr. zapojenie mládeže pri realizácii projektu, pri ekologických aktivitách ich konečný ekologický alebo estetický efekt)

Výška podpory na jeden projekt od združenia je 10 000 korún, vo výnimočnom prípade pri veľkorozmernom projekte maximálne 20 000 korún.

V Pezinku v roku 1998 podporili 58 projektov sumou 593 857 korún a v roku 1999 43 grantov sumou 336 007 korún.

Poslanci mestského zastupiteľstva vo Svätom Jure na svojom zasadnutí 5. Júna 2000 odsúhlasili členstvo v komunitnom združení SAMI - SEBE a zapojenie sumou 24 000 korún. Mesto dostane späť prostredníctvom podpory projektov 80 000 korún. Mestský úrad informoval do 30 rôznych organizácií, spolkov a zariadení o možnosti získať granty. Po dohode s primátorom sa Vlastivedné a literárne múzeum stalo konzultantom pre spoluprácu so združením a pomocníkom pri príprave projektov.

V múzeu sa sústredilo deväť projektov, ktoré jeho pracovníčky prekonzultovali s programovou manažérkou združenia. Na zasadnutí výboru združenia 13. Novembra 2000 pracovníčka múzea Beata Vlasáková predstavila členom výboru pripravované projekty a doplnila jednotlivé podrobnosti. Všetkých deväť v sume 68 300 korún bolo schválených.

Dodnes sú niektoré projekty aj uskutočnené a vyúčtované, na niektorých sa pracuje a niektoré sa pripravujú a vyúčtované budú až na budúci rok. Dve materské školy - na Bratislavskej a Pezinskej ulici dostali po 10 000 korún na zlepšenie životného prostredia v okolí školy, na vybudovanie ihriska na hranie a údržbu záhrady. Klub dobrej zvesti dostal 5000 korún na kancelárske a športové potreby, na spoločenské hry a materiály na vyučovanie.

Klub funguje už tretí rok, stretnutia detí sa konajú dvakrát týždenne a zúčastňuje sa na nich 30 - 40 detí. Okrem rozprávania biblických príbehov, spievania pesničiek a výletov do prírody deti maľujú, vyrábajú rôzne vecičky a hrajú divadlo.

Stolnotenisový oddiel dostal 9300 korún na organizovanie Vianočného stolnotenisového turnaja. Cieľom je získať čo najviac obyvateľov pre tento šport, podchytiť deti a mládež a naučiť ich využívať voľný čas športom.

Podobne aj gymnasticko-hádzanársky klub prostredníctvom volejbalového turnaja a klub žien programom cvičenia športom proti obezite majú na zreteli zapojenie čo najväčšieho počtu obyvateľov Jura do pravidelnej športovej činnosti. Aj Zväzu vyslúžilých vojakov odsúhlasili dva projekty: minifutbalový a šachový turnaj. Chcú založiť tradíciu a poskytnúť príklad na zmysluplné využívanie voľného času.

Dúfame, že projekty naplno splnia svoj účel a naši spoluobčania ich budú využívať na ich osoh, potešenie a zdravie. A dúfame tiež, že na budúci rok sa veľa ľudí zapojí do hnutia SAMI - SEBE, že budú mať veľa dobrých nápadov na zlepšenie nášho spolužitia a že plánované projekty sa uskutočnia na prospech a úžitok nás všetkých.

Mgr. BEATA VLASÁKOVÁ VLASTIVEDNÉ A LITERÁRNE MÚZEUM

JEDNOTKA A POSLEDNÁ

PF 2001

Šťastné a veselé Vianoce
všetkým ľuďom dobrej vôle
Bohatú nádielku pod stromček
a 
nezabúdajte, že miléniu
oslávite len raz
teda
najveselšieho Silvestra

Želá Isvj.

Príjemné prežitie vianočných dní a veselú oslavu milénia 
želá primátor mesta Svätý Jur Ing. Alexander Achberger

Radostné Vianoce a mnoho darčekov pod stromčekom
a 
veselého Silvestra
želajú poslanci mestského zastupiteľstva

Pekné vianočné sviatky, veľa darčekov a veselého Silvestra
želá
prednosta mestského úradu Vladimír Pažitný a všetci pracovníci úradu

      Šťastné a radostné Vianoce
A nezabudnite: kto privíta nové milénium v stave abstinentskej triezvosti, sám si je na vine. Nie je to zlý stav organizmu, ale mysle.
                                                                                      REDAKCIA

SILVESTER NA NÁMESTÍ

Na Silvestra bude veselo. Keby bolo vo vás veselosti toľko, že sa neviete do kože zmestiť, nech sa páči na námestie. Keby vám chýbala, príďte tiež, je to chytľavé. Bude plné ľudí a družné. Ohňostroj bude so štyrmi jednotkami 01. 01. 2001o 01 hodine. O jednej preto, aby ste si presne o polnoci mohli doma so svojimi pripiť. O jednej si môžete na námestí vypiť s každým, kto bude ochotný. Vybavili sme, že prípitok je aj o jednej ešte platný.

JEDNOTKA Ilustrácia stromček a starodávne hodiny ukazujúce minútu pred dvanástou Blahoželania vo vlnovitých rámčekoch Obruba s vetvičkami, vianočnými guľami, prskavkami a pod. Obruba do L vľavo a dolu Čo pôjde na jednotku a na šestku, dohodneme

DARČEKY PRE MALÝCH AJ VEĽKÝCH

V sobotu 9. decembra 2000 sa zišli ľudia na námestí, aby prevzali do svojho vlastníctva kus kameňom zakutej zeme, Prostrednú ulicu a námestie. Oficiálne tieto premeny nazvali revitalizácia historického jadra mestskej pamiatkovej rezervácie Svätý Jur. Dielo zďaleka nie je hotové, dokončená je len prvá časť prvej etapy. Námestie v tomto stave je celkom funkčné. Je to vlastne pešia zóna, ibaže sú na nej dva zreteľné červené pásy, po ktorých môžu premávať motorové vozidlá maximálnou rýchlosťou 20 km/hod.

Musíme vysvetliť najelementárnejšiu vec: Čo je v rozličných odtienkoch sivej, to je pre pešiakov. Čo je červené, to je pre autá. NIE NAOPAK.

Asi vás dráždi, že redakcia vysvetľuje takéto banality. Povieme teda aj prečo. V nasledujúci pondelok po otvorení, keď sa rodili tieto riadky, premávalo niekoľko áut po všetkých odtienkoch sivej, lesklej i matnej, len nie tade, kade mali. Dokonca celkom pri stene. Tým, čo nechcú pochopiť, treba vysvetliť, aby sa potom nevyhovárali, že si mysleli, že červené sú chodníky. Hádam sa to upraví.

Teda v sobotu 9. decembra dostali občania k Vianociam novučičké námestie. Prišiel aj podpredseda vlády Pavol Hamžík a generálny riaditeľ firmy Sates z Považskej Bystrice JUDr. Ľudovít Švirec. Satesu je hlavný dodávateľ. Tejto firme vďačíme za pekne položené kocky. Ak zbadáte, že niektoré sú položené nepekne, ešte zadržte dych, nenadávajte. Páska sa síce strihala, ale to neznamená, že je po kolaudácii. Príde k nej, až bude dielo hotová a zatiaľ sa spoľahnite na kolaudačnú komisiu, že chyby, ktoré ste objavili vy, objaví aj ona.

Oslava sa začala vystúpením Svätojurskej dychovky s jej sólistami. Potom nastal slávnostný okamih. Prehovorili primátor mesta Ing. Alexander Achberger, šéf Satesu Dr. Švirec a s najradostnejšou správou prišiel podpredseda vlády. Vo svojom krátkom prejave okrem obvyklých oficialít potvrdil neoverené zvesti, že EU pridáva k doterajším eurám ďalších 156 000, čo by bolo necelých sedem miliónov korún, ku ktorým je mesto povinné zohnať a doložiť ďalšie dva. O tejto povinnosti mesta nehovoril, ale primátor a poslanci to dobre vedia a redakcia púšťa do Jura túto správu preto, aby to vedeli aj všetci občania.

Pivo tieklo z točky Codeconu zadarmo, zadarmo boli aj koláče od Satesu.

Námestie bolo vyzametané a čistučké, lucerny v sivom svetle neskorej jesene svietili, svietil aj vianočný stromček. Takto sme mohli naše nové námestie vidieť prvýkrát. Prvýkrát sa stalo, že na hotovom námestí nechodil nik v uniformách Satesu, že tam nehrmotali žiadne stroje. Bola to predzvesť celej revitalizácie historického jadra.

Už sa nebude lepiť jedna vrstva asfaltu na druhú. Keď bude božechráň treba sa dostať do zemských útrob, vyberie sa pár kociek, a bude. Len aby ich potom uložili majstri tak, aby neboli vidieť, ktoré boli vybraté.

Po slávnostných príhovoroch slávnostne prestrihol pásku Pavol Hamžík a ľudia sa voľne vydali po novučičkom námestí hore i dolu.

Asi o hodinu na to sa obecenstvo radikálne omladlo. Prišli deti s mamičkami k jedličke. Tu sa odohral druhý akt, celkom iný, lebo sa z roka na rok opakuje. Deti vešali stromček, každé tam zavesilo niečo svoje, lebo to je stromček všetkých detí. A aby naozaj patril všetkým, každé tam muselo niečo pridať, aby bol bohatý a aby mali deti pocit vlastníctva.

Potom prišiel Mikuláš s nerozlučným anjelom a dvoma čertami. Nebol to žiaden Santa Klaus. Svätý nepoznajú jazykové bariéry a na Slovensku hovoria po slovensky. Tento náš dobrý svätec vedel, že deti anglicky nevedia. A nebol to ani Dedo Mráz z Čukotky.

Na námestí dostali darčeky malí i veľkí.