Svätojurské ohlasy 4/2003

 

 

 

                   TAJMAUT HÁDKY

      Politická hladina je zase rozbúrená. Spor o potraty sa prelínajú so sporom o zmluvu s Vatikánom. Hlavné slovo majú KDH a ANO, ostatné strany rozhádaných tíšia, a radšej sa do sporu nemiešajú. Vášne prevládli nad rozumom. Hladina sa zrejme utíši až v septembri po parlamentných prázdninách a pred príchodom pápeža na Slovensko.

      KDH chce vychovávať deti v kresťanskom duchu. ANO nemá nič proti tomu, ale žiada, aby si rodičia, prípadne aj starší žiaci, mali z čoho vybrať, chýba im alternatíva kresťanskej morálnej výchovy. Toto je základ sporu, do ktorého sa s chuťou zamiešal aj Smer, Fico a ďalší opoziční politici. Od deväťdesiateho roku to nie je prvýkrát, čo sa našim politikom bez ohľadu na to, ku ktorým stranám patria, podarilo niečo ušiť horúcou ihlou. Najprv urobia vyhlásenie, a až potom  ho skúmajú a premýšľajú nad ním.

      Spor prerástol do nekontrolovateľnej polohy a obe strany sa postavili na zásadné pozície, takže možnosť akéhokoľvek ústupku už nejestvuje, obe strany už dávno prekročili hranicu, pred ktorou sa mohol uplatniť kompromis ako výsledok diskusie a prijateľné ústupky oboch strán. V poslednom čase to už nebola diskusia, ale krčmová hádka. Každý tomu druhému rozprával, a nikto nikoho nepočúval.

      Jadro sporu je v tom, že KDH požaduje morálnu výchovu a stotožňuje ju s kresťanskou morálkou, akoby iná morálka a etika neexistovali. ANO je tiež za morálnu výchovu a etiku, ale za všetky ich mysliteľné alternatívy. Ďalšie diskusie, nie, nie diskusie, ale vyhlásenia, lebo diskusia vyžaduje nielen rozprávať, ale aj a v prvom rade počúvať, už sú celkom zbytočné, lebo v nich sa už jadro sporu dávno utopilo a diskutéri sa usilujú viac o duchaplnosti ako o   podchytenie všetkých pre a proti, a o vecnej rovine nemôže byť reči. Už je to obyčajná krčmová hádka, v ktorej už rozvadení dávno zabudli, o čom sa chceli pôvodne hádať a v radostnom ošiali už tvrdia len svoje úbohé polopravdy a tešia sa ako malé deti z malých nezmyselných víťazstiev.

      ANO dokonca zašla tak ďaleko, že hlasovala s opozíciou proti koalícii, čo pokladajú ostatní koaličníci za absolútny vrchol neserióznosti. KDH pretromflo ANO požiadavkou o odstúpenie všetkých ministrov ANO. To bol netvorivý vrchol, ale hádka v najlepšom prestala, lebo práve včas nastali parlamentné prázdniny. Teraz sa očakáva, že v septembri prepukne s novou silou. Poldruha mesiaca nemá požiar nedorozumení kyslík, a len živorí a zamiera, ale nech si nikto nerobí o jeho budúcnosť starosti.

      Také zásadné zanovité postoje vyzerajú nezmieriteľné, ale zmieriť sa musia, aj keď nechcú, lebo z koalície nikoho nemôžete vyhnať, ani nikto z nej nemôže vystúpiť bez toho, aby sa koalícia nerozpadla: parlamentná matematika to nedovolí. Koalícia sa musí držať pokope za každú cenu, aj za cenu poznatku, že už vlastne neexistuje, jednako predsa len predstiera, že nič sa nedeje.

      Hľa, ako ďaleko môžu zájsť inak rozumní ľudia.

      Koaličníci teda zažijú zopár bezsenných nocí. A so skončením parlamentných prázdnin nebudú spávať zase, lebo nedorozumenia sa musia vyriešiť, pápež svoju septembrovú návštevu pre takéto žabo-myšie spory neodloží, a jeho príchod môže spor ovplyvniť na obe strany.

     

 

  

                       S HLAVOU HORE

      Na hokej, na tretie miesto našich reprezentantov na majstrovstvách sveta vo Fínsku nám spomienka pomaly bledne. Odstup od udalosti zbavuje vášní, nadšenia aj sklamania, podľa toho, kto ako bral šance našich a ich obhajobu titulu.

      Do tretieho čísla Svätojurských ohlasov sme bronzový úspech našich hokejistov kvôli referendu nedostali. Museli vyrábať sme ho vyrábať tak, že v dňoch, keď sa hralo vo Fínsku o tretie miesto, boli z našich novín len malé obrázky kompletných usporiadaných stránok, a veľa sa s nimi nedalo robiť, iba tam zapasovať ten maličký článoček na poslednej stránke. 

      Preto tu máme ten odstup. Od vlaňajška sa veľa zmenilo. Ešte pred pár dňami sa objavili v časopisoch a na televíznych obrazovkách posledné obrázky so slovenskými bronzovými hokejistami pri charitatívnych a spoločenských udalostiach. Zaujímavé. Vlani  naši majstri sveta z obrazoviek a prvých stránok novín pár dní skoro ani neschádzali, ale keď už raz zišli, tak zišli natrvalo a hádam aj priskoro. Bronzoví tohto roku úmerne k lesku medailí boli na obrazovkách spočiatku menej, ale rozložili si to na dlhší čas, takže celkovo boli asi rovnako dlho. A to ešte vždy neskončilo, lebo vyvrcholenie ešte len príde slávnostným gala večerom v auguste na obrazovke Markízy.   

      Možno to súvisí s tým, že veľmi citlivo vnímali svojich fanúšikov, ktorí pomaly začínajú chápať, že majster môže byť len jeden a že keby sme do unudenia získavali každý rok titul, urobilo by nám to len povinnú radosť. A povinná radosť vlastne ani nie je radosť. Majster môže byť len jeden a keďže mužstvá sú výkonnostne neobyčajne vyrovnané, hľadajú sa korene víťazstiev a prehry v sfére psychickej, čo do celej problematiky vnáša len chaos, lebo psychická sila a odolnosť tvorí práve tak silu mužstva ako streľba alebo kondícia.

      Pri veľkej vyrovnanosti sa vyskytne ďalší ťažko vysvetliteľný fenomén: hovoríme o tom, že niekomu jeden súper sedí a druhý nesedí, že niektorý tréner by si, keby mohol, radšej vybral papierovo aj doterajšími výsledkami silnejšieho, lebo vie naňho zahrať, prinajmenšom si to myslí. No a je tu ešte momentálna forma, nie forma niekoľkodenná ale forma jedného jediného dňa.

      Nie je ľahko stať sa šampiónom a ešte ťažšie je titul obhajovať, lebo po prvé na favorita sa každý zodpovedne pripraví a po druhé z druhej alebo ďalšej pozície sa ľahšie poškuľuje na prvú ako z prvej zase na prvú, lebo ten prvý nemôže mať iný cieľ ako prvenstvo.

      Pri hodnotení majstrovstiev mnohí odborníci nezabudli pripomenúť, aká sme malá krajina, koľko máme a akých štadiónov, koľko mládežníckych družstiev a koľko peňazí na taký drahý šport. Pripomeňme ešte aj celkovú ekonomickú situáciu, ale nesmieme zabudnúť ani na to, ako dlho sa preferoval hokej na úkor iných športov počas podpredsedovania na ÚV ČSZTV hokejového zanietenca Miroslava Červenku za socialistického Československa. Ani zlato, ani bronz nevyhrali hokejisti na zelenej lúke. O tom, aký hokej je u nás, hovoria bez obrúska na ústach. Jednako málo slov odznelo o Petrovi Šťastnom, ktorý pre Slovensko bezpečne získal najviac profesionálov z NHL. Odtiaľ sa všetko odvinulo.    

      Aby sme nezabudli. Spomínal som, ako naši hokejisti citlivo vnímali svojich fanúšikov a mal som jedným dychom dodať, ako citlivo vnímali fanúšikovia svojich hokejistov a že sa vytvoril vzájomný komunikačný kanál, ktorý síce je v rovine psychickej, jednako psychológia ho psychologickými prostriedkami a metódami nevie vysvetliť, ale musí pripustiť, že existuje. Vytvorila sa tu jednota, dokonca ani nie na báze športovej alebo národnostnej, jednota nadšportovej a nadnárodnej spolupatričnosti. Slovenským hokejistom fandili obyvatelia celej krajiny, Maďari, Rusíni, Rómovia, Česi aj Nemci, žijúci na Slovensku, ale aj ľudia, ktorí športu nerozumejú a nezaujíma ich, alebo ich sympatie smerujú k iným športom. Tu sa národ zjednotil. Lenže to by sme si protirečili, lebo pár riadkov vyššie píšem, že fandili aj príslušníci iných národov. Slovenských Čechov každý veľkoryso pochopil, že v boji o bronz do posledného hvizdu fandili Čechom, ale po záverečnej siréne oslavovali bronz  Slovákov rovnako nadšene ako ostatní ľudia tejto krajiny. Takže som nemal napísať, že národ sa zjednotil, ale že to bol ľud, lebo ľudia žijúci v jednej krajine aj napriek národnostným treniciam ho naozaj tvoria a s neobyčajným citom sa vedia ako celok prejaviť.

      Toto bol najväčší prínos hokejových majstrovstiev sveta tejto spoločnosti, bronzové medaily ho len priozdobili.

      Šport vlani krajinu tak zjednotil, ako nebola zjednotená nikdy predtým. Tohto roku, hádam hneď po prehre so Švédmi, ktorí nás vykázali do boja o bronz, boli možno obavy zo znechutenia hráčov i fanúšikov, z čoho by vyplynula aj strata tak ťažko dosiahnutého zjednotenia, ale k ničomu takému vďakabohu neprišlo.

      Otázka je na svetle sveta a pýta si odpoveď. Nikto nepochyboval o tom, že každý jeden hokejista vložil do všetkých zápasov všetky svoje sily. Jednako jeden zápas sa vyvíjal lepšie, iný horšie. To je tá momentálna forma, a to je aj ten kus šťastia, bez ktorého sa poondia aj ten najlepšie vedený zápas. Šťastie sa prikloní k lepšiemu, povie skeptik. Pravdaže. Lenže je tu tých šesťdesiat minút, z ktorých pomaly, ale neúprosne ubúda. A čo, keď vaše šťastie bolo podľa osudu na programe tri sekundy po záverečnej siréne? Načo vám je?

      Jednako naši hokejisti dokázali oveľa viac ako získať bronzové medaily. Sú tu charitatívne činy, ktoré sú tým krajšie, čím menej sa o nich hovorí. Ale keby sa vôbec nehovorilo, ani by sa o nich nevedelo. Stačí tichučko o tom utrúsiť pár slov s prstom na ústach, akože už o tom nehovorme, ale pravda to je. Koľkým ľuďom vyvolali hokejistami podpísané šeky slzy v očiach a vďačnosť nadosmrti?

      Zlato je len zlato. Je príjemné sa vyhrievať na výslní so zlatou medailou na prsiach, no kúpiť potrebnému invalidný vozík a mať svojho, len svojho fanúšika dávno po tom, čo na klinci zavesené kanady celkom zapadli prachom, je celkom iný pocit. Medaila prebudí spomienky a poteší, ale vozík slúži a nahrádza nehybné nohy.

      Nebavme sa o tom, že zisk bronzových medailí je viac ako zisk strieborných, lebo v prvom prípade sa končia majstrovstvá sveta víťazstvom, ale o stupienok nižšie. V druhom síce prehrou, ale o stupienok vyššie. To je trošku lacné, aj keď sa zdá, že medzi našimi bronzovými hokejistami takáto útešná myšlienka po víťazstve nad Čechmi prevládla. Keď už prevládla, nič proti nej. Medzi ľuďmi tejto krajiny prevládla iná, rovnako hodnotná myšlienka: medzi najlepším a byť medzi najlepšími nie je a nemôže byť znamienko rovnosti. Ale kto urobil všetko pre to, aby bol najlepší, a nestal sa ním, lebo niekto bol ešte lepší, ten má právo nosiť hlavu vztýčenú.      

 

        

     MESTSKÉ ZASTUPITEĽSTVO

      Mestské zastupiteľstvo zasadalo od vyjdenia posledných Svätojurských ohlasov dvakrát, v júni a júli. Na júnovom zasadnutí

-schválilo prevod pozemku v priemyselnej zóne (z Jura smerom na Bratislavu medzi hradskou a železnicou) 25 251 m2 za 15 miliónov korún firme MAPETO CONSUL. Mapeto Consul bude stavať bližšie neurčenú priemyselnú stavbu. Pri stavbe nájdu ľudia robotu a po dohotovení stavby aj v prevádzke

-zástupcu mesta v obecnej školskej rade Mgr. Annu Chrappovú.

      Po privatizácii Západoslovenských vodárni a kanalizácii vznikla Bratislavská vodárenská spoločnosť a. s. so sídlom v Bratislave. Mesto Svätý Jur má v nej podľa počtu obyvateľov časť akcií, ktorých hodnota predstavuje 0,59 % akcií.

      Na júlovom zasadnutí

-schválilo prevod deviatich bytov podľa zákona NR SR č. 182/93 Z. z. do osobného vlastníctva v bytovom dome na Ulici Dr. Kautza 9 a jedného bytu na Prostrednej 47

-obchodnú verejnú súťaž na predaj jedného bytu v tom istom bytovom dome

-predaj Stavebnín firme Pechariáda

-predaj záhrady Pálffyho kaštieľa, kde bude postavená bytovka. V podmienkach mesta je, že musí v nej byť najmenej pätnásť bytov. Cena za pozemok bude najmenej 2050 korún za m2

-tretiu a štvrtú etapu rekonštrukcie Prostrednej ulice a pamiatkového objektu

mestského úradu s využitím finančných prostriedkov fondu SAPARD          

-spoluúčasť mesta na financovaní a realizácii rekonštrukcie tribúny na futbalovom ihrisku

-spoluúčasť mesta na rekonštrukcii materskej školy na Felcánovej ulici a prestrešenia prechodu medzi telocvičňou a dielňami ZŠ

-všeobecné záväzné nariadenie o pravidlách času predaja v obchode a prevádzky služieb na území mesta. Záujemcovia nájdu podrobnosti na mestskom úrade

koncepciu budovania cyklotrás a strednodobú stratégiu rozvoja cestovného ruchu v mikroregióne Slovenský Grob pre časť, ktorá je na území svätojurského chotára.

Odporúča zrušenie zúženia jazdných pruhov na Krajinskej ceste.

Podporilo iniciatívu primátora Ing. Alexandra Achbergera pri podávaní projektov zo spoločného fondu malých projektov.

 

 

                        TURNABAR V OKTÓBRI

      Turnabar je už dlhšie zatvorený a mnohým chýba. Mesto ho už dalo do prenájmu záujemcovi z Bratislavy, ktorý sa javí ako seriózny podnikateľ. V podmienkach mesta je, že musí dať opraviť strechu. Podnikateľ sa nechal počuť, že chce poskytovať reštauračné služby za prijateľné ceny, čo privítajú najmä ľudia, ktorí potrebujú väčší priestor na svadbu, promóciu alebo väčšiu oslavu. Otvoriť by sa Turnabar mohol niekedy v októbri.

 

 

                  OTÁZNIK NAD RÁMUSOM

 

Koncom mája sa konal vo Svätom Jure hudobný festival s názvom Svätojurský rámus 2003. Išlo bezpochyby o najväčšie kultúrne podujatie v meste za posledné roky, ak samozrejme nepočítame hody. Na Svätojurskom rámuse vystúpilo dvadsať slovenských kapiel, dve z Českej republiky a jedna z Maďarska. Z našej hudobnej scény by sme mohli päť vystupujúcich označiť v hudobnom štýle rock a ska za slovenskú špičku. České telesá Mňága a Žďorp a Laura a její tygři patria k stáliciam v Čechách aj na Slovensku. Domácu scénu reprezentovali  kapela Oči jasajú a divadlo Jurta.

Kultúra je oveľa dôležitejšia časť nášho života, ako sa zdá na prvý pohľad. V dnešnej konzumnej spoločnosti je na prvom mieste zháňanie peniažtekov potrebných na prežitie a mnoho iných viac či menej potrebných vecí. Každý však potrebuje občas vypnúť a zaoberať sa vecami, ktoré ho potešia či nadnášajú; dodávajú energiu, aby sa človek mohol obracať v živote.

Festivaly vyrástli na Slovensku v posledných rokoch ako huby po daždi. Toto leto by sme ich narátali viac ako dvadsať. Najväčším je festival Pohoda v Trenčíne, ktorý už tri roky ráta s účasťou okolo 20 000 divákov. Prvým v sezóne, keďže ide o festivaly pod holým nebom, bol na Slovensku práve Svätojurský Rámus. Nešlo o prvý ročník, lež o tretí. Ak zarátame nultý ročník, tak Rámus bol už štvrtý rok. Trikrát bol súčasťou hodov a vždy bol v Jozefkovom údolí. Rozsahom bol tento ročník dvakrát taký. Predošlé Rámusy mali rozpočet niečo vyše 50 000 korún, konali sa jeden deň a vystúpilo šesť až osem kapiel. Možno bude zaujímavé spomenúť, že najziskovejší Rámus bol v roku 2002. Čistý zisk predstavoval niečo viac ako 5000 korún.

Taká je bohužiaľ realita kultúry na Slovensku. Ziskom zo vstupného nikdy nemožno pokryť náklady. Jedinou zárukou úspechu festivalu je silný sponzor. Ozvučovacia a osvetľovacia technika, samotné pódium a honoráre účinkujúcich ( ktoré sú dosť smiešne, okrem  českých kapiel zvyknutých na vyšší štandard) a ešte môžeme prirátať dopravné náklady atď. Všetko toto jednoducho pohltí  peniaze investované do festivalu a organizátor môže potom len tŕpnuť, či náhodou nezaprší, čo znamená nižšiu návštevnosť a nepredané lístky. Ľudia, ktorí organizujú festivaly, sú väčšinou hudobníci, alebo bývalý hudobníci a z toho, čo sme o festivaloch povedali, vidieť, že to robia viac z lásky k hudbe ako pre peniaze.

Prvé tri Rámusy organizovalo o. z. Ateliér. Najväčším sponzorom bolo mesto Svätý Jur a miestne firmy ako Euroarch, Rema 1000 a ADsun. Tento rok sa festival presťahoval z horného konca nášho mestečka na dolný. Z Majálesu do kúpeľa, lebo prevádzkovateľ areálu v Jozefkovom údolí nepovolil organizátorom vlastné občerstvenie. Rozpočet na dvojdňový festival bol  542 000 Sk. Ateliér sa vzdal hlavnej organizácie práve pre vysoké finančné riziko.

 Predstavte si, ako sa asi môže dohodnúť pätnásť Juranov združených vo voľnom občianskom združení, ak ide o väčšie peniaze. Ťarchu zodpovednosti si zobral na plecia Juran Maroš Bača. Mesto festival povolilo zapožičalo smetné kontajnery, ba prispelo aj sponzorsky. Ateliér sa zaviazal pomôcť pri organizácii a pri odpratávaní odpadkov. Svätojurský rámus sa konal v kúpeli, ktorý prevádzkuje tanečný klub Tornádo.

     Rámus navštívilo 1458 platiacich divákov, v areáli vyrástlo pódium, stánky s občerstvením a spotrebným tovarom a stanový tábor. Večer spestrila zábavu kvalitná videoprojekcia a v sobotu ráno sa rozložili na lúke aj divadelníci z Jurty. Všetky sľubované kapely prišli a čo sľúbili, aj odohrali.

Ale akcia Útvaru rýchleho nasadenia Ministerstva vnútra v piatok 30. mája bezpochyby zatienila všetky ostatné udalosti spojené s festivalom. V takom rozsahu sa také dačo udialo v Jure prvýkrát. Bol to pre organizátorov, nezúčastnených Juranov a bohužiaľ aj pre platiacich divákov skutočne silný zážitok. S odstupom času už pocit hrôzostrašnosti z celej akcie vyprcháva. Vtedy však zatienil ostatné udalosti a Jur sa stal dokonca predmetom výmeny názorov odlišných postojov denníka Sme a Nový Čas. Na internetovom portáli Sme bol tento zásah po tri dni najdiskutovanejšou témou. Na margo týchto komentárov je potrebné poznamenať, že autor článku z Nového času tam pravdepodobne vôbec nebol, ale písať zaujímavé výmysly patrí asi k prioritám tohto denníka, takže sa zopár nafúknutým dezinformáciám nemožno čudovať.

Nešlo o akciu namierenú priamo proti festivalu, ale Rámus bol zaradený do sieti razií, ktoré sa konali v ten deň, a predznamenali zvýšenú letnú aktivitu ministerstva vnútra. O adekvátnosti tohto zásahu sa tiež už popísalo dosť. Smola je, že divákom potom ostal z festivalu zmiešaný pocit. Mnoho mladých znechutene odišlo ešte v ten večer a na druhý deň, ktorý bol lepšie obsadený, prišlo oveľa menej divákov. Vzhľadom na pekné počasie možno považovať piatkovú raziu za hlavný dôvod polovičnej sobotňajšej návštevnosti. Málokto je ochotný zaplatiť 150 korún za to, aby večer dostal pažbou po hlave. Nemožno nespomenúť, že jediné ľahké zranenia, ktoré ošetrovala prítomná sestrička, boli spôsobené strážcami poriadku.     

Čo zostáva podotknúť na záver. Treba poďakovať mestu za podporu a Juranom za trpezlivosť, že vydržali dva dni rámusu, ktorý sa šíril nad mestom. Dva dni do roka to až takú ujmu nespôsobí ani zarytým odporcom rockovej hudby. Možno sa oplatí pripomenúť, že pestrofarebný dav mladých ľudí tancujúcich pred pódiom si vybíja svoju prebytočnú energiu tým najvhodnejším spôsobom, a vôbec nikomu nemá v úmysle ublížiť, či inak ho poškodiť.

Sobota prebehla aj napriek nízkej návštevnosti a rozpačitých pocitov z piatku hladko a nakoniec bol z toho celkom pekný večer. Či sa uskutoční aj ďalší ročník, ešte nevie nik. Nikto zo štyridsiatich usporiadateľov, ktorí si pár dní skutočne odpracovali, nedostal za svoju prácu zaplatené. Takmer všetci sa jej zriekli, lebo deficit bol 182 000 korún a v podstate ich nebolo z čoho zaplatiť. Všetky pohľadávky boli zaplatené, len čerstvý otec M.B. má na krku dvestotisícovú pôžičku.

Kto sa chce dobre mať, ten musí utekať...   

                                                                ANDREJ BREZIANSKY

 

 

 

 

 

 

 

                          LEN ABY NEHORELO

 

      Pri žatve v roku 2002 v okrese Pezinok vzbĺkli štyri požiare. Priama škoda bola len 1300 korún, o čom škoda hovoriť. Ale keď sa pozrieme na celý bratislavský kraj, už je to niečo celkom iné. Päťdesiattri požiarov zapríčinilo škodu 1 182 800 korún. Už je to aj únavné opakovať: najčastejšími príčinami týchto požiarov bolo fajčenie a vypaľovanie trávy.

      Takmer všetky požiare zapríčinil človek a príčinou bola vždy ľahkomyseľnosť a neopatrnosť. Človek je príčinou požiarov aj z iného hľadiska. Zodpovední už dávno vedia, kde a prečo je horľavý materiál najviac ohrozený, a tak ho musia kontrolovať, a nie spoliehať sa na podriadených. Nedôsledné kontroly technického stavu inštalácie a strojov, nedodržiavanie predpisov pri manipulácii s ohňom, zlé uskladnenie horľavín a mohli by sme vymenúvať ďalej. Ak vznikne požiar z takejto príčiny, označujeme ju za zlyhanie ľudského faktora. Keby toho nebolo, požiare by skoro ani neboli.

      Ako každoročne aj dnes sa vám prihovárajú profesionálni hasiči Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Pezinku s výzvou, aby ste nefajčili a nemanipulovali s ohňom na miestach so zvýšeným nebezpečenstvom vzniku požiaru, teda pri stohoch slamy a sena, pri lánoch obilia a pri suchých porastoch. Toto leto je každý porast suchý prakticky hneď po daždi, lebo v týchto horúčavách sa vlhko nikde dlho neudrží ani po daždi.

      Prázdniny sa už začali. Hasiči cez prázdniny zdvojnásobujú svoju ostražitosť lebo o prázdninách a deťoch bez dozoru vedia svoje. Je to z hľadiska možnosti vzniku požiarov najrizikovejšie obdobie.

      Prosíme rodičov, aby deťom venovali pozornosť aj v období prázdnin, aby ich aj poučili, i keď aj tá najlepšia rada vojde decku jedným uchom dnu a druhým von. Nejde len o to, že deti sú častou príčinou požiarov a škôd, ale aj o to, že ako ich strojcovia sú aj prví na rane, teda deti sú nebezpečenstvu vystavené najviac.

      Keď spojíme všetky sily, hádam predsa len nejakým požiarom predídeme.

                                                                           KPT. EVA ORLICKÁ,       

                                                                          Okresné riaditeľstvo hasičského

                                                                          a záchranného zboru   

                      KONCOM JESENE UŽ NA SVOJOM

      Okresný úrad v Pezinku, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, oznamuje účastníkom pozemkových úprav v katastrálnom území Svätý Jur, že od 1. júla 2003 sa začínajú vytyčovať nové pozemky v obvode pozemkových úprav.

      Vlastníkom dávame na vedomie a zároveň ich žiadame, aby rešpektovali uvedený postup prechodu na nové hospodárenie v obvode pozemkových úprav, ktorý bude súčasťou nariadenia o vykonaní projektu pozemkových úprav.

      Bloky s číslami 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25, 26, 27, 28 a 29 sú bloky vinohradov a ďalej budeme o nich hovoriť ako o blokoch vinohradov a zvyšujúce bloky, teda 12, 13, 14, 15, 16, 17, 30, 31, 32, 33 a 34 sú bloky ornej pôdy.

      Nové pozemky budú vytýčené v teréne takto:

      V blokoch vinohradov budú vytýčené všetky pozemky.

      V blokoch ornej pôdy budú vytýčené iba hranice blokov, lomové body ciest a pozemky vlastníkov, ktorí o vytýčenie požiadali.

      Ekologické pásy, ktoré podľa zásad pre umiestnenie nových pozemkov prejdú do vlastníctva mesta Svätý Jur, budú vytýčené tiež.

      Vytyčovanie pozemkov prebieha vo dvoch etapách. Prvú etapu tvoria bloky 2, 3, 6, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 21, 22, 23, 24, 25, 26, 28, 29, 30, 31, 33 a 34 a vytyčovať sa začali 1. júla.

      Druhú etapu tvoria ostatné bloky, teda 1, 4, 5, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 20, 27 a 32 a s vytyčovaním sa začne po nariadení vykonania projektu pozemkových úprav.

      Pozemky neznámych vlastníkov a vlastníkov s neznámym pobytom sa nebudú vytyčovať.

      Obrábať nové pozemky môžu začať noví majitelia v blokoch ornej pôdy 1. novembra 2003, v blokoch vinohradov 1. decembra 2003.

      Do užívania pozemkov, ktoré budú vytýčené po tomto termíne, t.j. po 1. decembri 2003, budú vlastníci vstupovať dňom prevzatia pozemku.

      Náhradné užívanie podľa § 15 Zákona č. 330/91 Zb. stráca platnosť v blokoch ornej pôdy od 1. novembra 2003 a vo vinohradníckych blokoch od 1. decembra 2003.

      Po vytýčený pozemkov budú vlastníci písomne vyzvaní na ich prevzatie. Lomové body pozemkov budú vytýčené drevenými kolíkmi. Trvalú stabilizáciu vytýčeného pozemku si musí zabezpečiť vlastník sám. Opätovné vytyčovanie pozemku okresný úrad robiť nebude. To teda znamená, že ak vlastník z akýchkoľvek príčin bude potrebovať nové vytýčenie pozemku, bude si ho musieť nechať urobiť na vlastné náklady.

      Nové pozemky môžu vlastníci ponúknuť do prenájmu najskôr po 1. októbri 2003 v blokoch ornej pôdy a po 1. decembri 2003 v blokoch vinohradov.

      Dohodnutý postup prechodu na hospodárenie na nových pozemkoch v obvode pozemkových úprav tvorí súčasť nariadenia o vykonaní projektu pozemkových úprav.

      Do 1. novembra 2003 v blokoch ornej pôdy a do 1. decembra 2003 v blokoch vinohradov platí doterajší spôsob užívania.

                                                                          ING. HANA SVRČKOVÁ,

                                                                                vedúca odboru PP a LH

 

 

                     OD SEPTEMBRA DO JÚNA

      Pod týmto stálym titulkom budeme prinášať v našich novinách školské novinky. Z nasledujúcich článkov sa dozviete, že Základná škola vo Svätom Jure pulzuje plnohodnotným školským životom. Hovoria o tom presvedčivé mimoškolské aktivity a skvelé výsledky našich žiakov. Rovnako dobre si plní svoje základné poslanie. Škola nie je filatelia, a dobré známky samy osebe nič neznamenajú. Učitelia, ak chcú, môžu dosiahnuť aj to, že bude celá trieda vyznamenaná. Ale čo by bolo z toho, keby tí vyznamenaní jeden po druhom nezložili prijímacie skúšky? Ani jedna z deviatok nebola celá vyznamenaná, ale všetci žiaci okrem jedného urobili prijímačky a všetci aj boli prijatí na stredné školy. K tomu nie je čo dodať.              

                      

                     VŠETCI PRIJATÍ

               Základná škola vo Svätom Jure sa už desať rokov venuje rozšírenému vyučovaniu cudzích jazykov. Od roku 1999 sa vyučuje aj pomocou personálnych počítačov v rámci projektu Infovek. Škola je okrem toho zapojená do projektu Školy podporujúce zdravie a venuje sa aj protidrogovej prevencii.

      V porovnaní s minulým školským rokom dosiahla ZŠ Svätý Jur v mnohých oblastiach lepšie výsledky ako vlani. Vedenie školy, učiteľský zbor a žiaci by mohli byť s výsledkami spokojní, ale neuspokojujú sa a vytyčujú si nové ciele.

      Hlavnou úlohou každej základnej školy je pripraviť svojich absolventov na pohovory na stredné školy. Tohto roku splnila jurská zéeška toto kritérium nad očakávanie: V prvom kole prijali všetkých žiakov okrem jedného. Ak uvážime, že všetci jurskí deviataci okrem dvoch sa hlásili na školy s maturitou, výsledok je ešte cennejší. Zvyšujúci dvaja sa prihlásili na učňovské školy, ktoré sa nekončia maturitnou skúškou. 

      Veľa Juranov sa hlásilo na gymnáziá v Bratislave. V posledných piatich rokoch nemala jurská ZŠ horšie percento prijatých ako 90%. Z týchto údajov je zrejmé, že vlastne každý žiak jurskej školy má skoro úplnú istotu, že bude prijatý.

      Rovnako úspešná je ZŠ Svätý Jur aj na predmetových olympiádach a kultúrnych a športových súťažiach. V cudzích jazykoch si už Jurania na úspechy zvykli, takisto v literárnych a výtvarných súťažiach. Tohto roku získali z pätnástich medailových umiestnení v okresnom kole osem. Takisto v matematike a biológii boli chlapci a dievčatá z Jura úspešní.

      Pekné výsledky dosiahla ZŠ Svätý Jur aj v športových súťažiach, takže vedenie školy mohlo vlani konštatovať, že napriek zameraniu na cudzie jazyky je škola úspešná aj v prírodovedných predmetoch a športe. Tento rok toto konštatovanie potvrdil.

     Aby sme tieto slová chvály potvrdili, prinášame jurských víťazov a medailistov okresných kôl v školskej olympiáde a športových súťažiach.

      1. MIESTO: angličtina a nemčina Petrovičová 9. A, matematika Vajcík 7. A, geografia Slezáková 6. B, Luz 8. A, Opaterný 9. B, Európa v škole Slamková 4. A, atletika 800 m Hollý skok do diaľky Drobňák 6. B, volejbal chlapci a stolný tenis dievčatá.      

      2. MIESTO: nemčina Vajcik 7. A, angličtina Horváth 7. B, matematika Wlachovský 8. B, geografia Bystriansky 5. A, Vajcík 7. A, atletika 60 m Žák 9. B, gymnastika mladšie žiačky a mladší žiaci, futbal starší žiaci, halový futbal mladší žiaci, volejbal dievčatá.

      3. MIESTO: nemčina Rišková 9. B, geografia Chudá 9. A, Wlachovský 8. B, Achberger 7. A, biológia Luz 8. A, Baroková 7. B stolný tenis chlapci, halový futbal mladší žiaci.

      ÚSPEŠNÍ RIEŠITELIA: Pytagoriáda Slezáková 6. B, Opaterná 7. B, matematická olympiáda Baďurová 7. B Opaterný 9. A, Achbergerová a Jurčík 9. B, biologická olympiáda Chrappová a Baroková 9. B, Mečáriková 7. B, Ježíková 7. A.

      Čestné uznanie za Hviezdoslavov Kubín Hutňan 6. B, Európa v škole, výtvarná časť Ševčíková 9. A.

      KRAJSKÉ KOLO: geologická olympiáda 3. miesto Wlachovský 8. B, nrmčina 5.  miesto Petrovičová 9. A, geológia 6. miesto Vajcík 9. A, biológia 6. miesto Horváth 7. B.

      ÚSPEŠNÍ RIEŠITELIA angličtina Petrovičová 9. A, geografia Vajcík 7. A, geografia Wlachovský 8. B, celoslovenský matematický klokan Chrappová 5. B, Slezáková 6. B, Piešová 7. A, Baďurová 7. B,  Achbergerová 9. B, celoslovenská  matematická korešpondenčná súťaž: Mrkvík,Horváthová, Andrašovičová, Oravec 4. A, Baďurová a Opaterná 7. B.

      Toto by bolo o žiakoch jednotlivcoch a ich umiestnení, o ich prvých meraniach síl so žiakmi z iných škôl. Škola ako celok sa zapojila do projektov Infovek, Škola podporujúca zdravie, Škola bez tabaku, drog a alkoholu, Cesta k emocionálnej zrelosti, Poznávame vlastnú minulosť a Detský čin roka.

      ZŠ Svätý Jur vydával v uplynulom školskom roku školský časopis Pozdrav z lavice, zorganizovala pri príležitosti Vianoc, Veľkej noci a svätojurských hodov výstavy, žiaci vystupovali na kultúrnych podujatiach, usporiadala výchovné koncerty a divadelné predstavenia, žiaci navštívili divadelné predstavenia v SND a LUDUS v Bratislave a Divadlo J. Palárika v Trnave, urobila lyžiarsky a plavecký výcvik, urobila Mikulášske prekvapenie a Deň detí, a celoškolskú brigádu pri príležitosti Dňa Zeme.

      Aby si žiaci rozšírili svoj obzor a na vlastné oči videli, ako fungujú veci okolo nás, boli na exkurziách v Planetáriu v Hlohovci, Policajnom múzeu v Bratislave, Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, na Vodnom diele v Gabčíkove, Hydro-meteorologickom ústave v Bratislave, Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre, Malokarpatskom múzeu v Pezinku, Vlastivednom a literárnom múzeu vo Svätom Jure, Západoslovenskom múzeu v Trnave, Pamätnej izbe Ľudmily Podjavorinskej v Bzinciach pod Javorinou, Bibliotéke a pedagogike v Bratislave, Múzeu na bratislavskom hrade a hrade Devín.

      Na škole boli nepovinné predmety nemčina, práca s počítačom, logopedické cvičenia a krúžky volejbalový, tanečný Hip-hop a rozhlasový.

      Koľko sa toho len v záujme skultivovania detí, aby z nich vyrástli zrelí dospelí nazbiera.

 

                           DEVAŤ ROKOV

 

      To, že čas je relatívny, objavil Einstein už na začiatku dvadsiateho storočia. Aj deväť rokov je dosť dlhá doba na to, aby odrástol nový človek. Život v škole je zaujímavý, teda aspoň pre mňa. Človek spoznáva nových ľudí, učí sa nové veci do života, ale hlavne učí sa komunikovať a správať sa v spoločnosti. Pedagógovia ho vychovávajú rovnako ako časom jeho spolužiaci v triede. Je to niečo ako druhá rodina.

      Keď som prvýkrát vstupoval do školskej budovy, bol som plný očakávania, aké to bude, kto budú moji spolužiaci a aká bude moja triedna učiteľka. Časom, ako roky utekali, sa začal formovať fantastický triedny kolektív, ktorý momentálne vytvára deviatu B.

      Lenže prišiel máj 2003, obávaný mesiac a čas na prijímacie pohovory. Bol to čas, keď každý mal možnosť a príležitosť rozhodnúť o svojom ďalšom živote. Hovorí sa, že každý je sám strojcom svojho šťastia, a to aj v živote spoľahlivo platí. No našťastie všetko sa skončilo úspešne a všetci sme sa dostali na svoju vytúženú školu. Pred kolektívom, ktorý sa deväť rokov formoval, ostáva už len pár dní života  spolu, a práve v tomto čase sa mi začínajú vynárať z pamäti krásne zážitky, ktoré sa odohrali v škole.

      Najviac mi utkvel v pamäti výlet do kamenného obydlia v Brhlovciach. To sme boli ôsmaci. Pred Brhlovcami nás privítal nápis Kamenné obydlia - múzeum Brhlovce. Po ceste v dedine behali sliepky a my sme sa vybrali hľadať múzeum. Pred ním nás čakala sprievodkyňa, ktorá nám porozprávala, ako tieto obydlia vznikli a ako sa tu kedysi dávno žilo.

      Tento zážitok pokladám za jeden z najkrajších v škole. Dozvedel som sa o našich predkoch veľa priamo tam, kde kedysi žili. Takto sme z roka na rok objavovali svet a život, takto sme rástli a v styku s prírodou, živlami a kultúrou sme sa formovali. Roky nám pribúdali a z ustráchaných prváčikov, ktorí vstupoval prvýkrát do školskej budovy, vyrástli skoro dospelí ľudia, ktorí si už začali hľadať svoje miesto v živote.

      Už sa rozchádzame. Po prázdninách sa poberieme každý svojou sveta stranou, ako hovorí básnik. Nikto z nás nevie, čo ho čaká, každý vie, čo by chcel postretnúť. Ale nech už nás postretne čokoľvek, celkom iste sa raz za čas stretneme a budeme spomínať.

                                                                        PAĽO AUGUSTINIČ, 9. B   

   

                          ČAS

Aké to bolo všetko iné,

keď do školy vstúpila som prvýkrát.

Bola som vtedy taká šťastná a blažená,

no nikdy som nemyslela na to, že táto

etapa bude raz skončená.

 

Kiežby som mohla vrátiť čas

a byť prváčkou znova zas.

Svoje city najavo chcem dať

už sa toho nechcem báť.

 

Neviem, čo sa bude diať,

čo sa môže ešte stať.

Stredná škola na mňa čaká,

Aká bude táto? Aká?

 

DANA VALČEKOVÁ, 9. B

 

 

             DEŇ DETÍ

 

      V predposledný májový deň sme si v škole pripomenuli Deň detí. Organizovali ho deviataci a riadili sa heslom Športom pre zdravé telo a zdravú myseľ.

      Deviata A pripravila na školskom dvore a v telocvični program pre väčších pozostávajúci z loptových hier. Všetci spolu súťažili za svoju triedu. Deviata A mala na starosti tých menších aj najmenších, ktorí boli na štadióne. Behali cez prekážky, hádzali na cieľ, skákali vo vreciach a súťažili v švihadlách. Triedne družstvá sa preťahovali lanom.

      Tímovú prácu triedy ocenili diplomom. Každý si mohol za svoju osobnú snahu a výkony vybrať v bufete odmenu. Mimoriadne namiesto peňazí boli platidlom body za výkony.

      Počasia nám prialo, celý deň pálilo slniečko, a tak sme si domov priniesli aj kakaové opálenie.

 

                                                                   MICHAELA RIŠKOVÁ, 9. B

 

    

       

 

                       VĎAČNÍ RODIČIA

 

      Dovoľujem si týmto poďakovať všetkým vám, ktorí ste sa svojou svedomitou a namáhavou prácou vštepovali poznatky a poznanie po celých deväť rokov do našich detí.

      Ďakujem vám za nesmiernu trpezlivosť, ktorú vám naše ratolesti často prepínali. Mali ste s nimi veľa práce, ktorú sa vám vôbec nesnažili uľahčiť, ba práve naopak, ale vedeli ste ich vždy správne usmerniť. To, že to nebola úloha ľahká a ani zbytočná, dokázali vám pedagógom aj nám rodičom vaši žiaci a naše deti svojimi výsledkami pri úspešných pohovoroch na ďalšie štúdium.

      Vyslovujem ešte raz svoje úprimné poďakovanie celému učiteľskému zboru v mene rodičov a žiakov navštevujúcich ZŠ Svätý Jur v rokoch 1994 - 2003.

                                                                                        BEÁTA MATULOVÁ   

      

                                     AKADÉMIA AKO ROZLÚČKA

 

      Koniec školského roka sa na našej ZŠ neodmysliteľné spája so školskou akadémiou. Vystúpenia žiakov v úlohe moderátorov, hercov, tanečníkov a hudobníkov si získali u rodičov veľký záujem a stretli sa so živým ohlasom.

      V želaní zachovať si ich priazeň a pokračovať v tejto tradícií, ale aj s úsilím zlepšiť program novými nápadmi sa rozhodlo v minulom školskom roku vedenie školy zaradiť do programu školskej akadémie aj slávnostné odmeňovanie najúspešnejších žiakov.

      Po roku, 26. júna o šiestej hodine večer sa zaplnila sála svätojurskej viechy, aby z rúk riaditeľa školy prevzali naši najúspešnejší žiaci ocenenia pred zrakmi pedagógov rodičov a priateľov školy. Za školský rok 2002/2003 bolo na školskej akadémií odmenených 115 žiakov. Diplomy za výborný prospech prevzalo 89 žiakov. Knižné odmeny za úspešnú reprezentáciu školy i mesta v okresných a krajských súťažiach a olympiádach obdržalo 33 žiakov. Keramickú sovu ako symbol múdrosti prevzali najúspešnejší a najvšestrannejší žiaci školy siedmak Ivan Vajcík a ôsmak Jakub Wlachovský.

      Súťažilo sa v recitácii poézie a prózy, vlastnej tvorbe s témami Prečo mám rád slovenčinu, Prečo mám rád Slovensko a Európa v škole. V matematike to bola Pytagoriáda, Matematická korešpondenčná súťaž MAKS a Matematický kolokan. Predmetové olympiády boli v angličtine, nemčine, biológii, geológii, geografii, chémii a fyzike. V športe sa súťažilo vo futbale, halovom futbale, vybíjanej, atletike, gymnastike a stolnom tenise.

      Vo výtvarníctve sa súťažilo na jedinú tému Európa v škole.

      Bolo v čom súťažiť, bolo kde žať vavríny. Žiaci našej školy sú všestranne nadaní, pretože nesúťažili len medzi sebou, ale aj so žiakmi z iných škôl v okrese a v kraji a aj tam dosiahli krásne úspechy. O ich umiestnení píšeme na inom mieste.

      Za každým úspechom sa skrýva ich talent a úsilie, no bez podnietenia a vedenia, bez učiteľa by neboli získali také výrazné úspechy. Vedenie školy sa chce aj takto poďakovať učiteľom, ktorí nehľadiac na čas, sa venovali svojim žiakom, len aby ich umiestnenie bolo čo najlepšie a aby to dotiahli čo najďalej.

      Školská akadémia nie je len slávnostný akt, nie je to len odmeňovania najlepších, ale predovšetkým kultúrny program. Upútal pochod a virtuozita prváčok mažoretiek a väčšie dievčatá tancami. Do programu pochopiteľne najviac prispeli so školou sa lúčiaci deviataci. V ich podaní najviac zaujalo Labutie jazero, klasický balet, rock´n´roll z Pomády, scénky a súťaž o Miss a Missboy deviateho ročníka.

      Záver vystúpenia deviatakov bol venovaný rozlúčke so školou a dojemné poďakovanie učiteľom a rodičom. Často sa ozýval potlesk, lebo naozaj bolo čomu tlieskať.

      Vedenie školy by týmto chcelo vysloviť vďaku aj učiteľkám Andrei Hranickej a Monike Číkovej za dobre usporiadanú vydarenú akadémiu.

     

   

 

    

                                AKO VÝBUCH SUPERNOVY

      V polovici júna zomrel náš spoluobčan JUDr. Karol Jurkovič vo veku nedožitých osemdesiatich troch rokov. Zanechal po sebe veľkú, rozvetvenú smútiacu rodinu. Zazvonil umieráčik. Organ zakvílil. Karol nechal na tomto svete veľký odkaz. Ostala po ňom spomienka a ako každá silná spomienka vytvorila legendu.

       O tom, čo bolo v Jure, Trnave a v Bratislave cez vojnu a hneď po nej, vie z roka na rok menej Juranov. Aj spomienky blednú, strácajú črty a obrysy a rozplývajú sa. Starneme. Starí páni, ktorí ho boli vyprevadiť v krematóriu na poslednej ceste, vedia o tom najviac. Mnohí z nich hrávali s ním a pod jeho taktovkou futbal. 

      Narodil sa tesne po prvej svetovej vojne a vyrastal za prvej republiky, prežil druhú svetovú vojnu, ale keďže bol študent a patril medzi najlepších futbalistov Slovenska, vyhol sa jej.

      Chodil do školy, učil sa, robil skúšky, občas aj neurobil, spromoval, a potom pracoval. Ale bol tu futbal, jeho veľká láska. Bolo to v hrdinských časoch explózie amatérskeho futbalu, na ktoré si pamätníci len s námahou a ťažko spomínajú, a aj to, na čo si pamätajú, nie je skutočnosť, ale nevdojak okrášlená spomienka prerastajúca v legendu. 

      Každému by sa z takej futbalovej kariéry zatočila hlava. Skvelý technik a strelec, rýchly a priebojný hneď padol do oka najprv jurským futbalistom, ale v Jure sa medzi seniormi ani poriadne nezohrial a siahli po ňom funkcionári TŠS (Trnavský športový spolok) Trnava a potom ŠK Bratislava. Rovnako rýchlo ho objavili aj zostavovatelia slovenského reprezentačného družstva. Bolo to ako pri delostreleckej paľbe raz-naraz.

      V tejto časti, kde sa hovorí o Karolovi vlige a reprezentačnom mužstve, sa opieram o faktografické údaje Jozefa Kšiňana z článku Kanonier zo Svätého Jura uverejnenom v mesačníku Futbal v čísle 11 roku 1998 v rubrike Písali dejiny slovenského futbalu.

      Karolov vstup do veľkého futbalu nemá páru. Bolo to ako výbuch supernovy. Ako študent gymnázia hral na majstrovstvách stredných škôl. Videl tam v akcii Tóna Malatinského, strojcu svetových úspechov Trnavy. No aj Malatinský videl Karola a už vtedy prejavil neobyčajný cit pre výber talentov, ktorý ho neskôr tak preslávil. Prichystal pre trnavské obecenstvo svoje prvé veľké prekvapenie. Doviedol do Trnavy Karola. Nikto ho vtedy ešte nepoznal, ani obecenstvo, ani súper.  Postavili ho hneď do základnej zostavy ako centra, teda hráča, od ktorého sa čakajú aj góly aj rozohrávka. To bola veľká poklona. Malatinský v roku 1940 ešte nebol neskorší vládca trnavského futbalu, ale iba radový hráč. Po Karolovej pravici hrali Bolček s Malatinským, po ľavici Kaiser s Lenghardtom.

      Vôbec sa mu neroztriasli nohy. Trochu trému mal, napokon debut je debut. Vtedy mali v ligovej Trnave namiesto sietí na bránach obyčajné pletivo, z akého sa robia ploty. Technicky dobre vybavený Kaiser prehodil loptu ľahúčkym oblúčikom ponad obrancu, Karol jeho úmysel vystihol, zmocnil sa lopty, a nikým nebránený takú vypálil, že brankár Kojnok ju priľahol až keď sa odrazila z brány od pletiva k nemu. Kojnok pravdaže vedel, že to bol gól a vedel to aj obranca, ktorého Karol obohral. Od pletiva odrazenú loptu videli aj diváci za Kojnokovou bránou a zajasali, ale obecenstvo na tribúne a inde videlo, že brankár má loptu vo svojej moci, rozhodca tiež nevidel, že lopta prešla pomedzi žrde, a gól neuznal. Taká to bola šupa.

      Toto ho mohlo právom nahnevať, no stalo sa niečo iné. Karol striasol so seba nováčikovskú trému, pridal tri góly, jeden krajší ako druhý, takže spolu boli vlastne štyri, i keď ten jeden neplatil. Nie zlý vstup dvadsaťročného mladíka na ligovú scénu.

      V utorok ešte hral za školu a vo štvrtok už za Trnavu. Jurskí funkcionári chceli, aby šiel do ŠK Bratislava, on tiež túžil po belasom drese. ŠK Bratislava bol po prvé predsa len slávny klub s mnohými skvelými futbalistami, po druhé Karol chystal na štúdium práva v Bratislave, takže by odpadlo zabíjanie času cestovaním na tréningy a zápasy do Trnavy.

      Prestup z Trnavy do ŠK Bratislava bol rovnako rýchly ako ten prvý z Jura do Trnavy. Na jeseň 1941 ešte hral prvé dve kolá v Trnave a keď prišli Trnavčania na tretie do Bratislavy, už bol na opačnej strane ihriska. Svojim včerajším spoluhráčom dal tri góly. Na Tehelné pole vstúpil priam tak ako na trnavské ihrisko s ekrazitom v kopačkách. Každý hovoril, že sa zrodil strelec.

      Nešťastie nechodí po horách. ŠK Bratislava hrala v Považskej Bystrici. Karol vlastne ani nevie, ako sa to stalo. Vystihol loptu, ktorá na zlom teréne brankárovi Dodovi Reimannovi zle odskočila, zakričal na Malatinského, že mu ju prihrá a odrazu pocítil strašnú bolesť v lýtku, ktorá hneď vystrelila hore do kolena a dolu do členka.  S futbalom je koniec, preblyslo mu hlavou strašná myšlienka. Aspoň sa budem viac venovať paragrafom a podobným radovánkam, rozmýšľal, keď sa dozvedel diagnózu.

      Dr. Koch diagnostikoval meniskus a vyoperoval mu ho. Keď to po troch mesiacoch liečenia, ktoré pozostávalo najviac z toho, že sa vyhýbal lopte a ihrisku, skúsil znovu, už to nebolo ono. Bol z toho nešťastný. Ale časom sa koleno predsa len dalo do poriadku. Pomaly na zranenie zabúdal, trauma sa hojila aj v nohe aj v hlave a Karol si  myslel, že to bude v poriadku. No prišiel derbyzápas s OAP (Oddiel armádnych pretekárov) Bratislava a v celkom nevinnom súboji s Bielekom to v kolene znovu  prasklo. Vedel, koľko udrelo. Paragrafy znovu dostali prednosť.

      Rok na to pozval tréner slovenských reprezentantov Príboj Karola na sústredenie do Kremnice. Konštelácia všetkých okolností nemohla byť pre vychádzajúcu streleckú hviezdu priaznivejšia. Niekoľko reprezentantov už začalo upadať, stratilo rýchlosť a elán, a preto došlo k prestavbe mužstva a príležitosť dostali mladí. Karol priam hýril vlastnosťami, ktoré už mnohým osvedčeným reprezentantom chýbali. Bol rýchly ako blesk a mal nevídanú strelu. Osvedčil sa.

      Dostal zriedkavú príležitosť hrať v Záhrebe proti skvelému Chorvátsku. Naši prehrali 2:5, Karol gól nedal, ale hral veľmi dobre. Po zápase sa povrávalo, že tréner Príboj to so strelcami prehnal, že nemal stavať päť vyložených kanonierov Bolčeka z Trnavy, Rada a Jurkoviča z ŠK Bratislava, Bešinu zo Zvolena a Vysockého z Vrútok do útoku, lebo takí myslia len na góly. Proti  silným Chorvátom na ich pôde mali vraj hrať defenzívnejšie typy, aj taktika sa mala viac zamerať na bránenie. Generálov po bitke bolo dosť. Zdá sa, že na tých rečiach niečo bolo, že v Záhrebe sme hrali útočnejšie, ako bolo zdravé, že na ihrisku sme mali jedenásť hráčov, ale nie mužstvo.                    

      Nezabúdajme, že slovenské reprezentačné mužstvo sa iba rodilo na troskách československého, že donedávna sme ešte žili v spoločnom štáte s Čechmi, kde bol futbal vyspelejší a lepší. Ono sa vlastne ani nezrodilo, bolo to len krátke ex tempore, lebo keď rinčia zbrane, múzy mlčia. Po vojne zase vznikla Československá republika.

      Autor mal to šťastie byť pri tom, keď sa Karol vrátil po slávnych rokoch a zdĺhavom liečení kolena, toho nešťastia futbalistov, späť do Jura. V tom čase pobehovalo po trávniku starého ihriska veľa dobrých futbalistov, ale ŠK Bratislava to nebola. Bolo to mužstvo, v ktorom sa každý hráč niečím odlišoval od iných, každý bol, ak sa na to takto pozrieme, osobnosť. Čo mu chýbalo, bol tmel a tmel sa stal, len čo prišiel, Karol. Jeho vstup na scénu starého ihriska v Jure bol taký veľkolepý ako v Trnave a v Bratislave. Ale on, ktorý mal s oslňujúcimi vstupmi už svoje skúseností, nespyšnel.

      Zmenilo sa jedno: z obávaného strelca sa stal ako mávnutím čarodejníckeho prútika mysliteľ. Mužstvo pod jeho taktovkou začalo od prvého spoločného zápasu hrať lepšie, lebo tu bol on. Nedal si zobrať loptu, museli ho držať nakrátko aj dvaja súperovi obrancovia, a jeho presné prihrávky vždy nachádzali adresátov v najpríhodnejšej chvíli.

      S mnohými, čo vtedy hrávali, som sa rozprával o ňom a o jeho vklade do mužstva. Vyšlo z toho niečo, čo nevydávam za nejakú absolútnu pravdu, jednako niečo, s čím môže väčšina vtedajších hráčov a divákov, ktorí futbalu rozumejú, súhlasiť. Hral sa vtedy iný futbal ako dnes. Nebránilo sa tak prísne, útočníci mali dosť miesta, voľnosti a času na to, aby sa s loptou poihrali, ak to vedeli a aby si našli miesto a čas na spracovanie lopty.

      Bolo to obdobie WM systému piatich útočníkov, troch záložníkov, dvoch obrancov a brankára. Bolo to obdobie jednonohých futbalistov, obojnohý bol vzácnosť. Na post beka sa hľadal chlapisko, ktorého úlohou bolo odkopnúť loptu čo najďalej, menej už záležalo na tom kam. Centerhalfovi sa hovorilo  dlho po tom, čo sa WM systém prestal hrať, stále centerhalf, hoci bol medzi nimi zásadný rozdiel. Centerhalf vo WM systéme síce bránil a v obrane mal funkciu stredného obrancu, ale bol zároveň strelec s nechytateľnou bombou z dvadsiatich - tridsiatich metrov, a prvý hlavičkár pri rohoch a trestných kopoch.

      Pri Karolovi vyrástlo aj skvelé pravé krídlo Mišo Pucher, ktorý odišiel z Jura do Partizánskeho, neskôr bol aj v Prešove, Slovane a Nitre a stal sa tuším dvakrát kráľom ligových strelcov. Vtedy sa mnohým zdalo, že tak ako Mišo dával góly, by ich bol mohol dávať každý. Karol sa poihral s loptou, a Mišovi ani nemusel dať nejaký signál, ten sa odrazu rozbehol do priestoru medzi súperovho záložníka a obrancu, kam dostal od Karola na chlp presnú a nádherne s jeho behom synchronizovanú loptu, a už nemohol urobiť nič iné, len dať gól. Tak to vyzeralo, lebo dokonalosť je často jednoduchá a zdá sa, že je to najľahšie a najjednoduchšie na svete. Preto si mnohí mysleli, že keď má vyššie ambície, mal by so sebou vziať aj Karola, že bez Karola dieru do  sveta neurobí.

      Ligovým strelcom a už vôbec nie kráľom ligových strelcov sa nestane niekto, kto by nemal nos na góly, kto by nevedel všetko alebo aspoň skoro všetko, čo futbal od neho vyžaduje. Jednako nikdy som nepočul z úst pamätníka, aby povedal, že Mišo by bol tak vyrástol aj bez Karola. Asi by bol, ibaže by to bolo trvalo dlhšie. Karol neodmysliteľne patrí k Mišovým kvetom do kytičky najväčšieho počtu gólov za ligový ročník. Podobným spôsobom vyrástol pri Karolovi aj Dušan Koník. Nie do veľkosti Miša, ale do veľkosti ligy áno. Dušan neskôr nie celkom zhodou okolností sa znovu stretol s Mišom v prvoligovej Nitre a prvú ligu hral predtým aj v Slávii Bratislava. Mišo sa stretol s Rudom Vidom v Prešove. Aké zvláštne osudy a stretnutia futbalistov ďaleko od rodného Jura.

      Keď Karol prišiel do Jura, bol v najlepšom futbalovom veku, jednako už bol invalid. Funkcionári ho posielali na trávnik s vráskami obáv na čele, len aby to jeho koleno vydržalo. O nejakej mimoriadnej záťaži kolien na tréningu vtedy nebola reč ešte ani v lige. Lenže tu nešlo o to, aké zaťaženie jeho koleno vydrží, ale o to, že každé mužstvo malo aspoň jedného zlého muža, ktorý  sa ani tak nesnažil vziať dobrému technikovi loptu, ale šiel mu rovno po nohách.

      Toto neplatí len o futbale, má to oveľa širšiu platnosť, a neplatí to len v športe, ale aj v iných odvetviach ľudskej činnosti. Sú futbalisti umelci a futbalisti robotníci. Mužstvo umelcov by ani nemuselo nad robotníkmi vyhrať. Absolútna kvalita, akýsi rebríček, ktorý v kolektívnom športe by bol aj tak vyslovene subjektívny, je niečo iné. Podstata rozdelenia na umelcov a robotníkov je v tom, ako sa zmocňujú futbalu, ako ho vnímajú, ako vidia dianie na ihrisku, ostatne aj ako bojujú, ale najviac aký obraz a zážitok ich hra poskytuje. Veľký umelec je len málokedy veľký bojovník, a nikdy nie je robotník.

      Karol bol umelec. Ak vidíte bojovníka v tom, že zlostne skloní šiju, drie ako kôň, nevníma okrem lopty a súpera nič a málokedy začuje hvizd rozhodcu, tak vidíte veľmi povrchne. Neodškriepiteľne to je bojovník, lenže len toto by bolo málo. Karol bojoval takisto a vedel spoluhráčov aj strhnúť. Ale aj jeho boj samého so sebou vyznieval na ihrisku inakšie. Keď hrá špílmacher ešte presnejšie, ešte lepšie načasuje loptu, to nie je tak výrazne bojovnícke, ako keď zatne zuby a skloní šiju a každým pohybom presviedča, že ide na ihrisku dušu vypľuť. Každý to robí ináč. Lenže spoluhráči vycítia, že špílmachrove lopty sú presnejšie a načasovanejšie a strhne ich to. Nie bojovník so sklonenou šijou je strojcom návratu do hry, aspoň nie väčšinou. Toto je najkrajšie na kolektívnej hre. Každý sa prejaví niečím svojským, každý je individualita. Oba typy hráčov mužstvo potrebuje.

      Raz hral Jur v Bratislave prípravný zápas. Mám dojem, že to bolo s Petržalkou. Za Petržalku chytal skúsený skvelý internacionál Antoš. Karol už dávno dával góly len tu a tam. Rozhodca nariadil kop proti Antošovej bráne z dobrých štyridsiatich metrov. Karol chcel pôvodne rozohrať. Keď sa rozbiehal k lopte, ešte vždy hľadal očami najvýhodnejšie postaveného spoluhráča. Antoš ešte pred kopom si ponaprával rukavice a ako páv sa prechádzal po bránkovej čiare. Situácia mu bola jasná. Odtiaľ sa na bránu predsa nestrieľa a on, Antoš, si musí postrážiť adresáta lopty, a nie rozohrávača. Neurobil dobre.

      Bol to pravdepodobne len prípravný zápas. Novinári na ňom nemali prečo byť, vlastne ani nemuseli vedieť, že nejaký Jur s vyhasnutou studenou hviezdou Jurkovičom bude hrať proti Petržalke. Jednako na druhý deň mali všetky denníky s dobrou športovou stranou článok o tom, ako dal Jurkovič  nie hoci komu, ale Antošovi gól zo štyridsať metrov.

      Ani nevedel ako a prečo sa v poslednej chvíli rozhodol vystreliť. Možno to bol vzácny okamih jasnozrenia, keď človek vie celkom iste, že robí niečo, čo by nemal, jednako počuje vnútorný hlas, poslúchne ho a ono to napriek zlým prognózam vyjde ešte lepšie ako čakal.

      Bola to strela, ktorá vyzerala ako krásna  prihrávka. Mala v sebe ušľachtilosť, akú dosahujú len umelci. Antoš ju sledoval ako zhypnotizovaný. Strnul. Vedel, že lopta smeruje do brány, ale pohnúť sa nemohol. Keď spamätal, bolo neskoro, lopta sa už trepala v sieti.

      Urobme poklonu novinárom, že článoček o tejto udalosti sa dostal do novín. Veď futbaloví experti v čase zápasu už dávno nemuseli sedieť v redakciách, ak nebolo prečo. Skrátka niekto z ihriska zatelefonoval do redakcie, zvesť dostala krídla a niesla sa ďalej a noviny a novinári si zase raz zaslúžili pochvalu.

      Ani už neviem, ako som sa k tomu výstrižku dostal, ale dlho som ho opatroval. Už ho niet. Ale čo som si zapamätal, to predostieram. Možno to nebola Petržalka, možno to bol majstrák. Ale celkom určite to bol Karol, celkom určite sa písalo o štyridsaťmetrovej vzdialenosti a celkom určite to bol Antoš aj s rukavičkami na rukách. Tie rukavičky dodávajú celej veci len trošku  pikantnosti.

      Laco Kozmon bol odchovanec Jura. Mnohí ho ešte majú v živej pamäti ako vysunutého centra a vyloženého strelca, ako futbalistu, ktorý vedel majstrovsky predstierať v šestnástke, ako strašne ho sfaulovali a jeho špecialitou bola výroba jedenástok. Ale na to, že kedysi na začiatku svojej futbalovej kariéry chytal, si pamätá málokto. Chytal za dorast pravdepodobne s falošnou legitimáciou, pretože nemal na to roky. Po skončení školy v Jure šiel za učňa do Slovnaftu a podľa vtedajších predpisov musel v tej dobe samých  reorganizácii niekedy začiatkom päťdesiatych rokov za Slovnaft aj hrať. To nebol terajší ligový Slovnaft s dnešným neútulným štadiónom, ale obyčajné fabrické začínajúce mužstvo.

      Laco bol teda v Slovnafte, a bol tam prvý rok, takže mal pätnásť-šestnásť rokov, a nemal čo hrať za dospelých. Ale na také veci sa vtedy nehľadelo. Každý vedel, aký je Laco starý. Chudý vytiahnutý, ale na brankára skôr menší chlapčisko sa postavil na starom jurskom ihrisku medzi žrde v prípravnom zápase proti Juru. Čiste náhodou som bol na ihrisku aj ja.

      Laco chytal v tom zápase zázračne. Nepýtajte sa ma na výsledok, bolo to pred vyše päťdesiatimi rokmi. Ale ten obraz sa mi usadil v hlave s fotografickou presnosťou. Laco sa vrhol na Karolovu krížnu polovysokú strelu z dobrých dvadsiatich metrov. Bola to lopta, akú majú radi frajerskí brankári, ako stvorená na efektnú parádičku. Po krásnom odraze a lete plavmo ju chytil na prsia a pevne zovrel, ale bola to taká bomba, že ho kúsok odniesla. Bola to najkrajšia strela zápasu, ale Lacov zákrok bol ešte krajší. Lopta Laca viditeľne odniesla. Ak lopta odnesie šesťdesiatkilového chlapčiska pol metra, je to na futbalovú loptu hranica jej možností. Takto vykvitne legenda a do celej svojej krásy sa rozvinie až časom.

      Po zápase si Laco rozopol košeľu až po pás. Prsia mu horeli, mal ich červené a akoby napuchnuté. Laco bol vlastne ešte decko. Karol prišiel cez polčas alebo po zápase za ním, poklepkal ho po pleci na znak uznania akoby hovoril, že to bola síce nádherná strela a že čakal gól, ale takto to bolo krajšie. Viete si predstaviť, čo to pre toho chlapčiska znamenalo?

      To sú už legendy. Ale koľko je v nich nostalgie a krásy.   

                                            

 

                           JOGA

      Dosť dlho trvalo ministrovi školstva Ftáčnikovi, kým presadil myšlienku, aby sa joga stala súčasťou vyučovania na našich školách. Myšlienka jogy sa stráca v neurčitosti indického staroveku. Ale myšlienka jogy v dnešnom pretechnizovanom svete je výsostne aktuálna a moderná a joga je dnes oveľa potrebnejšia ako v indickom staroveku.

      Joga bola podľa staroindických predstáv cesta k šťastiu. Podľa dnešných takisto, ale je to aj cesta k harmónii a zdraviu, lebo joga prirodzenými a nenásilnými cvikmi eliminuje, čo sme nechceli, a predsa máme. Pokrok vyvolal stres z prirýchleho životného tempa a nedostatku pohybu, a zlé držanie tela, čo sa ustavične zhoršuje. Štatistiky o stave chrbtice alarmujú. Joga chrbticu chráni.

      Toto bol Ftáčnikov motív. V prospech jogy sa dá povedať strašne veľa. V jej neprospech hádam len to, že nemusí byť správne interpretovaná a trochu problematický nácvik vo väčších skupinách.

      Keď Ftáčnik s myšlienkou jogy vyšiel, narazil na nečakane prudký odpor dnešného ministra školstva, vtedy ešte štátneho tajomníka Fronca a vysokých rímskokatolíckych hodnostárov. Toto protijogové hnutie hlásalo, že joga akosi môže odviesť ľudí od hlásaných Božích právd.

      Joga je všetko možné, len nie konfliktná. Hlása veľa svojich právd, ale nevnucuje ich nikomu. Kto nechce, nemusí ich ani brať ako pravdy. Joga nie je telovýchova ani šport, nie je ani náboženstvo alebo ideológia. Je to spôsob života. Jedna časť jogy hathajoga ju obrovský a ešte stále sa rozvíjajúci súbor cvičení na dosiahnutie šťastia a harmónie. Ftáčnikovi šlo len o hathajogu. Z jogy vznikol aj strečing, súbor cvikov, bez ktorých si moderný šport už nevieme ani predstaviť.

      S vierou v akéhokoľvek boha by mohli vojsť do konfliktu len jogíni, ľudia ktorí vystúpili na vrchol možností jogy. Koncentračnými cvičeniami sa dokážu odosobniť a dosiahnuť vrchol šťastia. Týmto školský jogový program nemohol hroziť, ani keby to bol chcel, lebo to nebolo v jeho silách pre nízky počet hodín jogy v škole, a aj preto, že v programe jogových cviční, ktoré vydalo ešte Ftáčnikovo ministerstvo, nič také nie je.

      Telocvikári chodili na školenia, vyšla brožúrka cvičení, ale všetko darmo. Nový minister Fronc ohlásil, čo bola každému jasné, že tak urobí, koniec jogy na našich školách.

      V polovici apríla tohto roku prišiel na školy prípis že projekt RAST sa nebude uplatňovať, že sa pozastavuje platnosť schvaľovacej doložky k prvej metodickej príručke "Jogové cvičenia detí a mládeže podľa Systému joga v dennom živote".

      A toto je na veci najkrajšie: "Vzhľadom na to, že uvedená metodická príručka nemá platnú schvaľovaciu doložku, nie je možné v nej uvedené postupy uplatňovať vo vyučovaní," píše sa v prípise.

      Joga takto dostala definitívne kopačky.

      Z citovanej vety sa nedozvieme, kde sa nesmie joga vyučovať. O zákaze tam nie je ani slovo, jednako to zákaz je. Platí to aj pre súkromné školy? Alebo pohľad z inej strany: cviky v príručke nájdete skoro všetky v iných príručkách jogy. Vzťahuje sa to aj na ne?

      Ešte takto rok (25. mája  2002) vydalo a schválilo Ministerstvo školstva SR tematický celok nepovinného predmetu základy jogových cvičení, teda pred necelým rokom nebola ešte príručka ani sama joga v nemilosti.     

      Ministerstvo školstva zakázalo jogu, aj keď to nenazvalo zákazom, hoci to isté ministerstvo ju predtým pripravilo ako vyučovací predmet. Úsilie zaviesť jogu do škôl bolo vyložene progresívne a v súlade so svetovým trendom. Máme vôbec predstavu aký rozmach prežíva joga na celom svete?

      Som zvedavý, kedy sa nájde kazisvet, ktorý zakáže aj brožúrku, všetky cviky z nej a jej šírenie.